Dnes som sa zasmiala… sama na sebe.

Totiž aby ste pochopili – robila som zostrih jednej z mojich prednášok na iné použitie. A aby som vedela, kde strihať, potrebovala som si ju pozrieť. Tak som ju spustila a pozerala.

Ostala som otrávená. To toto je to najlepšie, čo dokážem vyprodukovať?! Táto nedynamická osoba a tento nedynamický text?! Kde je to “aha”, ktoré poznám z anglických a amerických prednášok?

Najprv som sa chystala zhrmieť nadol špirálou sebapohŕdania, keď tu zasiahol môj vnútorný monológ (a hlasom, ktorý zjavne nebol môj):

“Dievča, s čím sa to porovnávaš? Je tvoje porovnávanie skutočne s majstrami v tejto oblasti? Či skôr ťa téma nezaujala – pretože veď to ty ju prednášaš… a tak už dobre vieš, čo príde?”

A už som sa škerila. Iste, nie som nijaký charizmatický prezentátor, ale to obvykle neprekáža, pokiaľ ma téma zaujíma. Pokiaľ mi dáva niečo nové.

No ale ľudia, povedzme si: koľko nového mi môže dať téma, kde hovorím to, čo viem?

A to je stav, do ktorého vás dovedie pefekcionizmus. Porovnávate svoje vystúpenie s tým, ako by ste vystúpili vy sami. Čakáte “aha”-zážitky zmúdrenie od niekoho, kto vám hovorí to najlepšie, čo viete vy sami. 😉

Tento svet je náramná zábava. Keď sa chcete niečo naučiť, choďte radšej pozerať prednášky niekoho iného ako vás. 🙂