V závere knižky Tales of Power končí Castaneda svoje učenie u dona Juana a don Juan navždy odchádza. Predtým však musí Castaneda skočiť do priepasti (o tom inokedy) a ešte predtým, ako prípravu na tento skok, mu don Juan rekapituluje celé jeho učenie. Pre mňa to bolo veľmi poučné, pretože mnohé z vecí, ktoré som brala ako “to pravé orechové”, sa ukázali počas tejto rekapitulácie len ako podporné aktivity. Tak sa pokúsim celú rekapituláciu zrekapitulovať 🙂 (mimochodom, podľa Castanedu to rekapitulovanie trvalo nejakých 5 hodín). Začnem citátom:

 „Učiteľ si nikdy nehľadá žiakov a nikto si nemôže vyžiadať jeho učenie. Jeho učňov mu označí vždy nejaké znamenie. Bojovník, ktorý by sa mohol stať učiteľom, musí byť ostražitý, aby zahliadol svoj centimetrík šance. … Čo som urobil ja, bolo zmocniť sa ťa svojou vôľou. … To bol najrýchlejší spôsob, ako ťa do toho vtiahnuť. Bol to priamy úder tvojmu tonalu. Oťapil som ho tým, že som naň uprel svoju vôľu.“

Castaneda mal u toltékov dvojaké vedenie: mal svojho učiteľa (to bol don Juan) a mal svojho “mecenáša” (to bol don Genaro). Mali to podelené: kým don Juan sa staral o to, aby sa Castaneda orientoval v toltéckom učení a mal potrebné zručnosti, Genaro mu predvádzal, ako vyzerá nagual a brával ho na krátke a nedobrovoľné “výlety” do nagualu, čím zapríčinil, že z neho Castaneda mal hrôzu ako koza z noža 🙂 .

„Už som ti povedal, že sa starám o tvoj tonal a že Genaro sa stará o tvoj nagual,“ pokračoval. „Bolo mojou povinnosťou pomôcť ti vo všetkých otázkach tonalu a všetko, čo som urobil, bolo zamerané na jednu jedinú úlohu – na vyčistenie a preusporiadanie tvojho ostrova tonalu. To je moja úloha učiteľa. Genaro ako tvoj mecenáš mal za úlohu predviesť ti neodškriepiteľným spôsobom nagual a ukázať ti, ako sa doňho dostať.“

Nie každý učeň má však to šťastie, že má aj svojho mecenáša. O tom, či mecenáša dostane alebo nie, rozhoduje sila, ktorú by sme my asi popísali ako Univerzálne Vedomie alebo Zdroj (alebo Otec a jeho “operačný systém”). A silu ovplyvňuje to, nakoľko bezchybným bojovníkom sa dokázal stať a akú veľkú osobnú silu si dokázal vytvoriť.

Keď už sa v učňovi prebudil záujem, začne samotné učenie. V prvom kroku učiteľ (=don Juan) Castanedovi predstavil základnú myšlienku, z ktorej sa celé toltécke učenie odvíja: svet, ktorý vnímame, je len istý „popis sveta“, len jeden výsek z reality, na ktorom sme sa ako ľudstvo dohodli, že to tak jednoducho bude. Don Juan urobil, čo len mohol, aby toto Castanedovi doložil. Lenže akceptovať toto videnie je jedna z najťažších vecí v toltéckom učení, pretože ako ľudia sa prirodzene držíme zdieľanej interpretácie sveta a máme len nízku schopnosť vnímať čokoľvek, čo do tejto zdieľanej interpretácie (=dohody) nezapadá. Takže aj tvárou v tvár nagualu sa snažíme konať tak, akoby sme už o svete všetko vedeli. Aby sme s tým prestali, je úlohou učiteľa zrušiť naše doterajšie vnímanie. To dosahuje pomocou zastavenia vnútorného monológu (Castaneda hovorí internal dialogue) a podľa dona Juana je to asi najsilnejšia technika, ktorú sa učeň môže naučiť.

