Ďalší z mojich aha-momentov (asi dve hodiny po tom včerajšom 😉 ): Cez víkend sa na mňa obrátil jeden chlapec, že či by som mu nevysvetlila… atď. Odpovedala som mu, že teraz zrovna nič vysvetľovať nemôžem, pretože sa nachádzam v “nerozumiacej” fáze rastu. Poznáte to – máte obdobia, kedy veciam rozumiete a úžasne rýchlo sa vám skladajú dohromady, a potom nastane zostupné obdobie cyklu, kedy máte pocit, že nerozumiete už vôbec ničomu.

Čo je presne to miesto, kde sa práve nachádzam.

No a dnes, len čo som naplánovala na publikovanie včerajší článok, šla som si trochu “prevetrať mozog” na fejsbúk. Pre mňa je fejsbúk úžasné miesto inšpirácie. Nastavila som sa na odber dobrých stránok a tak večne nájdem nejaké myšlienky, čo mi buď dávajú veci do nového kontextu alebo ma upozorňujú na niečo v mojom vnútre. Poznáte to: vidíte a zarezonuje.

Dnes som sa dostala na stránku čitateľského klubu jednej úžasne dobrej sebarozvojovej knižky (autorka Mandy Morrisová) a jedna z kočiek tam napísala, že objavila nejaké svoje minulé programovanie, ktoré doteraz bolo celkom mimo jej radaru, a čo s tým teraz. Jednak ma okamžite namlsala na to, vyskúšať danú techniku (pretože môj rozum ju pozná, ale môj človek ju vytrvalo ignoruje 😛 ), ale bola som zvedavá aj na odpovede a tak som sa začítala do komentárov. A v jednom z nich ma bum-bác! doslova sklátilo poznanie:

Our old way of thinking, our programm doesn’t Want us to change, right? So It Will create chaos untill we abandon this inner work.

Náš starý spôsob myslenia, náš program nechce, aby sme sa menili, že? Takže bude vytvárať chaos, až kým neopustíme našu vnútornú prácu na sebe.

Takže žiadne “zostupná časť slučky”, prirodzený proces, ktorý prejde… ale skôr vnútorný chaos, vyvolaný nejakým uvedomením si!

A už poznám aj to uvedomenie si, ale pre istotu idem aspoň týždeň skúšať tú techniku, do ktorej som sa doteraz až tak nehrnula. (Vzniká otázka, že prečo asi.)

Ešteže mám to Univerzum, aby mi držalo chrbát a podhadzovalo udičky, keď už mi začne totálne mäknúť mozog. 🙂 Čo to včera vravel Lunkoteopmoni?

Lunkoteopmoni? Počuješ ma?

🙂 A bolo už aj inak?

🙂 Nebolo… ale to neznamená, že nemôže byť!

🙂 Čo si to práve čítala? Strach z opustenia? A že si sa našla v každom jednom prejave?

Vidíš… Ale prečo sa bojím toho opustenia? Keď mi anjeli tvrdia, že ma neopustia?

Máš traumu. Spoľahla si sa a opustili ťa.

😦 No toto mi veľmi nepomáha.

Pozri, ber to tak, ako to je. Situácia vysvetlená a vybavená. To neznamená, že zážitok už nemáš… Nezazlievaš ho, na to poslúžil Otcov zásah. Ale v sebe už nosíš ten šok. Čo s tým dokážeš urobiť?

Len jedno – kopnem šok do zadku a pôjdem ďalej.

🙂 A potom si čas od času uvedomuješ, ako veľmi tvoje konanie ovplyvňujú traumy z minulosti… Kopnúť do zadku nie je riešenie.

A čo by bolo riešenie?

Napríklad spomenúť si, ako si sa dostávala z toho šoku a že nakoniec bol nepríjemný, ale nie katastrofický. Spomenúť si, že máš tú schopnosť a už si ju aj doložila.

Myslíš, že preto sa dnes cítim tak zle?

Dnes, včera… Už sme o tom hovorili, kým si to nepísala. Odsudzuješ sa za to, že si zasa šla do vývrtky. A ja ti stále opakujem, že sa stalo dobré… Je jedno, že si šla do vývrtky. Gabriel ukázal, že to zvláda, že ťa dokáže ukľudniť a doviesť znova do racionálnej komunikácie. A ešte dôležitejšie bolo zistenie, že už sa priebežne pozoruješ a vieš, že ideš do vývrtky… Možno to ešte teraz nedokážeš zastaviť, ale tvoje šance zastaviť to sa zvyšujú. A obaja ste nádherne predviedli, že ste sa poučili a že tieto situácie už zvládate bez zásahu zvonka.

Aj tak si prichodím ako neschopný idiot.

No a? Prvýkrát si vždy prichodíš ako neschopný idiot. Tretíkrát už to dávaš ľavou zadnou. Kde je problém? Prvý raz už máš za sebou. 🙂

🙂 Je dobré hovoriť s tebou.

A teraz vážne. Od rána si vo vývrtke, lebo mačičke nie je dobre. Našťastie vieš, že zajtra idete k veterinárke a že sa niekto postará, ale nečuduj sa, že si prichodíš zraniteľná. To potrvá roky, než prestaneš panikáriť, keď im nebude najlepšie. Robí ťa to citlivejšou a zmierlivejšou – ale aj zraniteľnejšou.

Snažím sa to odovzdať „nahor“.

Snažíš. To je to správne slovo. Nasilu sa nútiš do určitej reakcie.

A nemám to robiť? Mám začať hysačiť ako obvykle?

Ty nechápeš… Len čo si to spojenie uvedomíš, už nikdy nespadneš do starého správania. Už nebudeš hysačiť, aj keď to necháš len tak a budeš dôverovať, že ti držia chrbát. O tom predsa nepochybuješ, že nie?

Držať držia… Len či ten výsledok je taký, ako by som si priala! Keď Gayka a Lassinko umierali, tiež mi držali chrbát a obaja sú nakoniec mŕtvi…

Ale ty si sa nezložila.

Ale ja som nechcela zažiť ich smrť.

Už ju nezažiješ.

Ty, toto je ale poriadne cynické, nemyslíš?

A mám ťa ľutovať? Chápem, ako sa cítiš, aj ja som stratil blízke bytosti, ale žiaľ nie je riešenie. Neuzatváraj sa v ňom… a hlavne sa nesnaž vrátiť veci späť. Jednoducho to nechaj cez seba prejsť a akceptuj to s tou bolesťou i s tým pocitom nenávratnej straty. Je to tak. Sú nenávratne preč. Ale vieš, čo je na tom úžasné? Že nie sú preč… len ich nevnímaš, nevieš im dať formu a podobu, ale sú tu aj naďalej.

Viem… Cítim ich.

Neodišli. Bolo im pri tebe dobre a je im pri tebe dobre aj naďalej. Ty vytváraj okolo seba priestor, kde bude mačkám dobre, a im bude pri tebe dobre i naďalej. Rozumieš mi?

Rozumiem. Niekedy, keď niekoho hladkám, hovorím im, že hladkám aj ich. Ale strašne mi chýbajú.

Nemôžu ti chýbať. Neodišli. Chýba ti tvoja rutina, to, ako si ich brala na ruky a naťahovala a hladkala a kričala na nich, keď robili zle… To ti chýba. Oni ti nechýbajú. Sú tu.

Obávam sa, že ako človek v tele potrebujem mať fyzický kontakt, aby som to dokázala brať tak ako ty.

🙂 Nie. Obmedzuješ sa na fyzický kontakt. Aký fyzický kontakt máš so Slnkom? A je stále tu. Aj uprostred noci je tu. Máš svoju predstavivosť; vykresli si ich a cíť ich o to intenzívnejšie.

Ak si z toho viete vybrať niečo pre seba, dobre. Ja som si pre seba vybrala, že som sa rozrevala. (Mala by som osvietene povedať “rozplakala”, lenže keď ja to revanie neznášam… Tentokrát nebudem anjelskejšia od anjela!)