“Ako?”, spýtala som sa dnes kamošiek v škôlke. Viete, takých, čo robia s deckami a majú radostnosť v popise práce. Baby nepredstierali. Kývli hlavou, že no, tak všelijak. Práve nie zrovna nahor, ale zas ani úplne nadol. Proste tak. Tu príkorie, tam stará boľačka, čo už predsa ani nemala byť. O čosi drsnejšie sa dýcha, a ľahko sa dá premrznúť až na kosť.

Svet a ľudia sú cyklické zvieratá. Sínusoidy. Čo ide hore, zíde raz dole. Po lete zase zima. Raz sa obraciam von, raz dnu. Čas a priestor ako špirála, nie čiara.

Nultým bodom tmy a cyklu roka je zimný slnovrat.

Teraz sa k nemu blížime krokmi, ktoré rezonujú. Spolu so svetom sa ponárame do tmy. Moja domnienka je, že ako stromy idú na zimu ku koreňom a medvede hybernovať, sa človek podobným spôsobom sťahuje zo svetla, sveta vonkajšieho, a je vťahovaný viac svojím svetom vnútorným, tmou.

Tieto dni od Lucie sú ako posledné stupienky zatočeného, kamenného schodiska. Vedie k okovaným železným dverám, a za nimi tma a všetko, čo je v nej ukryté.

Tma je tma – tvoja, moja, susedkinho švagra psa… Vždy iná, a predsa tá istá. Schovávame do nej to nežiaduce. Uzavrieme to s tým, že toho bláznivého uslintaného bratranca čo sme tam zavreli, vlastne ani nepoznáme. Tobôž aby nám bol rodina.

Jedno zo základných nastavení človeka je vyhnúť sa bolesti. Akejkoľvek. Taká vrodená automatika, hlavne preč, hlavne toto necítiť.

Tento čas od Lucie do Vianoc nás vyhnúť sa nenechá.

Spokojne teda môžem obrátiť pozornosť na kolagénové prípravky a vianočné taštičky (čo teda aj hojne robím), ale nezastaví to ten proces. Čo môžem je skamarátiť sa s bubulákmi, čo v tej tme bývajú.

(Jakože pre toto sa niekedy Vianoce cítia ako emočné jatky – lebo všetci naši bubuláci sa vychádzajú hrať von, lebo majú sezónu, a kamarátov – bubulákov našej milovanej, blízkej rodiny! A keď s nimi nerátate a nenachystáte koláče, sú mrzutí. A do toho sa na vás valí, v akej láske by ste teraz posprávnosti mali plávať, respektíve ako v nej všetci okrem vás plávu, dobre pri tom vyzerajú a spievajú si roľničky. Poprípade sa na vás valí, koľko druhov pečiva radno napiecť, alebo moje obľúbené, že nie je okej živiť pod posteľou tri rôzne druhy chrobákov. Samé márne očakávania “dávno mŕtvych ľudí”, ak sa mňa pýtate.)

Takže – keď tieto dni zočíte svojich bublákov – svoje desy, žiale a ľútosti, žiadnu paniku, je to tento čas roka prirodzené. Ak s nimi miesto vyšikovania ich späť kam patria chvíľu posedíte, je to totálne revolučný akt, a ja vám gratulujem. Mňa totiž niekedy vydesia do stavu, kedy si zapchávam uši prstami a kričím pri tom nahlas lalalalalaa, nevidím, nepočujem, necítim…. a potom ma to oplieska o všetky mantinely.

A keď sa to zdá byť príliš bezútešné, povedzte si ako ja:

Jestvujú cykly, alebo “aj toto pominie“. (Bohudík, lebo sa do gatí nemestím. Heslo: predsa som len piekla, a nie zle.)

Je úžasné, čo všetko dokážem cítiť. (No dychberúce. Hlavne keď to, čo práve cítim, vyzerá ako buldočí zadok.)

Niekedy sa cítim šoufl. Aj to je v poriadku. (A niekedy dokonca už vtedy dokážem nevyhlásiť tretiu svetovú celému univerzu. Lebo šak, dočerta, jak si to také univerzum dovoľuje, aby mne zle bolo. 😉 )

Bubuláci sa idú šantiť. A vraj chcú tento rok vyjednať aj nové podmienky spolužitia.

Okej.

Viete ako to je, vždy je lepšie sa dohodnúť. Najmä, keď sú vaši.

Veď kde inde by takí tieň a bubuláci žili, keď nie v tme. Daaah.

Od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc. Tak to tradujú bosorky.

Toto spojenectvo s tmou je tá moc.

Salutujem vášmu svetlu, a zdravím vašu tmu.