Veľmi často, keď sa rozhodujeme, myslíme si, že sa rozhodujeme úplne racionálne. Že sme zvážili možnosti, urobili si pre a proti a vybrali to, čo bolo najvhodnejšie… Omyl. 🙂 Za naše rozhodnutia nezodpovedá naša chladná logika, ale naše emócie – niečo chceme a tak mozog dostane pokyn nájsť pre danú vec zdôvodnenie. Hovorí sa tomu racionalizácia.

Je načase prestať sa tváriť ako ten superracionálny superrozhodovač. Potrebujeme pripustiť, že niektoré veci nosíme v srdci a chceme ich preto, že ich jednoducho… chceme. 🙂 Potrebujeme prestať pretáčať fakty a priznať si, čo naozaj chceme, pretože len vtedy dokážeme nájsť k naplneniu nášho priania cestičku. Potrebujeme vystúpiť z rámca doterajšieho správania a priznať farbu. Chceme niečo, pretože to… chceme. 🙂 Máme nárok chcieť. To chcenie je potreba našej duše, ktorú máme šancu naplniť, ak ju priznáme a nebudeme ju zastierať pokusmi o racionalizáciu. Pri racionalizácii sa totiž často pustíme za vecami, o ktoré v skutočnosti nestojíme, ale vyzerajú “rozumne”. Možno na prvý pohľad vyzerajú rozumne – ale uspokojenie nám neprinesú.

A ako zistíme, či neracionalizujeme? Tak, že sa ohliadneme na minulosť a priznáme si, ako dopadli naše doterajšie pokusy. Ak neviedli k tomu, po čom túžime, tak sme ich niekde skreslili. Vezmime to, čo chceme, a začnime to deliť na menšie kúsky. A potom sa sústreďujme vždy len na jeden kúsok v čase. A ak ho dosiahneme a nedostaví sa uspokojenie, máme signál, že zasa triafame “tesne vedľa”.

Môže byť ťažké nehnať sa za jedným jediným, jasným a obrovským cieľom. Môže byť mätúce rozbiť ho na drobné kroky – ale pocit spokojnosti, ktorý sa dostaví alebo nedostaví, nám ukáže, či sa k cieľu približujeme alebo nie. Totiž hlavné uspokojenie nezažívame v okamihu dosiahnutia cieľa, ale priebežne po ceste k nemu. Reťaz drobných uspokojení zvyšuje našu vibráciu a pripravuje nás na hlavnú výhru.