Pre ďalšie rozprávanie je dôležité uvedomiť si, že tak, ako vnímame tonal a nagual „tam vonku“, presne takúto kópiu tonalu a nagualu máme v sebe – každý jeden človek. Tonal je naša racionalita, náš pragmatizmus a naše orientovanie sa v tej interpretácii sveta, s ktorou sme vyrastali. Nagual je náš „šialený príbuzný“, ktorý vidí veci, ktoré do nášho sveta nepatria – a preto ho držíme pekne v sklepe pod zámkom, aby nám nenabúraval náš príjemný a vypočitateľný svet.

Správny spôsob chôdze

„Aby sme zastavili videnie sveta, ktorého sme sa držali už od kolísky, nestačí si to len priať alebo urobiť rozhodnutie. Človek potrebuje aj praktickú úlohu – a táto sa volá „správny spôsob chôdze“. Na prvý pohľad vyzerá neškodne a nezmyselne.“

Správny spôsob chodenia spočíva v tom, že  bojovník najprv zohne prsty a potom sa pohybuje svetom tak, že sa nezaostreným pohľadom pozerá na horizont a zdrží sa toho, že by ich na niečo zaostril.

Don Juan ju nazval úskokom. Jej podstatou totiž je, že saturuje ľudský tonal vstupmi, ktoré tonal už nedokáže spracovávať. Na to, aby nám skladal náš obraz „obvyklej reality“ potrebuje sa náš tonal sústrediť na jednotlivé prvky „svojho“ sveta a predovšetkým musí udržiavať v chode náš vnútorný monológ, ktorý nám sústavne interpretuje, čo je čo. Tým, že bojovník najprv pokrčí prsty, odvedie pozornosť tonalu na ruky. Tým, že potom pozerá na všetko bez toho, aby špecificky na niečo upieral pohľad, zaplavuje svoj tonal informáciami. A keďže tonal si nemôže vytvoriť k informáciám svoj obvyklý vzťah 1:1, nedokáže poskladať svoju interpretáciu sveta, nedokáže hovoriť sám k sebe – a stíchne.

Don Juan hovoril, že je jedno, v akej polohe prsty máme. Podstatou techniky je odviesť pozornosť smerom na ruky, a to dosahujeme tým, že prsty dávame do tých najnepravdepodobnejších polôh a kombinácií.

Najdôležitejšie je však naše narábanie s očami. Tým, že ich držíme nezaostrené, absorbujú nesmierne množstvo vecí bez toho, aby sme si toho boli vôbec vedomí. V tomto stave sú totiž oči schopné objaviť aj veci, ktoré v normálnej pozornosti prehliadame. (K tomu horizontu sa vyjadruje aj Lujan Matus.)

Konať bez viery

„Popri správnom spôsobe chôdze potrebuje učiteľ naučiť učňa ďalšiu, ešte delikátnejšiu aktivitu: možnosť konať bez viery, bez očakávania odmeny – konať len kvôli konaniu.“

Vtedy si Castaneda spomenul na všetky tie nezmyselné, smiešne úlohy, ktoré od dona Juana za tie roky dostával, pri každej jeho návšteve uňho. Prekladal polená v istých tvaroch, kreslil okolo domu neprerušované sústredné kruhy prstom do prachu, zametal smeti z jedného miesta na druhé. Niekedy dostával aj “domáce úlohy” – nosiť čiernu čiapku, zaväzovať si najprv ľavú topánku alebo nosiť opasok naopak. Nikdy sa nimi nezapodieval, pretože zakaždým, keď sa z úlohy stala už rutinná činnosť, tak mu don Juan povedal, že má na celú vec zabudnúť.

Teraz pri rekapitulácii sa dozvedel, že ho takto don Juan trénoval na konanie bez toho, že by človek čakal z toho nejakú výhodu.

Zastaviť vnútorný monológ

“Kľúčové pre bosoráka je však zastavenie vnútorného monológu. …Zvyšné činnosti sú len na podporu; ich úlohou je urýchliť zastavenie vnútorného monológu.”

