Nepripúšťaj si kritiku, ale dotuj sa pochvalou (by Santiguada)

V rámci SMLG som počúvala lekciu na tému kritika od psychologičky Marisy Peer. Tento článok je voľným prerozprávaním niektorých pasáží, a mojou ešte voľnejšou interpretáciou.

Čo je kritika? Slová. Čo je vnútorný monológ (VM)? Slová. A čo robia slová? Programujú.

Drsná kritika sa uvádza ako jedna z hlavných príčin depresie. Do depresie ale neupadneme preto, lebo nás niekto drsne skritizuje – ale preto, lebo si tento názor vpustíme do nášho príbehu. Pripustíme si ho. Dielo je dokonané, keď ho náš VM prevezme od slova do slova, a zvesela ho potom opakuje, až sa stane realitou – vnútornou aj vonkajšou.

‘Nikto vás nemôže kritizovať bez toho, aby ste to prijali. A vy nikdy, skutočne nikdy nemáte tú povinnosť to prijať.’ (M.P.)

Rozdiel medzi KK a NK

Nielen pre účely tohto článku je podľa mňa v tomto bode potrebné ešte načrtnúť rozdiel medzi konštruktívnou (KK) a nekonštruktívnou kritikou (NK). Prečo? Lebo od toho závisí optimálnosť našej reakcie.
Ak nevieme zmysluplne pracovať s KK, môže byť optimom pozrieť sa do seba, prečo; a či nám toto nastavenie (nepripustiť si) slúži.
V prípade NK by mohlo byť užitočné vedieť si tvrdé slova nepripustiť, a už vôbec nie do VM (a pohľad do seba v tomto kontexte tiež ešte nikdy neuškodil.)

KK má za úmysel podporiť, prináša nápady a nové pohľady, komunikuje ohľaduplne a vyjadruje jasne, že je výlučne názorom danej osoby.
NK sa opisuje aj ako manipulatívna; znevažuje, je hanlivá, nerešpektujúca a neohľaduplná, často hraničiaca s útokom, alebo je útokom.
(Obe voľne podľa Santiguady.)

Čo teda s tým?

Ako sa zachovať, keď sa niekto rozhodne vás tvrdo (nevhodne, vulgárne) skritizovať?
Marisa ponúka zopár nápadov.

Prvým je: ‘Díky, že si to zdieľal.’
Podľa Marisy to posiela správu, že práve vyslovený názor je presne to – len jeden názor. Uznávame, že existuje. A tak, ako má on právo mať názor, máme my právo rozhodnúť sa ten názor nechať pred dverami svojho príbehu.
(Ja by som to v prípade útočnej kritiky ešte skresala na púhe ‘Zdieľal si’. A ešte by som pridala, že v prípade našich ‘známych kritikov’, často rodinných príslušníkov, máme možno už iné, odskúšane ‘deflátory’ – spôsoby a taktiky, ktoré fungujú, pretože už opakovanou praxou poznáme svojho tyrančeka. Ak také máte, budem rada, keď pridáte do komentov.)

Druhou možnosťou je odvetiť: ‘Prepočula som, mohol by si to prosím zopakovať?’
Marisa tvrdí, že spravidla to nespravia, pretože presne vedia, aký je ich úmysel – a konštruktívna kritika ním nie je – a dajú si pohov alebo sa stiahnu späť.
(Toto som ešte neskúšala; v najbližšom prípade potreby vyskúšam. Je to také… odvážne 😉

Ak by predsa nie, ona používa vetu: ‘Prečo mi to hovoríš? Ide ti o to, zraniť moje city?‘
A tu sa vraj môžu udiať dve veci.

Dozviete sa, že nie; že úmyslom je vyjadriť svoj názor možno nie úplne optimálnym spôsobom. Za mňa dodávam, že ak to ‘nie’ je skutočné, tak po tomto feedbacku, ak je možné, upraví svoj spôsob komunikácie; a zároveň ja upravím svoju mieru zaosobnenia sa do názoru tohto jedinca (alebo, pre ten účel, kohokoľvek).

Alebo sa dozviete, že veru áno, presne o to sa snaží. Vtedy môže byt vaša odpoveď:
‘Oukej, ale to nebude fungovať, pretože ja toto presvedčenie nezdieľam’. (‘I am not going to let it in’.) Ja by som ešte pokojne pridala aj ohlásenie, že mi to vadí a neželám si tento prísun informácií.

V potrebných prípadoch sa dá pokračovať:
‘Keď už sa ale rozprávame na túto tému, vieš, že tí, čo kritizujú, sú najtvrdší sami na seba? Že keď urážaš a znehodnocuješ mňa, v skutočnosti tým jasne každému ukazuješ, že sa nemáš zrovna rád, a aký škaredý je tvoj svet?’

