“Až keď sa zbavíme všetkých svojich márnych nádejí, všetkých svojich osobných túžob, môžeme byť užitoční ostatným. Tekvica sa stane užitočnou, až keď sa vyprázdni, pretože len jej suchá škrupina môže poslúžiť ako nádoba na vodu.” (Robert van Gulik, niektorý z príbehov Sudcu Ti)
Vývíjame sa v štyroch krokoch: od identifikácie cez diferenciáciu, integráciu až po transcendenciu. Štyri divotvorné cudzie slová. Poďme sa na ne pozrieť bližšie a dobre si ich zapamätajme:
Keď sa narodíme a rastieme, najprv sa identifikujeme so svojimi rodičmi. Rodičia sú vzor, ktorý môžeme nasledovať a kopírovať, niečo, čo sa snažíme dosiahnuť. Potom príde puberta. Začíname bojovať o našu individualitu, chceme byť iní ako rodičia, chceme sa od nich odlíšiť (a niekedy až príliš bezproblémovo pohŕdame hodnotami, ktoré ich udržali pri živote oveľa dlhšiu dobu, ako sme na svete my). Diferencujeme sa – už nie sme súčasťou nich, už sme niečím iným, vyvíjame si svoju vlastnú identitu. Keď si už požijeme trošku s našou vlastnou identitou, nie sme takí precitlivelí na vplyvy ostatných – začíname integrovať ich spôsob nazerania na veci a náš vlastný. Učíme sa z oboch strán – vlastnými omylmi a pozorovaniami iných. Nakoniec transcendujeme našu indentitu tým, že sa sami staneme rodičmi (alebo vedieme a učíme iných ľudí, nemusia to byť nutne naše deti).
Tieto cykly sa však opakujú v živote každého človeka, keď nastane zmena/nová situácia. Tentokrát na príklade nástupu na nové miesto: Najprv sa potrebujeme postarať o bezprostredné prežitie v novej situácii. Vypozorujeme správanie úspešných a identifikujeme sa s ním. Ide nám o spolupatričnosť k nim, o to, aby sme medzi nich zapadli a oni nás vzali medzi seba. Máme ich za vzor, ktorý napodobňujeme. To je prvá fáza identifikácie.
Keď už máme pocit, že sme sa zžili s novým prostredím, nastáva druhá fáza identifikácie: zistíme, že na pracovisku sú rôzne záujmové skupinky a vyberieme si tú, ktorá nám je “srdcu blízka”. Identifikujeme sa s ňou a toto dávame najavo vonkajšími signálmi – statusovými symbolmi, oblečením, vyjadrovaním, postojmi. (Napríklad puberťáci si vyberú partiu a potom nosia všetci rovnaké roztrhané džínsy, rovnaké tetovania, rovnaké mobily. To je hrozné, zniem už ako starena... 😕 )
Po čase nás už členovia skupiny “berú”, podľa vonkajších signálov k nim patríme – a tu nás začne zaujímať, v ktorej časti skupiny sme: dole ako tí nezujímaví poskokovia, v strede alebo na výslní? Zasa sa identifikujeme s jednou časťou, ale nastupuje diferenciácia – začíname zdôrazňovať našu unikátnosť, našu jedinečnosť. (Ešte síce stále máme roztrhané džínsy, ale tú najvychytenejšiu značku. Náš mobil už fotografuje, kosí trávu a varí kávu.) Od tohto bodu si potrebujeme dokázať, že nie sme súčasťou skupiny, ale sme sami sebou – unikátnou ľudskou bytosťou s unikátnymi nárokmi. A tak začíname kariéru, budujeme si rodinu, nútime deti chodiť do baletu alebo na husle, staviame rodinné vily a kupujeme bavoráky.
No a na konci toto všetko už máme. Nikto nespochybňuje, že sme to “zvládli”, že sme zahviezdili. Ale vtedy zistíme, že každý automechanik dnes zarába toľko, že si môže postaviť vilu a kúpiť bavoráka. Ale každý automechanik nezanechal za sebou toľko úspešných projektov, predaných výrobkov alebo odkrútených zákaziek ako my! A tak sa postupne prestávame identifikovať s tým, čo máme, ale sa identifikujeme s myšlienkami, ktoré presadzujeme. Je tu niečo väčšie a lepšie ako my a my sme toho súčasťou. Začíname transcendovať.
A potom príde hospodárska kríza, my o všetko prídeme a začíname znova. Život pozostáva z cyklov.
Táto štvorstupňová špirála je prirodzená cesta nášho rastu. Nie všetci ju však absolvujú. Niekto zaviazne vo fáze identifikácie a nevie sa odpútať od predsudkov, ktoré doňho vovychovávala spoločnosť a rodičia. Niekto stratí rodičov, keď sa nachádza ešte vo fáze diferenciácie – a potom ho po zvyšok života sprevádza pocit, že im nepovedal, ako ich má rád. Keď sa však dostaneme cez tieto dve fázy, zvyšné dve už sú len otázkou času.
Zapamätajme si tieto štyri fázy – budú nás viesť na ceste k bosorákovi (alebo len jednoducho k lepšiemu človekovi). Budeme sa s nimi stretávať sústavne a je dobré naučiť sa pozorovať, kedy my alebo niekto okolo nás prejavuje príznaky tej-či-onej fázy… Ak chceme niečo meniť, musíme si na to vybudovať citlivosť. Len čo máme naše “filtre vnímania” nastavené na danú vec, vieme s ňou niečo urobiť; kým ju nevnímame, nemáme najmenšiu šancu ju zmeniť.
Takže pozorujte!
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor