Toto je výťah z ďalšej kapitoly z knihy done Bernadette Vigilovej Mastery of Awareness. Dona Bernadette je toltécky nagual z vetvy Miguela Ruiza. Ruizovská vetva je pre mňa príliš emocionálna a vzťahová a tak sa mi ich knihy nečítajú ľahko – a táto kapitola patrí pre mňa k najhorším, pretože jej chýba vnútorná logika. Napriek tomu v nej bolo niekoľko užitočných vecí a ten zvyšok – no, nehnevajte sa na mňa, ale budem musieť pohľadať neskôr niekde inde, aby som dostala kompletný obraz. Veľa z tohto mi totiž prichodí ako New Age pop-psychológia, nie ako skutočné toltécke učenie… 😕
Zrkadlá
Náš život ľudí, ktorí žijú Sen Planéty, sa už od okamihu nášho narodenia sústreďuje okolo iných ľudí. Sústavne činíme (sorry, toto slovo ma naučil Gabriel a nesmierne sa mi hodí na hocijaký typ interakcie) s inými ľuďmi a vymieňame si s nimi energiu, pričom slúžime ako zrkadlo, v ktorom sa tí druhí vidia, kým oni zasa slúžia ako zrkadlo pre nás. Výmena energie je základom pre bosorácky (toltécky) stalking a zrkadlá nám ozrejmujú situácie a vedú nás našim stalkingom.
Všetko – každá situácia, ktorú v živote postretneme – sa vraj opakuje z minulých životov. (Ak cítite moju istú výhradu, nemýlite sa.) Každé prostredie s jeho stromami, kameňmi, budovami a ľuďmi bolo súčasťou našich minulých životov. Všetko v našom živote je zrkadlo, ktoré sa nám znova a znova podsúva, aby sa zistilo, ako budeme reagovať v tomto živote – je to naša príležitosť k rastu.
No dobre… Z môjho pohľadu je veľa v našom živote “karma”, ale nie som toho názoru, že všetko je karma. Logicky totiž v živote nula by sme boli museli vyštartovať s nejakou zásobou situácií na riešenie. Časť sme zvládli, časť nie. Tá sa presúva do budúceho života a celý proces sa opakuje. Keď sa na to pozrieme logicky, tak by z toho vychádzalo, že v každom nasledovnom živote by sme mali menej a menej situácií na riešenie a keby život nebol nič iné len “replay” týchto situácií, musel by byť náš život zakaždým kratší a kratší… a aký by bol zmysel toho všetkého? Potom by mi z toho vychádzalo, že celý ľudský život je obrovská trestnica, kde si odpykávame nejaké situácie ako myš v bludisku – kým nenájde syr, zostane hladná.
Ak vychádzame z toho, že sme tu na to, aby sa Univerzálne Vedomie cez nás oboznamovalo s hmotou (castanedovsko-maresovská teória Orla), tak potom je nezmysel hádzať nás vždy do tých istých situácií, nie? Oveľa rozumnejšie by bolo hádzať nás do čo najrozmanitejších situácií a 1. dávať nám možnosť “podrásť” a 2. naučiť sa čo najviac o čo najrozličnejších aspektoch života v hmote. (Poznámka: Môj názor o tom, že tu sme, aby sme spoznávali hmotu, sa už postupom času trochu posunul; zatiaľ ale len ten.)
Takže nehnevajte sa na mňa, ak ani naďalej nebudem ľudský život považovať za karmu a nič iné. Pretože keby som to urobila, vyvstane predo mnou otázka – ako vnikla tá pôvodná “karma”? 🙂
Všetko v našom živote je odrazom nás. Všetko, čo vidíme okolo seba, je produkt nášho pohľadu, nášho vnímania a našich emócií. A akékoľvek pocity sú vždy len naše pocity, nie pocity ľudí okolo nás. Nikto iný nás nemôže donútiť reagovať a cítiť to, čo cítime. Môžeme prstom ukázať na iných a povedať, že nás hnevajú, ale pravdou je, že naše pocity sú o nás; zrkadlá len odrážajú naše pocity späť na nás. Všetko v živote nám odzrkadľuje, ako vidíme svoj život my a ako sa v ňom prezentujeme.