Podľa dona Juana dve také techniky pomáhajú zastaviť vnútorný monológ: vymazanie osobnej histórie a “snívanie“. Tieto dve veci považoval Castaneda vždy za extrémne dôležité a až teraz sa dozvedel, že to boli vlastne len podporné techniky pre niečo, čo mal dosiahnuť bez toho, aby o tom čo len tušil – zastavenie vnútorného monológu… Don Juan mu vysvetlil, že jeho úlohou ako učiteľa bolo odviesť pozornosť učňa od podstatného na nepodstatné, aby sa to podstatné dosiahlo nie mentálnym úsilím, ale pamäťou tela.

Takýto zastierací manéver bol u Castanedu videnie. Don Juan koncentroval celú Castanedovu pozornosť na videnie, teda na priame vnímanie nagualu. Celé videnie je však síce nevyhnutný dôsledok všetkých bosoráckych aktivít, ale samo o sebe je neuskutočniteľné. Tým, že don Juan tak upriamil Castanedovu pozornosť na videnie, dosiahol dve veci: pripravil ho na priamy kontakt s nagualom bez toho, aby o tom musel hovoriť, a potom v ňom vyvolal pocit, že tie skutočne dôležité súčasti bosoráctva sú len nedôležité prkotiny. Napríklad Castaneda nepovažoval nikdy snívanie alebo vymazávanie osobnej histórie za tak dôležité ako videnie. Preňho boli zábavné  a tešil sa, aký dobrý v nich je, ale nič viac.

“Učiteľ nesmie prenechať nič na náhodu.  Povedal som ti, že si mal pravdu s tým svojím podozrením, že ťa zavádzam. Problém bol, že ty si si to zavádzanie predstavoval ako zmanipulovanie rozumu. Pre mňa to znamenalo však rozptýliť tvoju pozornosť alebo ju uväzniť v situácii – podľa toho, čo bolo práve potrebné.”

Tajomstvo ku všetkému spočíva priamo v našej pozornosti a čomu ju venujeme.

“Všetko toto [=okolitý svet] existuje len vďaka našej pozornosti. Tento kameň, na ktorom teraz sedíme, je kameň, pretože sme boli donútení venovať mu našu pozornosť ako kameňu.”

Tá hrubá veta je pre mňa osobne prelomom medzi normálnym a bosoráckym videním sveta. Dobre, takto napísaná je len na úrovni vedomosti alebo pochopenia; ak si ju však osvojíme a spravíme si z nej rutinu v prístupe k hocičomu, otvára sa pred nami svet nepredstaviteľných možností.

Vďaka zastieraciemu manévru dona Juana sa začal Castaneda zaujímať o vymazanie osobnej histórie a snívanie. Ak sa tieto dve techniky použijú v svojej dokonalosti, ich dopad je drvivý a preto on ako učiteľ musel dávať pozor, aby sa do nich Castaneda príliš nezahĺbil.

“Vymazávanie osobnej histórie a snívanie by mali byť len pomôcky. To, čo si musí každý učeň zdokonaliť, je jeho umiernenosť a sila.”

Preto sa učni musia učiť žiť život bojovníka. To je totiž to lepidlo, ktoré drží celý bosorácky svet pohromade – bez výdrže a chladnej hlavy neexistuje šanca ustáť cestu poznania.

Žiť ako bojovník sa učí učeň vtedy, keď ho jeho učiteľ vyvádza sústavne z rovnováhy a strká ho do nepoznaných situácií. Don Juan takto chodieval s Castanedom, mestským človekom, na dlhé výlety do kopcov. Táto zmena prostredia a kontextu vždy zapríčinila, že sa Castaneda nemohol spoľahnúť na svoje obvyklé úsudky a rutiny a musel o to väčšiu pozornosť venovať všetkému, čo don Juan robil.

“Dobrý trik, čo?” povedal a zasmial sa.

Zasmial som sa s posvätnou úctou, Nikdy som si neuvedomil, že je až taký cieľavedomý.

Jeden z postrehov dona Juana bol, že čokoľvek učiteľ robí, musí pri tom zohľadniť povahu svojho učňa. V prípade Castandu musel byť extra opatrný, pretože videl jeho násilnícku povahu, ktorá by bola schopná v stave veľkého zúfalstva zabiť sama seba. (Zdá sa, že nás s tým nešťastným Castanedom spája viac, ako mi je príjemné! 😆 )

Vymazať osobnú históriu

Aby učeň bol schopný vymazať svoju osobnú históriu, potreboval sa naučiť tri iné techniky: stratu sebadôležitosti, prebratie zodpovednosti a používanie smrti ako poradcu.

Napríklad v okamihoch stresu najprirodzenejšou reakciou Castanedu bola zúrivosť. Don Juan ho opravil, že to bola sebaľútosť, ktorá sa prezliekala ako zúrivosť. ( 😳 … “viac, ako mi je príjemné”… )

Náš každodenný život označuje don Juan ako “ostrov tonalu”. Je to všetko, čo vieme o svete, ako ho vnímame a ako sa v ňom správame. Bosorácka príprava spočíva v tom, že sa ostrov tonalu “vyčistí”, teda že veci, ktoré na ňom sú, sa zbavia ich neadekvátnej dôležitosti a upracú sa do jednej časti, aby v druhej mohla vzniknúť štrbina, cez ktorú sa kedy-tedy bosorákovi otvára nagual. U Castanedu bola sebaľútosť veľmi dôležitým predmetom na jeho ostrove tonalu. Musel venovať veľa energie, než ju takou urobil, ale potom bola primárnou reakciou pri hocičom, čo sa dialo naokolo. Don Juan ju nazval “svedkom všetkého, čo sa dialo”, s tým významom, že čokoľvek sa udialo, prvé oko bolo oko sebaľútosti a až keď sebaľútosť usúdila, že sa nemusí zapojiť, mohli sa zapojiť ostatné súčasti z ostrova tonalu. Čiže v každom prípade bola sebaľútosť prvým poradcom, keď išlo o reakciu.

Túto sebaľútosť potreboval don Juan zbaviť dôležitosti a jej úlohu mala prebrať smrť ako poradca. Pre bosoráka je smrť vhodnejší poradca:

“Tiež môže byť svedkom pri všetkom, čo robíš, rovnako ako tvoja sebaľútosť a zúrivosť. Zjavne si sa po nejakom drsnom zápase naučil ľutovať sám seba. Ale presne tým istým spôsobom sa môžeš naučiť vnímať svoj blížiaci sa koniec a tak sa na všetko pozeráš predovšetkým cez oči svojej smrti. Ako poradca je sebaľútosť len slabý odvar v porovnaní so smrťou.”

V celom poňatí premeny z obyčajného človeka na bosoráka je zdanlivý protiklad. Na jednej strane si svet bosoráka vyžaduje drastické vnútorné premeny, na druhej strane boborácke vysvetlenie hovorí, že “ostrov tonalu” je kompletný a žiaden z jeho prvkov sa nedá odstrániť. Ale keď nič nemožno odstrániť a premena je nutne potrebná, dá sa urobiť len jedno – existujúcim veciam na ostrove tonalu sa musí priradiť iná funkcia než ktorú mali pôvodne.

“Vezmi si napríklad tú sebaľútosť. … Neexistuje spôsob, ako sa jej naveky zbaviť; má vyčlenené miesto a charakter na tvojom ostrove, definitívnu fasádu, podľa ktorej je ostrov rozpoznateľný. … Človek zmení túto fasádu tým, že zmení použitie prvkov na ostrove tonalu. V prípade sebaľútosti… bola pre teba dôležitá, pretože buď si sa cítil dôležitý a s nárokom na lepšie podmienky či lepšie správanie z prostredia, alebo pretože si nebol ochotný prebrať zodpovednosť za skutky, ktoré ťa priviedli do stavu sebaľútosti, alebo pretože si nebol schopný použiť smrť ako posudzovateľa toho, čo robíš, ako svojho poradcu.”

