Prednedávnom som dostala od svojho kocúra Bobinka malú lekciu v zhmotňovaní. Nejako mi dokreslila obraz a zmazala jeden problém, čo s anjelmi od samého začiatku mám 😉 :

Večer im všetkým chystám na večeru milované mäsinko. Som sama v kuchyni (pretože inak by chystanie miesto 5 minút trvalo 4 hodiny), kým oni veselo stepujú za dverami a zúfalo mraučia, ako že oni v živote ešte nežrali.

Potiaľto všetko dobré. Už som sa naučila miesto pocitu viny, že som im ešte nenaservírovala, hovoriť si, ako pekne sa tešia na papanie.

Lenže v poslednom čase mám dvoch špecialistov – jedného s obličkami a iného s močovými cestami. Tak to robím tak, že kým chystám na misky všetkým, vpustím tých dvoch do kuchyne a každému naservírujem jeho zvláštnu diétu. Pretože Lassinko žerká rýchlejšie ako Šintík so svojou dolámanou papuľkou, v polčase odchytím Lassiteríka a vyšupsnem ho za dvere, aby Šintík mohol v pokoji dožerkať svoje.

No a minule som urobila presne to. Lenže za dverami stál aktivista Bobinko a vtrhol dovnútra a už sa hnal k Šintíkovej miske. Zachytila som ho a vystrčila von. Protestne zapišťal, okamžite sa mi otočil okolo ruky ako had a už bol znova v kuchyni. Takto to šlo ešte dvakrát – protestujúci Bobinko nedokázal dočkať, až im naservírujem papu, hoci sa ešte nikdy nestalo, že by ju neboli dostali.

Stála som tam, kládla im mäso na misky a smiala som sa. Akosi mi pripomenul moje vlastné zhmotňovanie, kedy si poviem, čo chcem, a potom očakávam, že to dostanem okamžite, a len čo to nedostanem, okamžite začínam zvyšovať tlak… a pritom Univerzum si urobilo plán a zatiaľ dopriava Šintíkovi, kým chystá “porciu” pre Bobinka.

Tak ja len aby ste vedeli, aké bezmozgové je niekedy dožadovať sa, nedokázať obsedieť a stále vyžadovať, aby sa ti už konečne niekto venoval. A to mi pripomína citát ktoréhosi basketbalistu: “Treba to len správne hodiť a potom sa spoľahnúť, že veď to tam padne.”

🙂