Už roky sa potýkam s tým, že moje základné vibračné nastavenie nesiaha až po úroveň radosti. Láska bola ešte v poriadku, ale u radosti, čo je len o 40 Hz vyššie, bol STOP. Proste “nie, nijako, za nič na svete”. A všetko, čo ležalo nad radosťou, začalo byť tým pádom skreslené.

Nakoniec na to došli aj moji Krídlatí. Otec pred asi jedenapol rokom vyhlásil, že teraz idú popracovať na mojej radosti. A začali sa hromadiť životné údery.

Ešte dnes nechápem úlohu tých úderov, ale keď chodili, asi nejaký zmysel mali… V každom prípade to, čo sa so mnou dialo, malo k radosti neskonale ďaleko – ale ustála som.

(A práve mi napadá, aký význam tie údery mali. Ak chceli babrať moju radosť, potrebovali spoznať mechanizmus, akým reagujem na životné situácie. A keďže radosť som necítila, potrebovali to zisťovať zrejme na protipóle radosti.)

Potom som mala rozhovor s Gabrielom, kde mi už po stýkrát odfanfároval ich poslanie naučiť ma radosti. Kto ma poznáte, viete si predstaviť, že tento rozhovor nebol ani hladký 😉 ani priateľský 😛 – ale prebehol. A nakoniec ma Gabriel doviedol k tomu, že som pochopila mechanizmus, ktorý sa skrýva rovnako za mojou odolnosťou voči príkoriam i neschopnosťou cítiť radosť. Je to vnímanie situácií v širšom kontexte.

Keď máte tento pohľad na to, čo sa vám deje, tak bolesť začína byť relatívna – pred ňou bolo niečo lepšie a niečo iné, možno tiež lepšie, príde po nej. Bolesť vnímate v kontexte menej bolestivých možností.

A keď tento mechanizmus uplatníte na radosť, odrazu sa vám otvorí zem pod nohami. Vnímate príjemný okamih, ale súčasne viete, že predtým tak dobre nebolo (a preto je prchavý) a viete, že dobre byť nemusí (a preto je prchavý na druhú). Ak sa chcete s týmto pohľadom na vec začať radovať, tak vám prajem veľa úspechu. 👿

Napríklad sa rozťahujeme s Mačičkami na gauči, oni mi vrnia, ja ich hladkám a všetkým je nám dobre. Ale neteším sa; pamätám si, ako mi nedávno zomrelo pár mačičiek a viem, že starnú a čaká ma to isté aj u nich. Nedokážem sa tešiť z okamihu a byť zaň vďačná, pretože vidím aj koniec cesty.

Keď mi to takto Gabriel povysvetľoval, začala som sa chytať. Ak chcem cítiť radosť, potrebujem svoj uhol pohľadu zúžiť len na daný okamih. Prestať brať do úvahy, čo bolo predtým, ani to, čo môže nastať; brať len daný okamih v čase.

Ale nie pri príkoriach. Tam si potrebujem zachovať svoj široký, kontextový uhol pohľadu. 🙂