“Vymazanie osobnej histórie a jeho tri sprievodné techniku sú bosorácke nástroje, ktoré menia fasádu prvkov na ostrove tonalu. Vymazaním osobnej histórie si napríklad poprel použitie sebaľútosti; aby sebaľútosť mohla pôsobiť, musel by si sa cítiť sebadôležitý, nezodpovedný a nesmrteľný. Keď sa tieto pocity nejakým spôsobom zmenili, už sa nijako nedalo cítiť sebaľútosť.”

“Zmena fasády značí len to, že si prisúdil až druhotné miesto kedysi absolútne dôležitému prvku. Tvoja sebaľútosť je však ešte stále jedným z predmetov na tvojom ostrove tonalu.”

Psychotropné látky v bosoráctve

Výlet Castanedu na “druhú stranu” začal v podstate tým, že ho don Juan prizval k ceremóniám, kde sa používal kaktus peyote. Castaneda dlho myslel, že použitie peyote je kľúčové v celom bosoráctve. Až teraz mu don Juan vysvetlil, že v podstate išlo len o voľbu inej metódy, pretože zistil, že vďaka svoje spochybňovacej povahe nebol Castaneda schopný podľa jednoduchých inštrukcií reorganizovať svoj ostrov tonalu – a tak potreboval iný spôsob, ako otriasť jeho racionalitou.

“Ale bol by som sa dostal do nagualu bez mecenáša?”

“Sila ti dáva podľa toho, nakoľko bezchybný si. Ak by si skutočne seriózne používal tieto štyri techniky, bol by si nazbieral dostatok osobnej sily, aby si našiel mecenáša. Bol by si bezchybný a sila by pootvárala potrebné dvere.”

Roky trvalo, než Castaneda zistil, že hoci on mal svoje prvé vízie pod vplyvom peyote, bosoráci svoje rozhodnutia vždy robili s extrémne jasnou hlavou, nikdy nie pod vplyvom drog. Pre normálneho človeka sú halucinogény skôr nebezpečné. Síce zahltia náš tonal  informáciami a donútia ho stíchnuť, ale súčasne nemáme nijakú kontrolu nad tým, čo sa v tom stave deje – a nagual  sám osebe je veľmi nebezpečné miesto, kde sa ísť špacírovať bez najmenšej kontroly je dosť bezmozgové. Navyše halucinogénne rastliny poškodzujú telo, hlavne datura, ktorú používal Castaneda. O týchto veciach však rozhoduje sila a sila rozhodla, dokedy treba Castanedu vystavovať halucinogénom. Don Juan ako učiteľ pri každom svojom učňovi dostával od sily udičky, ako s učňom narábať. U Castanedu mu sila ukázala, že ho treba nemilosrdne hnať na hranice jeho možností, lebo inak nepohne zadkom. (To mi vysvetľuje mnohé z toho, čo so mnou stvárali anjeli. 😕 )

Don Juan skončil s podávaním halucinogénov Castanedovi, keď videl, že mal dostatok zábleskov nagualu na to, aby jeho rozum pomaly začal lámať bariéry vlastného vnímania.

“Človek sa dostane k svojej úplnosti len vtedy, keď dokonale pochopí, že svet je len interpretácia – nezávisle od toho, či je to interpretácia človeka alebo interpretácia bosoráka.”

Halucinogény otriasajú tonalom a ohrozujú stabilitu celého ostrova tonalu. V tomto bode je rozumné prestať ich brať, pretože inak to končí rozkladom celej osobnosti učňa. Toto je tiež okamih, kedy učiteľ uvádza na scénu ďalšiu pascu, “rovnocenného protivníka”. Táto pasca umožňuje učiteľovi nestratiť žiaka (don Juan napríklad uviedol Castanedovho “rovnocenného protivníka” ako kohosi, kto mu siaha na život, a poprosil Castanedu o pomoc) a na druhej strane dáva žiakovi pevný bod, z ktorého sa môže odraziť na ceste za poznaním. Úlohou “rovnocenného protivníka” je donútiť učňa, aby nastavil svoju životnú výhybku – buď sa vráti do normálneho sveta alebo zostane na ceste bosorákov.

