Niekedy vyjde len polovica koláča – a potom máme problém povedať, či “chvalabohu” alebo “žiaľ”. A niekedy to nie je ničia vina… Niekedy situácia potrebuje na to, aby sa vyvinula v celej svojej kráse, aj našu spoluúčasť – potrebujeme vytvoriť priestor pre to nové, čo má nastať. Kým ten priestor nie je k dispozícii, vnímame len čiastočky nášho sna – a špekulujeme, či “žiaľ” alebo “chvalabohu”. 🙂

Najhoršia skúška je vzdať sa našich zamilovaných príbehov, ktoré si roky o sebe, veciach a ľuďoch rozprávame. Nejde to ľahko – nosíme ich so sebou tak dlho, až sa stali súčasťou našej identity. Ale slúžia nám ešte? Umožňujú, aby sa v našom živote diali dobré veci – alebo len opakujú to, o čo už nestojíme?

Z  času na čas sme vystavení nenápadnému tlaku, aby sme naše staré príbehy pustili  k vode… Necítime sa vtedy komfortne. Tieto staré príbehy nás pútajú k miestu, kde sme dnes – predstavujú čosi ako reťaz, ktorá je súčasne prísľubom, že o toto už nikdy neprídeme… Ale kým nás tá reťaz bude pripútavať k tomuto miestu, nemáme šancu uvidieť nejaké iné! Je to desivé rozhodnutie. Ak sa reťaze zbavíme, cítime sa chvíľku zraniteľne a neisto – až kým našu pozornosť neupútajú nové horizonty.

Nebojme sa dverí otvárajúcich sa do inej reality. Nie sú prvé – a všetky tie ostatné  sme predsa ustáli, no nie? Pozrime sa, čo nám  môžu poskytnúť tieto…