Poprípade jednať podľa hesla: ‘Ak ty mi ho núkaš, a ja neprijmem tvoj dar, u koho ten dar potom zosva?’, a zahlásiť, buď len sám sebe alebo aj nahlas: ‘Neprijímam čo ponúkaš, neakceptujem tvoju kritiku, a pokojne si ju ponechaj.’

Hm. Čo ale v prípade, ak je odpoveďou ‘nie’, a dotyčný tomu bárs aj sám úprimne verí, avšak jeho slová a správanie sú opakovane nekonštruktívne kritické a zraňujúce?
Za mňa by odpoveď bola:

a) Upratať si v sebe, aby som vedela, prečo na túto kritiku reagujem emotívne;
b) naučiť sa nechať ju za dverami svojho príbehu;
c) láskavým, ale rozhodným spôsobom odkomunikovať, že takto nie;
d) dištancovať sa – toxické prostredie je toxické prostredie.

Kritika a deti

Doteraz bola reč o dospelých.
V NK adresovanej dieťaťu a dospelému je priepastný rozdiel.
Detský mozog totiž dlho nemá funkciu ‘kritické myslenie’ a berie tak, ako dostáva. Doslova. Nespochybňuje. A najmä zapisuje.
Ak si pamätám správne, my (rodičia a iní) ten mozoček doslova programujeme – tým, čo pozoruje a tým, čo mu rozprávame. Ako najdôležitejšie sa uvádzajú najmä prvé tri, no celkovo prvých sedem rokov života.

Dodnes som žila s predstavou, že každý (rodič) vie o devastačných následkoch nevhodnej kritiky na deti; a akurát mu možno niekedy ‘ujde’, a opakuje v slabej chvíli kritické slova, ktoré boli naprogramované ako dieťaťu jemu. (Môj prípad.)

Potom si takí, čo to vedia, ale zdá sa, že si situačne neuvedomujú, čo robia. (Rodinný príslušník. Jedným dychom povie, že istotne, deťom sa škaredo hovoriť nemá; a druhým ho označí za sprosté, lebo vylialo vodu pre psa…a on ju musel utierať. A to je ešte pomerne láskyplný a pokojný človek.)

Keď som vyvážená, NK nepoužívam. Ten nastáva, keď mám postláčaných viacero horúcich gombíkov naraz.
Minule som vyriekla ‘ty všetko zničíš’.  A láskavým hlasom to teda nebolo. Keď som sa počula, srdce mi spadlo až do pekla. A asi nezabudnem na ten večer, kedy nešťastne držala v rukách rozbitú vec a smutne si brblala ‘zničíš, zničíš’.

Ošetrovala som to potom ospravedlnením a rozpravou o tom, a ako tá vec iba zmenila formu a ako to patrí do jej kolobehu. No a vypálené pred očami to mám preto, aby som to rýchlo mohla použiť ako stopku, keď budem mať nabudúce zase chuť hovoriť, čo neskôr oľutujem.

Čo keď sú to spolužiaci

Marisa rozpráva o ďalšom príklade – ak sa NK dostáva dieťaťu od spolužiakov.
Jej 7-ročná dcéra menila školu, jedna spolužiačka k nej bola obzvlášť nepríjemná, a pýtala si radu, čo s tým.
Marisa ju ako psychologička odmala viedla k sebavnímaniu nezaloženému na mienke druhých. Učila ju, že neprimeraná kritika je viac výpoveďou o jej hlásateľovi než o nej.
A poradila jej odvetiť niečo ako: ‘Dievča, buď sa zrovna sama nemáš veľmi v láske, alebo máš práve fakt zlý deň.’

Keď sa tak najbližšie stalo, odpoveď spolužiačky ju prekvapila. Že áno, má ‘fakt zlý deň’, pretože jej zomrel otec. (Ouki douki. Aj keby to bola pravda, je to na mňa príliš americké, čítaj prehnane dramatické za účelom wow-efektu. Bez toho, aby musel hneď niekto umierať – je zdravé vedieť, že je jedno z čoho majú zlý deň, majú ho a so mnou to nesúvisí.)

Ach tie komplimenty

Marisa ešte radí venovať pozornosť tomu, ako reagujeme na komplimenty.
Ak je pre nás prirodzený nepriateľský a kritický VM, bude pre nás prirodzené otočiť aj kompliment na sebakritiku. Klasický príklad:
‘Ten koláč je fantastický.’
‘Ale vôbec nie. Celý je roztečený a vôbec sa nepodaril. Ja som proste totálne nemehlo.’

S týmto sa dá pracovať, keď to o sebe viete. Ja používam podľa situácie:
Ďakujem; alebo: Aj ja mám z toho radosť; a keď sa cítim roztopašne, tak: Ďakujem, aj ja si to myslím 😀

Ešte raz kritika a ten VM

Pre tých, čo sa prepracovali až sem, čerešnička na koniec – ale vy ste to už tušili.
Na koho sme najodpornejší najviac a najčastejšie? Sami na seba; a ani si to neuvedomujeme (ako to s VM býva, pokiaľ sme sa na to nevytrénovali.)

Ja som u mňa spozorovala, že kritika môjho VM je taká zinternalizovaná, že ju už nevnímam v slovách, ale ako pocit. Nehovorím si, že som neschopná – cítim sa tak. Ako fakt tela. Dať to potom do konkrétnych slov pomáha s tým pracovať. Zrejme vás neprekvapí, že mám ešte znôšku neslúžiacich presvedčení a kritických programov. Ilustrovať, ako sa vedia hlásiť o slovo, sa dá aj na tomto romatickom príklade:

Hladný muž sa šúra po byte ako vlk a hundre si nie až tak popod nos, že zas doma nie je čo jesť, a že takto sa nedá žiť. (Možno zbytočne, ale predsa poznamenávam, že doma je čo jesť; ale túto tému si odložme na ďalší článok.)

Keďže s ním žijem a viem, že to v svojej realite vníma ako moju vinu, viem, že ma vtedy kritizuje. (Občas mi to hundre priamo do tváre a používa slová ako ‘zlá gazdinka’.) Takže áno, dostávam kritiku, lenže zďaleka nie takú zovšeobecňujúcu (’Si úplne nanič, neschopná a nevyhovuješ’) alebo tvrdú (’Si kus trusu’), akú ju viem počuť, resp. ako ju vie môj VM porozprávať.
Všetky tie útočné slová nepovedal on. Rozprávala som si ich ja.
To môj neoptimálny program čakal na to, aby sa mohol vďaka externému ‘dôkazu’ – mrzutý hladný muž – spustiť v plnej kráse. Aby som si všimla.

A čo robím, keď mi niekto babre moje tŕne, bárs aj keď som to ja sama? Útočím.
(Mám aj alternatívu ‘disociácia a apatia’, ale pokiaľ sa dá, tú nepreferujem. Je pre mňa energeticky hodne vyčerpávajúca. Hnev sa cíti silnejšie. Ale to asi viete.)
Čo je na to celom fajn? Uvedomenie si je polka cesty. Medzičasom to už viem ošetriť inak, poväčšine cez:

a) Uvedomujem si, ako sa priebežne cítim, aby nevyváženosť vôbec nenastala;
b) využívam ‘zlatú sekundu’ pred reakciou na zopakovanie si, že muž je ‘friend, not food’;
c) kontinuálnu prácu na VM (Tip: ktorýkoľvek z Belangelo rozvojových projektov.)

Dlhô čítaníčko, pravda. A to som pôvodne mienila pridať len stručné zhrnutie a zopár postrehov. Ale zas ani z obchodu neodchádzam len s mliekom, aj keď som išla iba preň 🙂

3 thoughts on “Nepripúšťaj si kritiku, ale dotuj sa pochvalou (by Santiguada)

  1. …dobrý článoček -natoľko, až som sa pristihol, že už peknú chvíľu sedím pred compom a rozmýšľam, ako to mám s kritikou ja. Tentokrát nie z pozície kritizovaného, ale naopak kritizujúceho. Keďže sám som astrologicky pedantná Panna, pomerne často ma svrbí jazyk vyjadrovať sa k činom druhých, ktorí z môjho pohľadu nie sú až tak dôslední a zďaleka nie vždy to v minulosti dopadlo dobre a občas som z toho možno býval smutnejší, než samotná “obeť” mojej kritiky. Z tejto pozície vnímam rozdiel medzi KK a NK trochu komplexnejšie. Ten rozdiel medzi obidvomi vnímam čisto prakticky – prináša / neprináša riešenie. Prvotný je podľa mňa ale zámer – ten by mal byť za každých okolností pozitívny a jeho zmyslom by malo byť zlepšenie kritizovaného diela, alebo kvalít jeho tvorcu. Lebo aj KK sa podľa mňa dá zneužiť ak ju napríklad kritik – šikovný rečník predloží ako prezentáciu vlastných kvalít na úkor druhého a naopak NK aj keď neprináša konkrétne tipy na zlepšenia, môže byť v konečnom dôsledku veľmi konštruktívna, ak vyburcuje kritizovaného k hľadaniu riešení, či ďalšej práci na sebe. Ale aby sa tak stalo, musí aj kritika byť podľa mňa láskavá a začať výpočtom toho, čo sa podarilo, napr: ” toto je fajn, tamto tiež, ale niečo tomu akoby ešte chýba, neviem čo, iba mám taký pocit, skús nad tým porozmýšľať ” . Lebo aj najkonštruktívnejšia kritika z tých najpozitívnejších pohnútok, ak je vyrieknuta príkro, necitlivo môže mať zlý až devastačný účinok. Takže za mňa pozitívny zámer a láskavosť je to, čo je dôležité. A ešte načasovanie. Dnes už napr.viem a aj sa snažím a aj sa mi občas darí :))), že ak sa nachádzam napr. v spomenutom stave hladného muža, či inak frustrovanej šelmy, alebo naopak ide do vývrtky objekt mojej kritiky, je treba trpezlivo mlčať, ísť von na vzduch a nepokúšať sa robiť neurochirurgiu mačetou.

    Liked by 1 person

  2. Dakujem, Zivysen 🙂
    Co si napisal vnimam podobne ako ty.
    Zastavila som sa na chvilu pri tom svrbiacom jazyku, co by sa rad vyjadroval k cinom druhych.
    Ja za takym svrbiacim jazykom vnimam presvedcenie jeho majitela, ze vie lepsie ako ja. Toto mi kedysi posobilo vysoky tlak a zamlzene videnie 😉 Dnes uz to beriem len ako puhy nezmysel – minimalne za mna nikto nevie lepsie ako ja, a ja dozaista neviem lepsie za niekoho ineho, ako by mal…hocico. Bez ohladu na umysel.

    Keby som bola prezidentkou planety ;), tak zavediem dobry zvyk pridat pred taketo vyjadrenia, ci uz je to nazor alebo kritika, bez ohladu na umysel, toto:
    ‘Keby som to bol ja, tak..’
    ‘Keby to bol moj zivot, tak..’

    No jaka krasa. Povies svoj nazor, a zaroven jasne povies, ze sa tyka len teba. Len si to predstavte:

    ‘Si prilis tucna’ verzus ‘Keby som to bola ja, pripadam si prilis tucna.’

    ‘Si zena, a mas sa postarat, aby bolo doma navarene a este sa z toho’ verzus
    ‘Keby som bol zena, beriem to ako svoju povinnost, ze ma byt doma navarene, a este sa z toho tesim.’ (Povedal ziaden muz nikdy 😀

    Ja si fakt myslim, ze toto by sposobilo revoluciu 🙂

    Liked by 2 people

  3. Z čisto energetického hľadiska, keď príde nejaká kritika (konštruktívna alebo deštruktívna alebo len jednoducho “neznášanlivá/zlomyseľná” 😉 ), máme dve možnosti: buď si ju pripustíme, alebo si povieme “pre toto nie som k dispozícii”.

    Pripúšťame si väčšinou kritiku z dvoch dôvodov: 1. pretože niekoho považujeme za dôležitejšieho ako my, za “väčšie zviera” (čo je absolútny nezmysel, pretože v našom živote je jediné veľké zviera – my sami), alebo 2. kritika sa dotýka niečoho, kde v sebe nosíme neistotu (teda mala čo v nás rozrezonovať).

    V oboch prípadoch je to okamih, kedy sme kontrolu nad sebou, svojimi hodnotami a svojimi pocitmi odovzdali niekomu inému.

    Pokiaľ nám vadí, že nás niekto kritizuje, je za tým zasa naša vnútorná neistota: necítime sa komfortne v akomkoľvek svete, ale len v svete, ktorý je podľa našich predstáv, ku ktorým patrí aj to, že nás ľudia nekritizujú alebo že kritiku vyjadrujú istým, pre nás únosným 😉 spôsobom.

    A pokiaľ my cítime nutkanie kritizovať niekoho (alebo mu dobromyseľne kafrať do toho, ako si on žije svoj život, tiež je to to isté – neistota, že náš spôsob vnímania by nemusel byť ten najsprávnejší.

    Žiadni dvaja ľudia nežijú v tej istej realite. Každý žijeme v svojej individuálnej interpretácii reality a ak nás niekto kritikou nasilu pozýva do tej svojej, ak to prijmeme, nečudujme sa.

    Alebo ešte stále môžeme povedať “máš plné právo na svoj názor, len neviem, na čo by ti bol, keď ide o môj príbeh/život”. 🙂

    A hlavne, prosím, nezačnime robiť úsudky o zámere toho druhého… Už som tu zažila priveľa ľudí, ktorí okamžite vedeli lepšie ako ja, čo som mala v úmysle, čo ma poháňalo a čo som/nie som ochotná vnímať… Ďakujem, viac neprosím. Ich názor – neviem, na čo im bude, pretože ja preň nemienim byť k dispozícii.

    Ak pripustíme, že nevieme, ako bola kritika mienená, máme šancu zamyslieť sa nad tým, či by pre niektoré naše situácie mohla byť pravdivá a ak áno, či je tých situácií toľko, že s tým chceme niečo urobiť. Nie preto, že niekto má na to názor, ale preto, že my chceme rásť a zlepšovať sa. 🙂

    Liked by 2 people

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.