“Čo by sa bolo stalo, keby som sa bol rozhodol vrátiť späť do Los Angeles?”

“To by bolo nemožné. Táto voľba neexistovala. Od teba sa nežiadalo nič iné než dovoliť svojmu tonalu, aby si uvedomil, že sa rozhodol prejsť do sveta bosorákov. Tonal  nevie, že rozhodnutia robí nagual. Keď si myslíme, že sa rozhodujeme, vlastne len berieme na vedomie, že niečo za hranicou nášho pochopenia nastavilo rámec pre naše takzvané rozhodnutie, a zmierime sa s tým. … V živote bojovníka je jedna jediná nerozhodnutá vec – ako ďaleko sa môže dostať na ceste poznania a sily. … Kedysi som ti hovoril, že jediná sloboda bojovníka je konať bezchybne alebo ako blbec. Bezchybnosť je v podstate jediná slobodná vec a preto je to aj meradlo ducha bojovníka.”

Len čo sa učeň rozhodne vstúpiť do sveta bosorákov, dostane od svojho učiteľa nejakú úlohu, niečo, čo môže denne sledovať a čo mu trvalo zmení jeho videnie sveta. Keď toto zvládne, stáva sa bojovníkom a je pripravený na iný typ učenia.

Snívanie a jeho techniky

Castaneda sa začal učiť tri techniky, ktoré zlepšovali snívanie: prerušenie zabehaných rutín, chôdzu sily a ne-robenie. Všetky tri techniky sú spôsob, ako sa naučiť novému vnímaniu sveta. Bojovníkovi ukazujú, ako nesmierne možnosti konania má k dispozícii.

Ale vrcholom bosoráckych snáh je samotné snívanie – je to ultimatívne využitie nagualu. Tu už nastúpil don Genaro, ktorý ho voviedol do nagualu.

Bosorácke vysvetlenie

“Genarova robota bola voviesť ťa do nagualu. Ale teraz vzniká divná otázka. Kto bol vovedený do nagualu?”

“Môj rozum?” spýtal som sa.

“Nie, rozum je tam celkom bezpredmetný,” odpovedal. “Rozum zošalie v tom okamihu, keď opustí hranice svojho bezpečného územia.”

“Tak potom to bol môj tonal,” povedal som.

“Nie, tonal a nagual sú dve nedeliteľné súčasti nás samých,” odvetil sucho. “Nemožno jednu voviesť do druhej.”

“Moje vnímanie?” spýtal som sa.

“Trafil si kliniec po halvičke,” zvolal, akoby som bol žiačik so správnou odpoveďou. “A tým sa dostávame k bosoráckemu vysvetleniu…”

Bosoráci hovoria, že sme v bubline. Je to bublina, do ktorej sme umiestnení v okamihu narodenia. Najprv je bublina otvorená, ale neskôr sa začne uzatvárať, až nás celých v sebe uzavrie. Táto bublina je naše vnímanie. Žijeme v nej po celú dobu života. A to, čo vidíme na jej zaoblených stenách okolo nás, je náš vlastný odraz. (Toto je ten princíp zrkadiel, ktorý tak často zle interpretuje pop-psychológia ako “čo vidíš zlé na tom druhom je zlé aj na tebe”.)

“Ak to, čo vidíme na stenách, je náš vlastný odraz, tak to, čo sa odráža, je realita. … To, čo sa odráža, je naše videnie sveta. Toto videnie sveta je predovšetkým popis, ktorý dostávame v okamihu narodenia, až kým nezachytí našu pozoronosť a z popisu sa nestane spôsob videnia.”

“Úlohou učiteľa je pripraviť žiarivú bytosť na okamih, kedy mecenáš otvorí bublinu zvonka. … Bublina sa otvorí, aby umožnila žiarivej bytosti pohľad na jej úplnosť.”

“Delikátny manéver vovedenia žiarivej bytosti do svojej vlastnej úplnosti si vyžaduje, aby učiteľ pôsobil zvnútra bubliny  a mecenáš aby pôsobil zvonka bubliny. Učiteľ reorganizuje videnie sveta. Toto videnie sveta som nazval ostrov tonalu. … Bosorácke vysvetlenie hovorí, že ostrov tonalu je tvorený naším vnímaním, ktoré bolo nacvičené, aby sa upínalo na isté prvky; každý z týchto prvkov a všetky dohromady tvoria naše videnie sveta. Úlohou učiteľa, čo sa týka vnímania jeho učňa, je premiestniť všetky prvky ostrova do jednej polovice bubliny. Už si si iste uvedomil, že vyčistenie a prearanžovanie ostrova tonalu znamená preskupenie všetkých jeho prvkov na stranu rozumu. Moja úloha bola rozbúrať tvoje normálne videnie, nezničiť ho ale donútiť ho, aby sa preskupilo na stranu rozumu.”

Don Juan povedal, že úlohou učiteľa bolo donútiť žiaka, aby zoskupil svoje videnie sveta v pravej polovici bubliny, pretože pravá strana je strana tonalu. Pravá strana tela sa totiž spája s ľavou polovičkou mozgu, ktorá je logická, sekvenčná a racionálna. Učiteľ tým, že uvedie žiaka na cestu bojovníka, ho vlastne uvádza do racionality, rozumnosti a triezvosti a sily charakteru i tela; tým, že mu súčasne prezentuje aj nemysliteľné, ale napriek tomu reálne situácie, s ktorými sa nevie žiak vysporiadať, núti ho, aby si uvedomil, že jeho rozum, aj keď je to úžasná vec, dokáže pokryť len malú oblasť.

V druhej polovici bubliny, ktorá sa vyprázdnila, sa potom môže usadiť niečo, čomu bosoráci hovoria vôľa. Potom prichádza mecenáš. Jeho úlohou je otvoriť bublinu zvonka na tej strane, ktorá bola vyprázdnená. Keď ju raz otvorí, bojovník už nikdy nebude to, čo predtým. Vtedy sa už stane úplnou osobou. Polovica bubliny je najvyššie centrum rozumu, tonalu. Druhá polovica je najvyššie centrum vôle, nagualu.

V tomto bode bosoráci otvárajú tajomstvo žiarivých bytostí. Je to skutočnosť, že sme vnímajúci. Ľudia i ostatné žiarivé bytosti na Zemi sú vnímajúce. A to je aj náš problém, bublina vnímania. Naším omylom je myslieť si, že jediné vnímanie, ktoré je hodné pozornosti, je to, čo prechádza naším rozumom. Bosoráci veria, že rozum je len jedno centrum a že teda nie je všemocné a vševysvetľujúce. Bosoráci sa venujú po celý čas tomu, aby ľudské vnímanie rozšírili. Hovoria tomu “rozprestrieť krídla vnímania”.

“Niet spôsobu, ako sa dostať k bosoráckemu vysvetleniu, pokiaľ človek už cielene nepoužil nagual, alebo ešte lepšie, pokiaľ cielene nepoužil tonal, aby dokázal zmysluplne interpretovať svoje konanie v naguali. Alebo ešte iným spôsobom: pohľad tonalu musí prevládnuť, ak chceš používať nagual spôsobom bosorákov.”

Toto vyjadrenie dona Juana vraví jedno: nejaký systém do nášho vnímania dokáže vložiť jedine tonal, pretože len v tonali sa naše konanie uskutočňuje v časovej súslednosti. V naguali nič také ako časová súslednosť neexistuje. Preto je pohľad tonalu nástroj na pochopenie nagualu – možno nie najlepší, ale jediný, ktorý máme.

A teraz kompletné bosorácke vysvetlenie: Nagual  je nepopísateľný. Človek je zlepenec niečoho, nie pevná individualita. Všetky naše ja, možné pocity, bytosti sa v naguali naveky pokojne vznášajú – nemenné a nepodliehajúce záujmu. Potom príde lepidlo života, ktoré časť z nich zlepí dohromady. Vytvorí tým bytosť… bytosť, ktorá stratí spomienku na svoju skutočnú povahu a zostane oslepená krásou a žiarou sveta, v ktorom bytosti prebývajú – žiarou tonalu. Tonal  je miesto, v ktorom existuje všetka tá zjednotená organizovanosť. Len čo lepidlo života zlepí dohromady všetky potrebné pocity, bytosť je vrhnutá do tonalu. Preto tonal  začína narodením a končí smrťou. Len čo životná sila opustí telo, všetky tie spojené vedomia sa rozpoja a vrátia sa tam, odkiaľ prišli – do nagualu. To, čo bojovník robí na svojich výpravách do nepoznaného, sa veľmi podobá na zomieranie, ibaže sa jeho sada zlepených pocitov nezničí, len sa trochu uvoľní bez toho, aby stratila svoje vzájomné prepojenia. Ale v okamihu smrti sa jednoducho pohrúžia do nagualu a hýbu sa samostatne, akoby nikdy neboli patrili spolu.

Každý z nás má centrum, z ktorého možno pozorovať nagual. Je to centrum vôle. Preto sa bojovník môže odvážiť do nagualu a nechá, nech sa jeho zlepenec preskupuje podľa ľubovôle.

Vyjadrenie nagualu je vec osobného vnímania. Je na bojovníkovi, ako si bude riadiť zoskupovanie a preskupovanie svojho zlepenca. Pôvodný zlepenec je ľudská forma alebo ľudské pocity a možno je to pre nás tá najmilšia forma zo všetkých, ale napriek tomu existuje nekonečné množstvo preskupení, ktoré zlepenec dokáže urobiť. Bosorák môže na seba nabrať hocijakú formu, akú len chce. Ak je bosorák už v stave svojej úplnosti, môže svoj zlepenec preskupovať podľa ľubovôle. Umožňuje mu to sila života. Keď sa táto vyčerpá, neexistuje spôsob, ako znovu pozliepať súčasti zlepenca dohromady.

Tento zlepenec don Juan nazýva bublinou vnímania. Obvykle je pevne uzavretá a otvára sa až v okamihu našej smrti. Napriek tomu ju možno otvoriť, ale jedine tak, že sa človek vnorí do nagualu. Tomuto skoku hovoria bosoráci “skok do priepasti”.

Obvykle sa žiak na tonal  pozerá ako na niečo pochopiteľné a popísateľní – ale to tonal  nie je… Za to môže ľudský rozum. Rozum je len centrum, v ktorom sa skladá naše vnímanie sveta, ale ten svet je mimo nás. Rozum ho len odzrkadľuje, len odráža vonkajší poriadok. Ale pretože rozum o tom vonkajšom poriadku nič nevie, nedokáže ho vysvetliť. Rovnako nedokáže vysvetliť ani nagual. Rozum len dokáže sledovať účinky tonalu, ale nikdy ho nedokáže pochopiť. Už len to, že myslíme a hovoríme, poukazuje na to, že poslúchame istý poriadok, ale nevieme aký a neuvedomujeme si ani, že ho poslúchame.

Bosoráci robia to isté so svojou vôľou. Pomocou vôle sledujú účinky nagualu tak, ako pomocou rozumu sledujú účinky tonalu. Tonal  i nagual  sú dva body mimo nás, hoci nás neoddeliteľne tvoria. To je paradox žiarivých bytostí: tonal  každého z nás je len odrazom nepopísateľného nepoznaného naplneného nejakým poriadkom; nagual  každého z nás je len odrazom nepopísateľnej prázdnoty (void), v ktorej je obsiahnuté všetko.