Univerzálne etudy

Dnes idem porozprávať o včerajšku a o tom, ako sa s Univerzom netreba ťahať za prsty 😉 . Ja to teda už dávno viem, ale z času na čas si pokúsim nadradiť svoju vôľu nad tú “univerzálnu” a potom len zírám, aké dopady to má…

A napodiv, skutočne to píšem dnes a o včerajšku. 😛

Včerajší deň vyzeral tak nenápadne: kamarát sa mal zastaviť na raňajky, než bude ťahať k zákazníkovi, a ja som mala ísť na kontrolu s kastrovanou mačičkou. Zvládnuteľné.

Lenže… kamarát je nezmar zelený. Keď už tu bol, sľúbil, že ma odvezie k veterinárke, a keď už sme šli na cesty, tak že odvezieme kartóny do zberného dvora. (Ľudia, netušíte, koľko kartónového odpadu produkujú mačacie granule, mačacia podstielka a mačacie konzervičky v mojej domácnosti.)

Tak sme poraňajkovali a on šiel pozbierať a “splacatiť” krabice, kým ja som šla hľadať mačku. I najbližšiu pol hodinu som sedemkrát pobehala celý dom – a mačky nikde… Nervy mi tiekli, klalo ma bolestivo v boku (neviem, čo môže človeka bolieť na slezine 👿 ), tak som odchytila jej bračeka a vravím mu, nech mi ju nájde. Kaiko na mňa pozrel ako na mátohu a pobral sa žrať. A len čo som sa obzrela, pri miske s vodou som objavila Gerdičku. Rýchlo som ju zdrapila, vopchala do prepravky a už sa jachalo.

K veterinárke sme prišli trochu priskoro, ale kamarát sa už pomaly ponáhľal, tak ma tam nechal a šiel pracovať. Gerdičke pozreli ranu po kastrácii, dostala včeličku a ťahali sme domov, pričom Gerda mi po celý čas v autobuse spievala pieseň jej ľudu (a poriadne nahlas). Najprv som sa ju pokúšala upokojiť hladkaním, na čo sa ona pokúsila zdrhnúť z prepravky medzerou popri mojej ruke a ísť skúmať autobusík 😉 , takže som ju nakoniec radšej nechala spievať a prisprostasto som sa usmievala na ostatných cestujúcich.

A len čo sme boli doma, ja už uťahaná a vynervovaná, rozhodla som sa využiť to, že som oblečená “medzi ľudí”, a pobrala som sa do obchodu. Domov som sa už len vliekla z nohy na nohu a uprostred cesty mi odrazu do hlavy zahučalo: “Spomaľ.”

Začala som zisťovať, či má na mysli chôdzu či čo, ale vynadal mi ako sirote, že zasa sa príliš zaťažujem. Už dva týždne do mňa hustia, že treba oddychovať – no ale mne do toho vždy niečo príde, najčastejšie burina na záhrade.

Domov som sa dovliekla, mala som chuť ísť si ľahnúť, ale najprv bolo treba popchať nákup do chladničiek a mrazničky, potom som sa hodila do domáceho, prestalo ma klať v boku a tak som si dala kávu. S kávou v ruke idem na balkón a pozerám, že tá burina už je skutočne vyše kolien a bolo by treba pokosiť trávu – cibuľoviny v nej už všetky odkvitli. Navyše Rakušáci hlásili prehánky a kosiť mokrú trávu je bezmozgové, tak som do seba rýchlo kopla kávu a šlo sa kosiť.

A vtedy, myslím, Univerzum už definitívne vypenilo. Pokosila som meter štvorcový, keď sa mi minula struna do vyžínačky. Tak som dala novú strunu a šlo sa pokračovať.Len čo som však zapla kosačku, vypľula špulku s lankom do tej vysokej trávy – moje ruky sú už také slabé, že som asi nezatiahla poriadne.

To sa mi ešte v živote nestalo. V hlave mi bučalo Gabrielovo “nerob nasilu”. Uvedomila som si, že by som mala prestať, než príde väčšia šupa, ale miesto toho som šla na kolená a hadila sa trávou a zhľadúvala špulku.

Našla som. 🙂 I šlo sa kosiť ďalej. 🙂

Musela som každú chvíľu meniť ruky a chrbát ma bolel, že som skoro jačala, ale keď už som to mala v rukách… Dlhej reči krátky zmysel – prikosila som až k hruške a tam sa mi vyžínač rozpadol na kúsky. Zamotal sa do špagátu na strome, vypľul špulku na opačný koniec záhrady a bol koniec.

Tak som najprv šla hľadať špulku a potom vymotávať špagát z kosačky. 45 minút na slnku, našťastie som si sadla na kraj bazéna a tak aspoň ten chrbát nefrfľal.

