V sobotu som bola na seminári k životnému poslaniu a ako ho odhaliť. Seminár viedol chlapík od počítačov, Tim Kelley, takže pre môj štruktúrovaný mozog by to bolo úplne úžasné… nebyť jeho smiechu. Už som v štádiu, kedy začínam silnejšie cítiť energiu komunikácie, a ten jeho smiech bol náramne silený – zrejme sa naučil “byť ľudský” v očiach menej “kockatých” spolublížnych, ale je to len maska.

Nuž čo… Múdry bol, k veci hovoril, mne sa to páčilo a dávalo mi to zmysel pre ten môj životný zmysel 😉 . Pod jeho vedením sme si robili meditáciu (a tu Tim skutočne exceloval, čím nemyslím excelovské tabulečky 😉 ). On viedol, my sme si nachádzali vlastné obrazy. A ako pri takýchto meditáciách, moje obrazy si začali robiť po svojom… a nakoniec som zistila, že len o pár krokov predbiehajú inštrukciu!

Mali sme sa preniesť na nejaké prírodné miesto. Tim spomínal pláž, les, všetko veci, ktoré už v svojich “teritóriách” mám, ale mňa to úplne automaticky vzalo na vstup do mojej novej šamanskej reality – pod baldachýn obrovskej vŕby na brehu rieky. Pohodlne som sa tam rozvalila, žmúrila som do slnka, čo prenikalo pomedzi lístie, a cítila som obrovský kľud a pohodu. Nezraniteľnosť, uvoľnenie. Samé veci, ktoré v bežnom živote necítim. 😛

Potom sa nám mal zjaviť nejaký spirituálny sprievodca, ktorého by sme sa mohli spýtať na svoje poslanie. Ešte Tim nedohovoril, a ku mne už kráčala – ja… Ani o deň staršia, presná kópia toho, čo tam už raz sedelo. Len bola nejaká uvoľnenejšia, zmierlivejšia. Vyžarovala z nej nekonečná dobrota a akási nadpozemská odovzdanosť? Ľahostajnosť? Zmierenie?

Nešla celkom ku mne; sadla si naproti mne a chrbtom sa oprela o kmeň vŕby. Pozerala na mňa a tak nejak dobrotivo sa usmievala. Bola v absolútnej pohode.

Spýtala som sa jej, či to nie je problém – či môžeme byť v tom istom priestore dve verzie zo súčasnej mňa. Povedala, že to nijaký problém nie je. Spýtala som sa, že či by sme sa mohli aj bez problému dotknúť… Natiahla ku mne ruku, ja som sa pokúsila dlaňou do nej oprieť – a prešla som cez ňu.

Vysvetlila mi, že ona je ja, len v inej “svetelnej rovine”. V inom vibračnom pásme. Tam už nemá hranice a je spojená so všetkým.

Začala som byť zvedavá, ako to vyzerá v jej pásme. Vzala ma so sebou do niečoho, čo vyzeralo ako oblaky – miesilo sa to a bolo to sfarbené tu do zlatista, tam do modra či ružova – samé pastelové tóny. Nieslo nás to, ležali sme na tom, ja som sa však cítila podstatne menej komfortne ako ona. Ona ako keby s tými oblakmi splývala.

Napadlo mi spýtať sa na svoje poslanie. Miesto toho, aby mi povedala “napísať knihu, kúpiť vilu pri mori a žiť ako pánboh v raji”, vysvetlila mi, že už tam takmer som… že netreba nič robiť. Že sa naštartovali procesy, ktoré potrebujú istý čas, aby urobili svoje, ale že už takmer dobehli do konca. Že čoskoro začnem vnímať veci tak ako ona a čoskoro sa dostaví tá absolútna dôvera a odovzdanosť.

Nato sme sa vrátili späť pod vŕbu, do toho mi začal kecať Tim a ona sa nenápadne rozplynula. Bolo mi za ňou trošičku ľúto, ale ten pocit pokoja a uvoľnenia zostal. Život aspoň na chvíľu prestal bolieť. 🙂

A potom som sa od Tima dozvedela, že niektorí ľudia môžu vidieť aj samých seba, že to nie je obvyklé, ale stáva sa to. A že sme sa mali spýtať na poslanie a očakávalo sa, že nám ho ten sprievodca povie alebo ukáže.

Odrazu sa to začalo sypať. Otázka nie je “čo mám robiť?” Otázka je “čím prispievam, že sa život/prostredie mení?”  A moje poznanie z toho obrazu bolo: si energia. Už len svojou existenciou meníš prostredie pre iných a oni si možno (ne)trúfnu na niečo, čo je teraz pre nich nedosažné.

A keď som sa pozrela na svoje posledné dva dni, tak ľudkovia, bola som presne toto. Umožňujúca vlna, ktorá niekomu pomohla, inému pomohla naraziť si nos a možno zmúdrieť a inému ukázala, že na tejto vlne si jeho arogancia vytlčie zuby. 🙂

Už sa teším na ten pokoj a uvoľnenosť. Povedala mi: “Už to nepotrvá dlho.”

A ráno mi to potom došlo: “Ja som ty.” Veď toto som už raz napísala! V Čiernej mágii… Presne tento obraz, presne ten význam, presne ten pocit prepojenia! Kedysi mi povedali, že budem písať svoj príbeh pre niekoho iného, kto príde po mne, aby sa s nimi dokázal spojiť. Vtedy som to vzala, že ma práve hádžu cez palubu a ja o nich prídem, len čo pripravím cestu pre niekoho iného… Vtedy som sa vzbúrila. Neskôr som cúvla natoľko, že ten príbeh som prerozprávala, iba som ho dala do úplne iných obrazov… a v sobotu večer som stretla toho “niekoho iného, kto príde po mne” – a bola som to ja. 🙂

Ľudia, ani neviete, akú obrovskú pokoru to vo mne vyvolalo… Čierna mágia bola napísaná v roku 2013. Písala som ju zjavne pre seba dnes, aby som dnes pochopila. 🙂

Pokiaľ vás zaujíma kontakt s mimofyzickou múdrosťou (sprievodcami, energiami, anjelmi), v septembri začínam kurz channelingu.