Eprakone – ezoterika a spiritualita

Väčšina ľudí žije svoj život od jednej udalosti k druhej. Málokedy majú pocit, že by výskyt udalostí v svojom živote aktívne ovplyvňovali. Jednoducho je to niečo, čo sa im deje – a na nich je, aby sa s tým vysporiadali.

Vysporadúvajú sa s nimi tak, že k nim zaujímajú stanovisko. Stanovisko možno zaujať dvoma spôsobmi – vec duševne rozoberieme a vyvodíme z nej nejaké poučenie, alebo ju precítime.

Poučenie má zmysel vtedy, keď máme pocit, že držíme opraty svojho života v rukách a vieme ovplyvňovať jeho priebeh. Vtedy chceme vedieť, prečo táto situácia nastala, ako sa jej vyhnúť, ak sa nám nehodí, a ako ju navodiť a využiť, ak sa nám hodí.

A na to, aby sme sa na ňu rozpamätali aj v budúcnosti, vytvorilo si naše telo systém emócií. Každej zažitej situácii pripíšeme istú emóciu. Táto emócia slúži ako “vyhľadávacie označenie” pre budúci život. Cez emóciu spájame súčasnú situáciu so situáciami, ktoré sme už zažili. To preto, že emócie sú oveľa rýchlejšie ako ľudský mozog – takže k spomienkam sa dopracujeme takmer okamžite, nie až po zrelej úvahe. Emócie sú náš výstražno-vyhľadávací mechanizmus. Sú nástroj, nie cieľ.

Kým rozum v živote spĺňa úlohu rozoberateľa situácií a vyvodzovateľa poučení, emócie majú celkom iné úlohy. Jednu z nich sme si už opísali: výstražno-vyhľadávací mechanizmus. Ďalšia má za úlohu zabezpečiť, že sa zachováme istým spôsobom. Aký ten spôsob bude, o tom rozhodujú dva faktory: biológia a výchova.

Naša biológia nám napríklad hovorí, že nastal čas založiť si rodinu. Za týmto účelom potrebujeme partnera, ktorý spolu s nami zabezpečí jej prežitie. Začíname si ho hľadať. Výskumy ukázali, že do tridsiatky sa pri hľadaní partnera ľudia orientujú skôr podľa fyzických predpokladov – “krásy”, fyzickej sily (kedysi musel uloviť zver) a spoločenskej príťažlivosti (napr. postavenie). Po tridsiatke začína stúpať záujem o súzvuk dvoch duší, o spoločné záujmy a hodnoty. Neskôr (asi okolo 45) nastupuje záujem o toleranciu – nakoľko je ochotný nechať ma žiť po svojom. Po 55 potom zrejme nastupuje záujem o zabezpečenie a záujem nezostať sám. Tie prvé dve etapy sú doložené výskumami, hoci si nespomínam na ich zdroj, tie zvyšné dve etapy sú moje “duševné vlastníctvo”.

Okrem biológie však máme ešte aj iné emócie – pocit spravodlivosti, rovnoprávnosti, akceptácie zo strany prostredia… A všimli ste si niečo? Všetky tieto emócie nemajú obsah, ak nepoznáme ich protipól! Na to, aby sme vedeli, či je niečo spravodlivé, musíme vedieť, čo je nespravodlivé. Chceme byť rovnoprávni? A v porovnaní s kým?

A tu vstupuje na scénu výchova a tlak spoločnosti. Spoločnosť má svoje predstavy, ako by sa ľudia mali správať. Tieto predstavy vtláča svojím členom, aby ich spravila predvídateľnými – predvídateľní ľudia totiž ľahšie vychádzajú s inými predvídateľnými ľuďmi. Takže na to, aby sme boli predvídateľní, potrebujeme akceptovať zdieľané hodnoty. V zdieľaných hodnotách spoločnosť definuje, k čomu sa máme prirovnávať (kurzívou som dopísala, ako vyzerá ich interpretácia, keď sa zvrhnú na utkvelé predstavy, ktoré slepo akceptujeme):

• keď dievča do dvadsiatky nemá priateľa, niečo s ním nie je v poriadku (keď si dievča nájde hocikoho, len aby sa vydalo, je “v poriadku”)
  
• dobrý človek si ctí rodičov a poslúcha ich (poslušný človek je dobrý, samostatný človek je zlý)
  
• dobrý človek pomáha iným (máš právo strkať nos do vecí iných ľudí aj vtedy, keď o to nestoja – stačí, keď máš pocit, že by mali fungovať inak)
  
• dobrý otec sa stará o svoju rodinu (ak sa nedokážeš alebo nechceš postarať o svoju rodinu, nemáš hodnotu – a ak nemáš rodinu, o ktorú by si sa mohol postarať, tak tiež nemáš hodnotu)
  
• na úspešnom človeku vidno jeho úspech (tvoj úspech sa meria podľa výzoru, majetku alebo popularity, nie podľa toho, čo sa ti podarilo dosiahnuť)
  
• v jednote je sila (keď nás veľa tvrdí to isté, tak máme pravdu a všetci ostatní sa mýlia <bez definície toho, koľko presne je “veľa”>)
  
• pekní muži vyzerajú ako Brad Pitt (ak nevyzeráš ako XY, nemáš šancu)
  
• muži a ženy sú na svete na to, aby si založili rodinu a mali deti (ak nemáš rodinu a deti, nemáš hodnotu)
  
• kto nevychodil školu, nemôže byť múdry (stačí keď máš nejaký titul – automaticky máš aj hodnotu)
  
• neúspešní závidia úspešným (tvoj úspech sa odvodzuje od toho, či ti ľudia závidia)
  
• peniaze svetom vládnu (ak nemáš dosť peňazí, nemôžeš byť šťastný <pritom nikde sa nedefinuje,koľko je “dosť”>)
  
• správne je to, čo robia aj všetci ostatní (všetci ostatní musia robiť to isté, čo aj my, a veriť v to isté, v čo aj my – inak sú to nepriatelia a treba sa s nimi vysporiadať)
  
• …

Niektoré z vyjadrení majú svoje logické opodstatnenie, iné sú len diktát módy. Všetky sú však prijímané spoločnosťou ako nepísaný zákon daného obdobia. A pretože žijeme medzi ľuďmi a málokedy napĺňame všetky takéto “nepísané zákony”, musíme naše “nedostatky” kamuflovať.

A to sú dve hlavné príčiny, prečo obyčajní ľudia nemávajú dostatok voľnej energie:

• zaujímajú stanoviská k udalostiam v svojom živote tým, že ich preciťujú
• strácajú veľa energie budovaním “želateľnej výkladnej skrine” miesto toho, aby sa venovali tomu, čo je skutočne dôležité – orientácii v živote a dosahovaniu vlastných cieľov.

Príklad, ako to funguje: výňatok z knihy Esmeraldy Arana The Path.