O tom, čo je “ľudská forma”, som už hovorila. To bolo vybrané z knihy Carlosa Castanedu The Second Ring of Power. V knihe The Eagle’s Gift, ktorú mi môj “spirituálny učiteľ” Gabriel odporúčal čítať ako ďalšiu, som sa dostala znova k tejto téme – a pochopila som veľa o sebe, ale aj o iných ľuďoch z môjho okolia… 🙂
Na zopakovanie: ľudská forma je niečo, čo nás kotví v hmote a v našom pocite separovanej existencie. Keď ju človek stratí, stratí identifikáciu so svojím telom, svojimi predstavami a svojimi prianiami. Podľa castanedovcov sa stáva “bojovníkom bez formy”.
Taký bojovník “bez formy” má mnoho výhod, ale aj hodne nevýhod. K výhodám patrí to, že pred sebou začne vidieť oko, cez ktoré dokáže veľmi rýchlo a priamo vkročiť do snívania. Ďalšia výhoda je jeho odosobnenosť od toho, čo v okolí prebieha. K nevýhodám ovšem patrí istá “duševná osamelosť” a hlavne ľahká ovplyvniteľnosť.
Keď som sa dostala k tomu poslednému (to už bolo v knihe The Eagle’s Gift), mala som z toho trochu zmätok, pretože som si “bojovníka bez formy” predstavovala ako nadradenú bytosť, ktorú už nič tak ľahko nezmetie z nôh… Ale našťastie je to tam vysvetlené.
Čo znamená strata ľudskej formy?
Začína to povzdychnutím bosoráčky la Gordy:
“Po všetkých tých rokoch som sa stále ešte nenaučila, ako zaobchádzať s bezforemnosťou (formlessness, strata ľudskej formy). Bezmocne v zlomku sekundy prekmitávam z jedného pocitu do druhého. Vďaka tomu, že som nemala formu, som mohla pomôcť sestričkám, ale tiež som im bola vystavená napospas. … Lietala som nahor-nadol rýchlejšie, než stojí za to spomínať.”
Keď to Castaneda analyzoval, dospel k tomuto názoru: Stratiť ľudskú formu znamená predovšetkým vnímavosť a zdrvujúcu triezvosť (vo význame: nohy pevne na zemi). Nespája sa s ňou automaticky emocionálna sila a vyváženosť. Keď je človek odosobnený, plne schopný sa vnoriť do toho, čo práve robí, tak to robí pri všetkom, čo robí – teda aj keď ho ovládnu emócie alebo má nejaký výkyv nálady. Vtedy môže vyzerať aj malicherne, nestabilne, prudko a náladovo. Strata formy človeku umožňuje na okamih sa zastaviť a zvážiť veci… samozrejme, len ak máme potrebnú sebadisciplínu a odvahu urobiť tak.
Castaneda dospel k záveru, že la Gorda, aj keď bola už dlhé roky “bez formy”, nemala potrebnú sebadisciplínu. Tak bola vystavená napospas drastickým zmenám nálad a niekedy medzi jej konaním a úmyslom zívala obrovská priepasť.
Keď Castaneda sám stratil svoju ľudskú formu a rozoberal veci s la Gordou, ktorá ešte nebola zastabilizovaná, podporovali jeden druhého v emocionálnych výkyvoch. Castaneda: “Nevedomky sme sa sústreďovali na strach a nedôveru, ako keby toto boli jediné dve možnosti, ktoré sme mali.”
Takže strata ľudskej formy nám dáva výhodu videnia vecí tak, ako skutočne sú, bez filtrov našich prianí a strachov, ale súčasne nás robí zraniteľnými, ak nezmeníme svoj prístup k veciam. Na začiatku knihy sa nachádza príbeh, v ktorom la Gorda našla nejaký kameň, silový predmet bosorákov z minulých dôb. Keď ho so sebou chvíľu nosila, začala trpieť nočnými morami, prenasledovali ju divné bytosti a chceli ju zožrať zaživa. Don Juan vtedy zasiahol a zakopal ju na 9 dní do zeme (cez zem vraj tieto bytosti nemajú prístup k svojej obeti) a celú záležitsť vysvetľoval tak, že práve vďaka strate svojej ľudskej formy bola la Gorda prístupnejšia pre vplyv bosorákov, ktorý bol premietnutý a uložený do toho kameňa, čo našla.
Ako taká strata ľudskej formy prebieha?
Aj toto bolo nahryznuté v prvom článku, ale v The Eagle’s Gift to Castaneda popisuje z vlastnej skúsenosti. Uňho to prebiehalo nasledovne:
Nebola to bolesť hlavy; skôr to bol veľmi intenzívny tlak v ušiach. Cítil som ho aj na očných viečkach a na podnebí. Vedel som, že mám horúčku, ale horúčava sa sústreďovala len v mojej hlave. Malátne som sa pokúsil posadiť. Preblesklo mi hlavou, že mám srdcový záchvat. Prvé ma napadlo zavolať si pomoc, ale nejako som sa skľudnil a pokúsil som sa zbaviť svojho strachu. Po chvíli tlak v mojej hlave začal miznúť, ale súčasne sa začal presúvať do môjho hrdla. Chvíľu som lapal po vzduchu, chrchlal som a kašľal, potom sa tlak pomaly presunul do mojej hrude, potom do žalúdka, do slabín, do nôh a chodidiel, než celkom zmizol z tela.
Nech už sa so mnou dialo čokoľvek, trvalo to približne dve hodiny. Počas týchto hrozných dvoch hodín akoby sa niečo v mojom tele skutočne pohybovalo nadol a preč zo mňa. … Iný obraz, ktorý ma napadol, bola gundža prechádzajúca mojím telom. … V dvoch oblastiach bola bolesť skutočne príšerná: v kolenách a v nohách, hlavne v pravej; pravá noha bola horúca ešte pol hodinu po tom, ako všetka tá bolesť a tlak zmizli.
La Gorda, keď počúvala moje rozprávanie, poznamenala, že som zjavne stratil svoju ľudskú formu, že som sa zbavil všetkých mojich ochrán, alebo aspoň väčšiny z nich. … Cítil som sa odpútaný, nepredpojatý. … Nie že by som jej bol odpustil jej podrazácke správanie voči mne; bolo to, akoby ma nebola nikdy podrazila. … To, čo som cítil, nebola vnútená ľahostajnosť alebo neochota konať; nebola to ani odťažitosť či dokonca túžba byť sám. Bol to skôr podivný pocit odstupu, schopnosť vnoriť sa do daného okamihu a nemyslieť na nič iné. Konanie iných ľudí ma už neovplyvňovalo, pretože som už nemal nijaké očakávania. Podivný pokoj ovládol celý môj život.
Keď som to čítala, našla som tam veľa paralel s mojím vlastným životom, aj keď u mňa to neprebiehalo v tom poradí a tak ucelene ako u Castanedu. O moje strácanie ľudskej formy sa totiž postarali anjeli a urobili to ako sériu menších krokov: “ublíženie” z ich strany -> moja vzbura -> prerušenie kontaktov z mojej strany 😛 -> moje umúdrenie sa 😳 -> moje korigovanie niektorých svojich presvedčení -> pochvala z ich strany a potom nová runda doťahovania sa. Ale tie pocity, tie sa postupne dostavili: odstup, vnorenie sa do daného okamihu a vypnutie vnútorného monológu a úvah o budúcnosti, istá ľahostajnosť voči tomu, čo sa dialo s inými, strata očakávaní i ten pocit vnútorného kľudu… Len neviem zistiť okamih, kedy u mňa prebehol fyzický boj s ľudskou formou. Možno ich bolo viac; neviem.
Takisto teraz už lepšie rozumiem tomu, že napriek “bezforemnosti” ešte stále podlieham výkyvom nálad. Sebadisciplína nikdy nebola moja silná vlastnosť. 😕
Don Juan hovoril Castanedovi, že odstup nevedie nutne k zmúdreniu, ale že je aj tak výhodný, pretože umožňuje bojovníkovi v okamihu prehodnotiť situáciu a svoju pozíciu v nej. (Tu ešte musím na sebe hooodne popracovať. 😕 )
Castaneda takisto hovorí jednu dôležitú vec, ktorú som sa dozvedela aj ja od anjelov: On tvrdí, že počas rokov strávených s donom Juanom síce postupne uvoľňoval svoje puto so svetom, ale že toto sa dialo skôr na intelektuálnej úrovni a jeho každodenný život sa vôbec nemenil až do okamihu, kedy stratil svoju ľudskú formu. A mne kedysi Otec povedal: “Ty si myslíš, že sme s tebou mali hovoriť a vysvetľovať ti už skôr, ale potom by sa celý vzostup odohrával v tvojej hlave, nie v tvojom srdci, kde sa odohrať potrebuje… ”
Článok nadväzujúci na túto tému: “Negatívne kritériá” v našom živote
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
ako vidím Heli máme toho dosť spoločné…
ublíženie” z ich strany -> moja vzbura -> prerušenie kontaktov z mojej strany …ja som dospela len k tomuto, len sa mi nepodarili prerušiť tie kontakty, proste sa to akosi nedá a ignorovať ich je veľmi ťažke ,ešte keď sú na mňa traja. 😀
Strata ľudske formy, tiež stav, ktorý pozorujem moja myslel si sama začne putovať do iných realít a ja len vnútorne sledujem čo z toho bude. Akoby som mala otvorené vizuálne okno a reality sa deje sa samovolne uvoľňovali.