V každom ľudskom styku sú zrkadlá. Čokoľvek sa nám nepáči na našom šéfovi, je vlastne odrazom niečoho, čo sa nám nepáči na nás samých. Našli sme sa v tomto vzťahu preto, lebo náš šéf a my máme byť spolu. Medzi nami dvomi existuje nejaká dynamika, ktorú treba očistiť – dynamika z minulého života. Každá situácia v našom živote obsahuje niečo, čomu sa máme hlbšie venovať. Podstatné je mať dostatok vedomia na to, aby sme sa nenechali “nacucnúť” energetickým poľom niekoho iného. Nenechať sa nacucnúť znamená nereagovať na danú životnú situáciu. Ak sa necháme nacucnúť a reagujeme na iných ľudí, naše emocionálne vzorce správania budú pokračovať donekonečna v tomto i v budúcich životoch.
Ako inak – zas mám na to iný názor… Beriem, že všetky veľké a ťažké situácie v živote sú naše karmické lekcie a že sa v nich stretávame s ľuďmi, s ktorými máme niečo nevyriešené. Ale myslím, že medzi týmito lekciami existuje čas, kedy nemáme do činenia s karmou – pokiaľ si ju nejakými nevhodnými reakciami práve nevytvárame do budúcnosti. Okrem toho: ak by všetko v našom živote bolo predurčené, tak by nemohli vznikať nové situácie – a z vlastnej skúsenosti viem, že vznikajú.
Ja to vidím tak, že naozaj každá situácia nášho života je naše potenciálne zrkadlo – ale nie preto, že tak bola naplánovaná, ale preto, že naše presvedčenia, postoje a predpoklady sa dostávajú na povrch len vtedy, keď konáme alebo nekonáme. Musíme robiť rozhodnutia, aby sa mohli prejaviť. Každé rozhodnutie je taká príležitosť – ale nie všetky príležitosti a všetci ľudia s nami nutne idú od roku 0, kedy sme prvýkrát vkĺzli do hmoty! Niektorí ľudia sú “osoby a obsadenie”, iní sú len “komparz”. A hra je vždy o nás, našich presvedčeniach, hodnotách, strachoch, túžbach a nádejách.
Ak nereagujeme a udržíme si odstup, začíname mať kontrolu sami nad sebou. Bytosť, ktorá sa má pod kontrolou, je úžasná a príťažlivá – a tak postupne máme sami seba viac a viac radi. Nepotrebujeme sa presadzovať a predvádzať, nepotrebuje nás byť vidieť a počuť; sme mierni, nenásilní a dokážeme presne oddeliť seba a situáciu, v ktorej sa nachádzame. Ak z niečoho nemáme dobrý pocit, ak sa daná situácie “necíti dobre” (smiešne spojenie, ale odo mňa ho budete počúvať stále), máme silu a možnosť vykráčať z nej.
Keď získame kontrolu nad sebou samými, vyčistíme zrkadlá, ktoré nám život natáča. A preto cieľom toltéckych bojovníkov bolo vyčistiť zrkadlo svojho života, ktoré je súčasne zrkadlom našej duše.
Každá skúsenosť, ktorú sme urobili v minulých životoch, sa nám prezentuje v tomto živote znova a znova, až kým v zrkadle nie je celkom čistá a my s ňou dokážeme v pohode žiť – to znamená, už na ňu nijako nereagujeme.
Keď sami seba máme radi a rešpektujeme, stávame sa zrkadlom lásky a rešpektu pre iných. Nachádzame mier vo všetkom, čo nám život prináša, v každom jeho okamihu. Myslím, že to je to, čomu Castaneda hovorí stratiť ľudskú formu.
Výmena energie
Všetko na svete je forma energie, ktorá má svoj vlastný lúč svetla zo Zdroja (niektorí to nazývajú Boh, ja tomu hovorím Otec alebo Všetko-čo-je).
