Eprakone – ezoterika a spiritualita

Don Juan stále opakoval, že podstatnou súčasťou jeho bosoráctva bolo zrušenie vnútorného monológu. Týmto sa totiž vypína pozornosť tonalu. Don Juan zastaveniu vnútorného monológu vravel zastaviť svet. Vysvetľoval, že istá časť z nás je vždy držaná pod zámkom, pretože sa jej bojíme, pretože pre náš rozum vyzerá ako „šialený príbuzný“, ktorého držíme ukrytého v pivnici, len aby sme sa ním nemuseli zapodievať. Táto časť je naša druhá pozornosť a keď sa táto konečne môže uprieť na niečo, svet sa zastaví (svet vo vnímaní “každodenná fyzická realita”).

Naučiť sa sústrediť našu divú, netrénovanú druhú pozornosť  je nutne desivá skúsenosť. Don Juan hovoril, že jediný spôsob, ako dokážeme udržať nášho “šialeného príbuzného” pod kontrolou, je obrniť sa naším nekonečným vnútorným monológom. Ovšem náš vnútorný monológ väčšinou komentuje svet okolo nás vo vzťahu k našim predstavám, postojom a obrazu o sebe samom. Je to produkt našej druhej mysle, produkt Parazita. Udržiava nasilu pred našimi očami svet, ako ho vníma každý bežný človek. Preto je také dôležité vnútorný monológ vypnúť. Keď prestane dodávať energiu každodennej pozornosti, uvoľní cestu pre našu druhú pozornosť a dá nám možnosť vidieť.

“Jadrom bosoráctva je vnútorný monológ (don Juan používa internal dialogue); to je kľúč ku všetkému. Keď sa bojovník naučí zastaviť ho, všetko začne byť možné; aj tie najodvážnejšie predstavy začnú byť dosiahnuteľné. Cesta k všetkým tým čudesným a tajuplným zážitkom, čo si mal v poslednom čase, sa otvorila vďaka tomu, že si dokázal prestať hovoriť sám so sebou.”

Na umlčanie vnútorného monológu existuje viacero metód: meditácia, mantrovanie, zízanie.

No a po čase od napísania článku, ale ešte pred uverejnením (t.j. 3.9.2010), mám nové poznatky:

Ako vnútorný monológ zmĺkol

Nejako som sa zamerala v poslednom čase na svoj vnútorný monológ. Kedysi som ho používala na sebavýchovu. Keď som prvýkrát rozobrala svoje “ego” a znova som ho poskladala len z časti dielcov a ten zvyšok som “zabetónovala” (do slova a do písmena 🙂 ) v jeho základoch, zaviedla som si dve veci: jedna bola STOP!-technika (keď sa myšlienky začali uberať nevhodným smerom, povedala som si v duchu STOP!) a druhá bola spochybňovanie toho, čo si sama hovorím. To bolo začiatkom 80. rokov. Odvtedy sa môj vnútorný monológ stal nástrojom ladenia sa do istej vibrácie, aj keď v tých časoch som tomu hovorila inak.

Ale v poslednom čase som mala s vnútorným monológom problémy. Ako “študovaná bosorka” 😛 dnes už viem, že vnútorným monológom si fixujeme v našom vnímaní istú formu reality. Preto je dôležité dávať pozor na to, akú formu reality si fixujeme tým, čo si sami hovoríme, a ak sa nám nehodí, tak potrebujeme zmeniť to, čo si hovoríme. Pri čítaní Lujana Matusa, ktorý to výdatne a do hĺbky rozoberá, som si začala všímmať, ako na veci reagujem a čo si pri tom hovorím. Matus totiž tvrdí, že ak sa aj dostaneme do nášho bodu rovnovážnosti, bude to prekážať ľuďom v našom okolí, ktorí v tom bode ešte nie sú – a budú sa snažiť nás vtiahnuť späť do ich drám. Len čo na tieto pokusy začneme emocionálne reagovať, majú nás na udici… (Viac k tomuto príde 6.10.2010.) Takže je dôležité sledovať vnútorný monológ a keď sa v ňom vyskytnú emocionálne reakcie, okamžite ho zmeniť.

No fajn. Potiaľ by to bolo pekné a zrozumiteľné. A ako u všetkých ostatných vecí, sakramensky ťažko sa to robí. 😕

Už som spomínala, že som sa musela naučiť žiť s Alzheimerom. A nie je to vždy jednoduché. Z času na čas sa dostanem do emocionálnej vývrtky… napríklad ako minule. Je jedno, o čo išlo; bola to -ako vždy- prkotina. Ale zareagovala som emotívne. Vedela som, že robím zle. Že takto si zhmotňujem presne to, čomu sa chcem vyhnúť. Ale vnútorný monológ už bol rozbehnutý na plné obrátky a fixoval ma v pozícii ukrivdenej obete… Povedala som si, že na to prestanem myslieť. Nepomohlo. Hodila som spiatočku. Nepomohlo. A taká bezbranná, ako som bola, som si odrazu spomenula, ako mi Otec kedysi povedal, že keď budem v úzkych a budem potrebovať energiu, mám začať spievať Om Namo Bhagavate Vasudevaya.

Začala som si teda spievať mantru. Najprv len v duchu. Sústredila som sa len na tie slová a na mechanickú prácu, čo som robila (čistila som čučoriedky). Prvú minútu mantrovania mnou ešte mykali emócie. Po minúte sa odrazu telo uvoľnilo, emócie sa vytratili a už sa hýbali len ruky po stole a v slová mantry v hlave. Po nejakých 10 minútach mantrovania som zrazu zistila, že si ju už pospevujem polohlasom. Bola som pokojná, uvoľnená, nad vecou a výlučne v danom okamihu… Všetko zlo sa zo mňa vytratilo. Žiadna ukrivdená obeť; spievajúci pracant. 🙂

Takto som mantrovala vyše hodiny. Keď som dokončila prácu, bola som pokojná, vyrovnaná so svetom, mala som pocit, že toto som zvládla. V hlave mi zostalo nejako podozrivo ticho… a keď prišla myšlienka, bol to text mantry.

Môj vnútorný monológ mantrovaním celkom zhasol! 🙂

Ak sa teda niekedy prichytíte, že sa svojím vnútorným monológom udržiavate v stave emocionálnej vývrtky, odporúčam vám mať po ruke mantru, pesničku, básničku alebo afirmáciu, ktoré si môžete do zblbnutia opakovať. Dôležité je nepodľahnúť v prvých momentoch, keď sa ešte napriek mantrovaniu budú vracať neodbytné pindy vnútorného monológu. Je to len rovnica boja (zdroj už neviem):

Môj známy, pilot, mi rozprával, že pri dlhotrvajúcom nezadržateľnom páde sa okamihy nekonečne predlžujú a sú – ako povedal – priezračné. V tom zmysle, že v hlave je jasno ako nikdy predtým. Na tento stav neplatí žiadna matematická rovnica. Je tu len rovnica boja: čas sa vzdá, ak sa nevzdá človek.