Nakoniec sa mi podarilo odmotať namotaný špagát a mohlo sa ísť znova kosiť. Vedela som, že by som nemala… Vedela som, že som dostala sériu varovaní. Ale keď už som mala tú kosačku v rukách…

Znova som sa dostala k hruške – a kosačka znova namotala zvyšok špagátu (nevšimla som si, že tam nejaký zostal) a vypľula špulku do trávy. Tentokrát to trvalo podstatne dlhšie – jednak som nevedela, kam presne špulka odletela, a aj špagát sa namotal a zauzlil a musela som si vymyslieť nejaký spôsob, ako ho uvoľniť… Keď som skončila, mala som problém čo len vstať.

A čo som urobila? Išla som kosiť ďalej. 🙂

Pokosila som len dve tretiny toho, čo som mala v pláne, potom som sa pol hodinu dávala fyzicky do poriadku na lavičke, nakoniec som všetko pobalila a šla si dovnútra ľahnúť. Po zvyšok dňa sa mi motala hlava a chodila som v 45-stupňovom predklone. 😉

Ale nemôžem povedať, že by ma neboli varovali. 🙂

2 thoughts on “Univerzálne etudy

  1. keď sa mi začne nedariť, prehadzujem výhybku, robiť niečo iné, aj s vedomím, že to prvé odsúvam nedokončené, ale radšej vhodne spravím čo sa darí, než ďalej kaziť iné, neskôr sa k tomu môžem vrátiť
    …ale chrobák v hlave je mocný šofér niekedy 🙂

    minulý rok sa mi v hlave objavila idea “nemusenia”, hneď v januári som si zakázal musieť, na všetko čo som vtedy musel, som sa donútil pozerať ako cudzí čo mu je jedno ako to dopadne. s rizikom že ma upália tí ktorým to prinesie dôsledky, som to cez kropaje potu strachu a zvíjanie sa v hrôzostrašných myšlienkach skúšal sledovať čo sa bude diať. veľakrát to bolo kruté, ale to býva, keď meníme rýchlosť, alebo plány. môj žalúdok to ustál a zázračne aj “druhá strana” – tí ktorí odo mňa niečo očakával rozchodili že “sa mi nedá”, alebo “sa mi nedá hneď”.
    ku koncu minulého roka už sa búrlivý prechod skľudnil tak, že som takmer zabudol na svoj príkaz sebe, a nemusenie sa stalo tak prirodzené, že už to robím podvedome a ani Vesmír ani okolie mi veľa zhusťovania navyše pod nohy nehádžu. asi sme si zharmonizovali potreby iným spôsobom. nerozmýšľam nad tým, ale funguje mi to. veď aj rieke sú rýchle prúdy aj paralelne vedľa seba s pomalými, a síce to na hranici medzi nimi trošku víri alebo buble, ale celkovo si rieka harmonicky tečie ďalej 🙂

    tento rok mi hneď na začiatku pre zmenu priniesol ako pokračovanie, hromadu možností takých, že hlava si logicky a ľahko mohla vybrať z “alebo” tú ľahšiu komfortnejšiu verziu, ale srdce bolo zvedavé čo by sa dialo, keby som si vybral tú druhú z možností. a tak som si dal tému roka: “čo keby..?” a niekedy som si vybral úplne absurdnú druhú možnosť, pri ktorej sa hlava zvíjala a trhala si vlasy. výsledkom bolo, že som darom dostal nielen pohľad nového miesta a odpoveď ktorú by som pre strach alebo pohodlnosť zatratil do zabudnutia, ale aj zážitok pohľadu späť do bodu kde som sa rozhodoval, z ktorého bolo vidieť tieto dve cesty, aj cieľové miesta, a stále toto absurdnejšie (čo by si normálny človek určite nevyberal) bolo pre mňa väčším darom aj zážitkom 🙂

    ja viem, znie to divne, možno až bezstarostne, samozrejme že to má svoje napätie, niekedy až stresujúce. ale zas, nemožeme predsa mlčky nakladať všetky zodpovednosti sveta na svoje bedrá, a keď sa dá ohraničiť “odtál – potál” tak nevyužijeme? nech si aj Vesmír upraví plány

    Liked by 1 person

    • 🙂 Páči sa mi, ako experimentuješ. Pre mňa v tomto roku zrejme ako téma bude naučiť sa dať nohu dole z plynu, pretože telo sa bráni ako tesne po chemoterapii, len vôľa to ešte nie je ochotná pripustiť. 😉

      A potom mám ešte jednu úlohu – naučiť sa “ease up”, trochu povoliť svoje pevné zovretie na živote (vo vnímaní, v očakávaniach, v posudzovačnosti)… a zrejme sa stať viac len jednou kvapkou v tej rieke, čo spomínaš, a nie jej dirigentom. 🙂

      To prvé vidím ako na hranici možného. To druhé… hehe. Proste len hehe. 😛 Patrím k nutkavcom, tak som zvedavá, či nájdem nejakú cestičku von do sveta nenutkania. 🙂

      Liked by 1 person

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s