Niekedy postupujeme vpred hravo, bez veľkej námahy – a potom odrazu ako keby sa postup zastavil, veci idú len pomaly alebo vôbec nie. To vtedy, kedy už máme schopnosť postúpiť, ale vnútorne sme ešte nedosiahli ochotu posunúť sa ďalej z pozícií, na ktorých sme boli doteraz a na ktoré sme si už zvykli. Vnútorne akoby v nás pracovali dve sily – jedna nás ťahá vpred k novým obzorom, kým druhá nás ťahá späť do bezpečia života, na aký sme zvyknutí a ktorý nepredstavuje ani námahu, ani riziko.

Pritom všetko je to len uhol pohľadu. Ak sa na veci pozrieme očami pohodlia, zostaneme trčať v živote, aký sme mali doteraz. Ak sa však na veci pozrieme očami túžby, prestaneme vidieť dôvody, prečo sa nepohnúť ďalej… Nemusí to byť predsa drastický krok! Stačí do zabehanej rutiny vniesť dnes jeden nový prvok, zajtra ďalší a ďalší… a o dva týždne bude naša každodenná realita vyzerať celkom inak!

Veci nechcú, aby sme ich silili. Veci chcú len jedno – prestať sa kŕčovito držať zabehaného. Nepotrebujeme meniť za každú cenu. Stačí, keď si budeme pripomínať naše sny a túžby – a odrazu sa začnú vynárať príležitosti. To, čo sme v sebe dlho zadržiavali, sa už-už ide prevaliť a odstráni nám prekážky z cesty. Stačí pristúpiť na hru a využívať energiu situácií tak, aby nás nenápadne posúvala novým smerom…