Energetická forma ľudských bytostí má vajcovitý tvar a množstvo energie, ktoré máme, rozhoduje o veľkosti nášho energetického poľa. Čím viac energie máme, tým viac vedomia máme. Vedomie nám pomáha aktívne meniť každú udalosť v našom živote. Keď sa do toho pustíme, zväčšijeme svoje energetické pole.
Ako bojovník sa snažíme rozšíriť naše vedomie tým, že si vyberáme späť energiu, ktorú sme stratili v minulých energetických výmenách. Najčastejšie to robíme cez rekapituláciu.
V každom okamihu života si vymieňame s prostredím energiu dychom a naším konaním. Keď máme do činenia s inými ľuďmi, vymieňame si s nimi energiu dychom, silou slov a našimi skutkami. Ak sa však necháme vtiahnuť do energetického poľa niekoho iného – napríklad tým, že v styku s ním podľahneme emocionalite – strácame energiu!
Dohody
Dohody sú presvedčenia, ktoré podkladajú to, ako sa na seba pozeráme a ako o sebe zmýšľame. Obvykle ich uzatvárame v detstve, počas domestifikácie našej duše. Dostávalai sme ich vo forme slov alebo akcií. Hovoria nám, ako žiť a milovať. Poskytujú rozlíšenie na “dobré” alebo “zlé” na základe toho, čo za dobré alebo zlé považoval ten, kto s nami dohodu uzavrel (alebo kto nám ju “odovzdal”, čo býva ešte častejší prípad).
Keď raz dohodu prijmeme, ovplyvňuje, čo si myslíme, cítime a čo robíme. Okolo dohody sa vytvorí zaužívaný vzorec správania. Tento zas posilňuje správanie a vytvára po čase “filtre” – časť sveta, ktorá leží mimo našich skúseností, prestávame vnímať alebo brať na vedomie.
V tomto bode som si uvedomila, že aj Toltékovia používajú to isté trojdelenie energií ako enneagram: myslíme (yachay/mentálna), cítime (munay/emocionálna) a robíme (llankay/vôľová). S týmto delením pracujú aj anjeli, keď channelujem, hoci tých typológií v mojom mozgu môžu vyhrabať viac. Zdá sa mi, že je veľmi spoľahlivé pracovať s ním, lebo sa opakuje v rôznych učeniach.
Hlavne ženy sú v našej kultúre obeťou rôznych dohôd. Datuje sa to späť už do čias Adama a Evy:
Eva bola vytvorená z Adamovho rebra ako slúžka pre neho. Bola tiež spirituálne slabšia, konala proti prianiam Boha a nesie vinu za to, že Adam podľahol pokušeniu a bol vyhnaný z Raja. Keď dala Eva Adamovi zakázané jablko, vytvorila všetko to utrpenie, ktoré sa v Sne Planéty odvtedy udialo. Niektoré z dôhôd, ktoré ženy dostávajú týmto príbehom, sú: ženy sú slúžky mužov; keď sa v Sne stane niečo zlé, treba viniť ženy; ženy budú v živote vždy trpieť.
(Pochybujem, že starí Toltékovia sa zapodievali úvahami o Adamovi a Eve. Myslím, že táto dvojica im bola srdečne ukradnutá. To je aj môj problém s celou tou knižkou – keď sa kresťan-katolík stane bosorákom, začne sa podstata a folklór zlievať do nerozdeliteľného zlepenca. 😕 Všetci interpretujeme nové poznatky a zistenia pomocou našich starých referenčných rámcov. Ak sa referenčné rámce hodne odlišujú od “novej” reality, dochádza k skresľovaniu, angl. distortion, teda pretiahnutie a zdeformovanie pôvodných tvarov. Slovenčina na to nemá vhodné slovo, pretože “deformácia” je obsadené u Slovákov negatívne. Už to “skresľovanie” zaváňa zlým úmyslom – čo v tomto prípade nesedí, pretože úmysel si vyžaduje možnosť voľby a tu žiadnu možnosť voľby nemáme.)
Človek naberá po celý život všelijaké dohody – jeden viac, druhý menej. Tieto dohody vytvárajú emocionálne rany a ovplyvňujú naše správanie tým, že vytvárajú zabehané reakcie, tzv. vzorce správania. Reagujeme z autopilota, nie z racionálneho posúdenia situácie. A kým tieto dohody nepreskúmame a nezbavíme sa ich, budeme naše vzorce správania opakovať donekonečna a odovzdáme ich aj našim deťom a cez ne ich deťom…
Dohody sa vždy aktivujú cez zrkadlá, ktoré predstavujú iné osoby. Je to ako sklo – ak má pod sebou odrazovú vrstvu, stáva sa z neho zrkadlo. Zrkadlo odráža tak dlho, kým sa z neho odrazová vrstva nevyčistí – a potom je z neho znova priehľadné sklo, cez ktoré vidíme to, čo “tam vonku” skutočne je, a nie seba a svoje predpoklady.
Dohody plodia emócie. Vezmime si takú bežnú partnerskú hádku. Samotné hádanie sa je výmena energie dychom a silou slov. Ale hádka vznikla na základe dohôd Sna Planéty, ktorý nám hovorí, ako by taký vzťah mal vyzerať, a tým spôsobuje, že začneme mať na toho druhého isté očakávania. Keď tieto očakávania nie sú naplnené, hádame sa – vďaka domestifikácii totiž máme polarizované videnie a všeličo berieme ako vec osobnej urážky, nie ako jednoduchý fakt života.
Kedy vieme, že reagujeme z autopilota? Vtedy, keď nás kontakt s iným človekom energeticky veľmi vyčerpáva. Tá druhá osoba nás vťahuje do svojej osobnej drámy. Napríklad pri spomínanej hádke vás partner vtiahne do hádky preto, aby sa zbavil svojich nahromadených pocitov tým, že ich prenesie na vás. Len čo vy od neho prevezmete jeho hnev, on sa začne cítiť lepšie. A ak vy máte dohodu, že žena vždy vyvažuje zlosť partnera, zareagujete z autopilota a necháe si celú jeho zlosť naložiť na plecia.
Don Juan Castanedovi raz povedal:
“Revolúcia bosorákov je v tom, že odmietajú prijať dohody, na uzatváraní ktorých sa nepodieľali. Nikto sa ma nikdy nepýtal, či súhlasím s tým, že ma bude požierať bytosť iného druhu vedomia. Moji rodičia ma jednoducho priviedli na svet, aby som podobne ako oni bol potravou – a to je celý príbeh.””
Dohody a vzťahy
Aj na úrovni vzťahov pôsobí zákon rezonancie. Hovorí, že energia, ktorá sa cíti nami priťahovaná, má veľmi podobné rany ako my, pretože energiu týchto rán vysielame do prostredia.
Keď nás niekto priťahuje, do hry vstupujú dve veci: príťažlivosť a fyzický pocit v tele ako reakcia na danú osobu. Tento fyzický pocit je ten lúč energie, ktorý je podobný nášmu (a preto rezonuje) a príťažlivosť je dôsledok zrkadla (čiže rezonancia s našimi prežitkami). Zrkadlo je forma, ktorú vidíme, výzor danej osoby, hoci aj to je energia. Existuje veľa zrkadiel – ľudí, ktorí vyrastali v podobných podmienkach a preto majú podobné energetické pole. Ale keď sa zrkadlo skombinuje s fyzickou príťažlivosťou voči niekomu, výsledok je “súzvuk duší”.
Inými slovami: priťahujeme ľudí s podobnou energiou. A ak si pritiahneme takého partnera, nakoniec čelíme presne tým istým vzorcom správania a presvedčeniam, ktoré zodpovedajú za naše vlastné rany. Budeme sa v tom podporovať a budeme to spoločne rozvíjať. Cyklus sa opakuje.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor