Aby mohla začať nová etapa v živote, potrebuje tá stará skončiť. A konce môžu byť rôzne – radostné alebo bolestivé. Lenže keď hlavná bolesť pominie, odrazu zisťujeme, že práve to, čo nám bolo také nepríjemné, pre nás vytvorilo príležitosť zatvoriť dvere na starom a pohnúť sa do niečoho lepšieho…

Prevažná bolesť koncov je daná tým, že strácame niečo, čo sme poznali a v čom sme sa cítili bezpečne. Často to možno ani nebolo to najlepšie a najpríjemnejšie, ale boli sme na to zvyknutí a mali sme istotu, že to dokážeme zvládať… kým teraz sa pred nami otvárajú nové dvere, plné neistoty a možného zlyhania! Bojíme sa, že by sa nám “nové” mohlo aj nepáčiť… a tak často odolávame a zdržiavame a váhame vkročiť do “možno vyhovujúceho” a opustiť “nevyhovujúce”.

Lenže každé poznanie, každý krok do neznáma, je súčasne aj krok do väčšej múdrosti a odolnosti a do väčšej schopnosti zhmotniť okolo seba to, o čo stojíme. Chce to len opustiť staré, zabehané limity a trúfnuť si vykročiť do neznáma. S tým, že ak sa nám to nebude páčiť, časom sa aj tak otvoria iné dvere do inej verzie reality a my nimi môžeme – ale nemusíme – prejsť; rozhodnutie je vždy na nás.

Nepotrebujeme sa báť. Nepotrebujeme žialiť. V sebe nosíme obrovskú odolnosť, ktorá nám umožňuje predefinovať realitu do únosnejšej podoby – pokiaľ ju využijeme. Pokiaľ budeme ochotní hľadať to dobré v tom nie-až-tak-úžasnom. Pokiaľ si povieme, že z tejto situácie vyťažíme maximum, pretože na to máme. 🙂