Dnes som sa videla v krajine, kde bolo prázdno. Zrazu začali rásť trávy kvety, točili sa okol mňa a až ma zdvihli do vrchu. Tam ma na slkale niekto rukami chytil a dal na vyššiu skalu a ten podal daľšiemu a tak ma postupne niekto zdvíhal vyššie k nebu. Bola som už vysoko mraky som mala pod sebou a niekto natiahol ruky z neba a vytiahol doň. len ako ma postupne niekto bral vyššie bolo zo mňa nakoniec dieťa malé asi 4 ročné. Neviem vôbec čo to bolo.
Včera sa mi stala zvláštna vec, čitala som si článok o šamanskom liečení a v tom sa ku mne priblížil Rafael a chytil moju hlavu oboma rukami zo zadu, ako by mi chcel vziať bolesť z nej(hlava ma nebolela, bol to skorej jeho machrovanie, lebo nikdy sa ma nedotkol), len to všetko som vnímala len vnútorným zrakom, keďže ich dokážem takto videť aj. Ako sa jej dotkol , tak som sa s ním trocha pohrala a pomyslela si nech to precíti. Neviem čo sa stalo a ja som zacítila silnu vibráciu toho dotyku, ešte teraz to ciťim, keď si na to spomeniem. Na okolo som uvidela zosilnenú moju auru a moja duša sa rozplakala. Bol to silný emotívny zážitok a Rafael tiež ostal z toho zrejme citovo dotknutý, lebo na nejaký čas sa stiahol a bol z toho mimo.
Že by jasnocit?
A ešte ďaľšia vec ako ma láka šamanstvo 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Martina,
nerada ťa sklamávam, ale v tom, čo píšeš, je ešte veľmi veľa ľudských interpretácií. Ešte si stále v centre diania. To ešte nie je “strata ľudskej formy”. Tá strata znamená, že ty ako osoba prestaneš byť dôležitá a dôležitý je svet ako taký – či už s tebou alebo bez teba. Neviem to povedať lepšie.
Odosobnenie sa, ktoré popisuješ, je výborný krok na ceste k strate ľudskej formy, ale tá cesta ešte asi chvíľku potrvá. Nenechaj sa znechutiť. Skutočná strata ľudskej formy u teba bude najskôr pozorovateľná tým, že uzavrieš mier v duši s anjelmi a budeš ich brať ako energetický fakt, ku ktorému nebudeš mať vôbec nijaký postoj. 🙂
Neboj, budú ďalšie články, ktoré by ti mohli pomôcť celú záležitosť urýchliť. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
nie som sklamaná, len som ten môj stav chcela trocha vysvetliť a videla som v tom istú súvislosť. Ok teším sa. 😀
Páči sa miPáči sa mi
Ešte k tým výkivom nálad :
stáva sa mi to dosť často. Vždy keď sa mi to stane najprv prehodnotím situáciu, vytvorím si predpoklad ako chcem reagovať, ale niekedy aj tak vybuchnem. Akoby ma tie emocie ovladli. Nepoznam na to nic iné len bdelost -t.j. Stále sa kontrolovať. Ale stačí sekunda a je to vonku 🙂
Stáva sa to aj tebe, Helar? A nepoznáš na to nejakú “metódu”?
Páči sa miPáči sa mi
Tomáš,
všetko je to vec zaujímania postoja. Počkaj do zajtra – v zajtrajšom článku je popísané, ako som s tým vykývala ja. A keď už som nevládala prejsť tých posledných 5 krokov do cieľa, nabehli anjeli: povedali mi o mne také informácie, že všeličo začalo vyzerať odrazu bezpredmetné – napríklad aj to, aký postoj k čomu zaujmem a prečo. Doviedli ma k pesničke, ktorá so mnou v súčasnosti absolútne rezonuje (alebo ja s ňou 😛 ) a tak si ju teraz spievam stále dookola ako mantru; tá sa tu zjaví tak o týždeň. 🙂
Ak sa ti nechce čakať dozajtra, tak základy môjho terajšieho pokoja sú popísané už v článku Nemezis.
Páči sa miPáči sa mi
Nemezis mi skutočne veľmi pomohol 🙂 Ďakujem.
Teším sa na dalšie články
Páči sa miPáči sa mi
Je to tu. Samota, o ktorej si písala, ma úplne pohltila. Keď sa pozerám na ľudí, vidím skutočne len prízraky a programy. Už tu nemám brata. Všetko, čo urobím je len hra. Strategická hra. A z mojej strany neúprimná. Stretávam perfektných ľudí, s ktorými by som chcel byť, ale vidím ich zamotaných a na zemi, a ja im neviem nijako ukázať, kde som ja. Pretože ja určite niesom v tom istom svete ako oni. Je to len nejaká podivná paralela. A stále sa to stupňuje. Už som mal pár pokusov “zaradiť sa späť” ale vždy som len zistil, že v skutočnosti o to nemám záujem. Vždy som bol samotár (a to úplný), ale teraz to na mňa nejako doľahlo. Vedomie, že sa v skutočnosti nemám s kým porozprávať, zo žiadnym skutočným človekom, je strašné. A tak si mi raz povedala, že ak zostanem úplne sám, zostaneš so mnou. Si skutočne tu? Privádza ma to ešte na jednu otázku. Považujem túto realitu za magickú a zahalenú rúškom tajomna. Ale prečo, a aký to má súvis s týmto? Je snáď pre mňa táto realita príliš krutá, že som si musel vytvoriť vlastnú, v podstate úplne nereálnu? Je ťažké pre mňa uveriť, že život je len to, čo do nás pchajú v škole. Neverím tomu. No a tak som zostal sám.
Páči sa miPáči sa mi
… a je ti ľúto, že si ostal sám? Smútiš za “starými” časmi?
(dnes som natrafil na jeden citát od Juana Matusa – hádam to ten niekto preložil správne:
“Sebavedomie bojovníka nie je sebavedomím priemerného človeka. Priemerný človek hľadá istotu v očiach prizerajúcich sa a to volá sebadôvera. Bojovník hľadá bezchybnosť (bezúhonnosť) vo vlastných očiach a to volá skromnosť. Priemerný človek je naviazaný na priateľov zatiaľ čo bojovník je naviazaný len na nekonečno.”)
Páči sa miPáči sa mi
Nemá to nič s naviazanosťou ani zo sebavedomím. Ale pekný citát. Poučný.
Páči sa miPáči sa mi
No, myslím že to s tou “naviazanosťou” to má toľko spoločné, že ak sa cítiš sám, to zn. že je ti smutno, lebo nemáš okolo priateľov, tak hľadáš tú tzv. naviazanosť na priateľov. Ak nemáš pocit samoty, aj napriek tomu, že tých priateľov nemáš, tak už nie si na nich odkázaný (naviazaný) a je ti fajn aj bez nich … (čo ale samozrejme nevylučuje mať nejakých priateľov)
Páči sa miPáči sa mi
Pripúšťam, niečo na tom je. Ale až na malý háčik. Ked máš priateľov a aj napriek tomu sa cítiš osamelý, bude tam niečo iné. Ja som už prišiel čo, ale nieje mi viac prijlmné písať verejne čo.
Páči sa miPáči sa mi
Ak máš “priateľov” a napriek tomu sa cítiš osamelý, tak to nie sú priatelia v tom pravom slova zmysle. Sú to len “známy”, alebo spolužiaci, kolegovia, atď…
Páči sa miPáči sa mi
hm, je to samota alebo prázdnota???
to, čo z teba cítim je večnosť, nekonečno v očiach ukryté… ťažko to slovami opísať…ako keby si zastavil čas… 😛
a teraz otázka – koho považuješ za skutočného človeka?
Ako vieš, že tá tvoja vlastná “vymyslená” realita nie je skutočná? (to, že to nesedí s realitou ostatných ešte nič neznamená 😛 )
To, že si ostal sám – myslel si na to, že ti nikto nerozumie? Asi ti tu nejde o fyzickú samotu…
(sorry, viem, že si to adresoval helar, no nedalo mi to…)
Páči sa miPáči sa mi
Nie prázdnota, ale samota. A určite nekonečnosť – to si sa trafila. Za skutočného človeka považujem seba a obecne ľudí, ktorý jednoducho sú (stručne povedané). To s tou realitou bola len taká myšlienka. Nemyslím si, že môj svet je nereálny.
Hej, je to niečo ako “nikto mi nerozumie”. Ale je to trochu inak. Ono ľudia mi rozumejú, ak hovorím po ich 🙂 A to ja zvyknem, keď som medzi nimi. Ide o to, že nič z toho, čo ľudia okolo mňa normálne vypúšťajú z úst ma vôbec nezaujíma. A ešte to, že nikto a nič mi nemôže byť oporou. Pretože viem, že ak mi niekto povie, že ma má rád, nemôže to byť reálne. Má rád len masku, ktorú som si práve nasadil.
“(sorry, viem, že si to adresoval helar, no nedalo mi to…)”
-priznávam, môže ti byť skutočne ľúto toho, že si mi napísala koment, a máš potrebu sa za to ospravedlňovať, ale písala by si ho potom vlastne? takže ak si tým chcela povedať niečo, tak by si to mohla povedať na rovinu. Nech je to čokoľvek. Toto by skutočný človek asi neurobil. Ale samozrejme, ešte je jedna možnosť. Tu to voláme “kontrolované šialenstvo”. Tiež to robím keď som “tam vonku” medzi tzv. obyčajnými ľudmi, ale myslím, že tu to skutočne nieje potrebné aplikovať, aspoň nie na mne.
Páči sa miPáči sa mi
😆 nie, nebolo to kontrolované bláznovstvo… naozaj ma to chytilo… 😛
To, čo som týmto celým chcela vyjadriť, sa slovami nedá opísať… Nemá to význam. Ani pre teba a ani pre mňa. To sa dá len precítiť, takže to nevypovedané bolo skôr toto…
Prečo by nemohlo byť reálne, že ťa má niekto rád… Prečo by mal mať rád len tú masku… To nie je skutočná láska. 😛 Skutočná láska – čistá, bezpodmienečná – miluje nezávisle na tom, či je opätovaná alebo nie… A miluje se vším všudy… To len na okraj.
A to, že nikto a nič ti nemôže byť oporou – potrebuješ ju vôbec?!? 🙂
Páči sa miPáči sa mi
To s tou oporou bolo myslené trochu inak. Asi máme k tomu slovu rôzne významy. Viem, akú oporu myslíš ty, ale tú fakt nepotrebujem. Jediná aká-taká opora boli rodičia, ale aj tí sa vždy radšej zastali druhého než mňa. Takže stojím ako stĺp zarytý do zeme 🙂 Asi viem, čo myslíš ty. Nie, nepotrebujem mať pocit, že mi niekto pomôže a pod. Jednoducho mi len chýba zdieľať myšlienky a pocity s niekým.
No prešiel som si tvoj predchádzajúci koment ešte raz a “zastaviť čas” mi priam udrelo do očí. Asi už viem, čo si tým celým chcela vypovedať.
Ale vôbec nemám pocit, že ma rozumieš.
Páči sa miPáči sa mi
No… fakt je otázne, kto komu nerozumie. 😕 Je to jedno. Slová sú nedokonalé. 😕 Takže tú oporu si neuhádol. 😕 Bola som na tom podobne. 😛 (Vďaka bohu za štyroch ľudí, s ktorými si viem pokecať o hocičom…)
…k tomu stĺpu… nie je to hocijaký stĺp… 😛 Ten stĺp je pilier svetla. 😛 (hej, môžeš mi písať, že ti nerozumiem… 🙂 keď myslíš… ) Je to irónia, piliere svetla sú oporou pre ostatných – no im ten oporný pilier chýba. (o tomto sme minule tiež kecali s moonicou… 😛 )
No ale o tomto by sa dalo dlho dlho kecať, vymieňať názory, myšlienky… A na koniec by sme prišli na to, že aj tak je to jedno, pretože každý má ten “svoj svet” iný – jediné, čo dokážeme “zdielať” je to, čo je “prienik” našich svetov…no aj tak to nikdy nebude 100% zdielanie… Som si toho vedomá.
Takže jediné, čo by som riešila, je zdielanie “bytia”, prítomnosti, okamihu… Bez slov a myšlienok. (Aspoň sem-tam. 😕 )
Všimla som si, že nie vždy rozumejú mojim komentárom. 🙂 Už dlhší čas. A jediné čo si vždy poviem je: Čo už… A pokrčím plecom. 😕 Skvelý tréning odosobnenia či čoho. 😛
Páči sa miPáči sa mi
Plne súhlasím.
Páči sa miPáči sa mi