V rámci SMLG som počúvala lekciu na tému kritika od psychologičky Marisy Peer. Tento článok je voľným prerozprávaním niektorých pasáží, a mojou ešte voľnejšou interpretáciou.

Čo je kritika? Slová. Čo je vnútorný monológ (VM)? Slová. A čo robia slová? Programujú.

Drsná kritika sa uvádza ako jedna z hlavných príčin depresie. Do depresie ale neupadneme preto, lebo nás niekto drsne skritizuje – ale preto, lebo si tento názor vpustíme do nášho príbehu. Pripustíme si ho. Dielo je dokonané, keď ho náš VM prevezme od slova do slova, a zvesela ho potom opakuje, až sa stane realitou – vnútornou aj vonkajšou.

‘Nikto vás nemôže kritizovať bez toho, aby ste to prijali. A vy nikdy, skutočne nikdy nemáte tú povinnosť to prijať.’ (M.P.)

Rozdiel medzi KK a NK

Nielen pre účely tohto článku je podľa mňa v tomto bode potrebné ešte načrtnúť rozdiel medzi konštruktívnou (KK) a nekonštruktívnou kritikou (NK). Prečo? Lebo od toho závisí optimálnosť našej reakcie.
Ak nevieme zmysluplne pracovať s KK, môže byť optimom pozrieť sa do seba, prečo; a či nám toto nastavenie (nepripustiť si) slúži.
V prípade NK by mohlo byť užitočné vedieť si tvrdé slova nepripustiť, a už vôbec nie do VM (a pohľad do seba v tomto kontexte tiež ešte nikdy neuškodil.)

KK má za úmysel podporiť, prináša nápady a nové pohľady, komunikuje ohľaduplne a vyjadruje jasne, že je výlučne názorom danej osoby.
NK sa opisuje aj ako manipulatívna; znevažuje, je hanlivá, nerešpektujúca a neohľaduplná, často hraničiaca s útokom, alebo je útokom.
(Obe voľne podľa Santiguady.)

Čo teda s tým?

Ako sa zachovať, keď sa niekto rozhodne vás tvrdo (nevhodne, vulgárne) skritizovať?
Marisa ponúka zopár nápadov.

Prvým je: ‘Díky, že si to zdieľal.’
Podľa Marisy to posiela správu, že práve vyslovený názor je presne to – len jeden názor. Uznávame, že existuje. A tak, ako má on právo mať názor, máme my právo rozhodnúť sa ten názor nechať pred dverami svojho príbehu.
(Ja by som to v prípade útočnej kritiky ešte skresala na púhe ‘Zdieľal si’. A ešte by som pridala, že v prípade našich ‘známych kritikov’, často rodinných príslušníkov, máme možno už iné, odskúšane ‘deflátory’ – spôsoby a taktiky, ktoré fungujú, pretože už opakovanou praxou poznáme svojho tyrančeka. Ak také máte, budem rada, keď pridáte do komentov.)

Druhou možnosťou je odvetiť: ‘Prepočula som, mohol by si to prosím zopakovať?’
Marisa tvrdí, že spravidla to nespravia, pretože presne vedia, aký je ich úmysel – a konštruktívna kritika ním nie je – a dajú si pohov alebo sa stiahnu späť.
(Toto som ešte neskúšala; v najbližšom prípade potreby vyskúšam. Je to také… odvážne 😉

Ak by predsa nie, ona používa vetu: ‘Prečo mi to hovoríš? Ide ti o to, zraniť moje city?‘
A tu sa vraj môžu udiať dve veci.

Dozviete sa, že nie; že úmyslom je vyjadriť svoj názor možno nie úplne optimálnym spôsobom. Za mňa dodávam, že ak to ‘nie’ je skutočné, tak po tomto feedbacku, ak je možné, upraví svoj spôsob komunikácie; a zároveň ja upravím svoju mieru zaosobnenia sa do názoru tohto jedinca (alebo, pre ten účel, kohokoľvek).

Alebo sa dozviete, že veru áno, presne o to sa snaží. Vtedy môže byt vaša odpoveď:
‘Oukej, ale to nebude fungovať, pretože ja toto presvedčenie nezdieľam’. (‘I am not going to let it in’.) Ja by som ešte pokojne pridala aj ohlásenie, že mi to vadí a neželám si tento prísun informácií.

V potrebných prípadoch sa dá pokračovať:
‘Keď už sa ale rozprávame na túto tému, vieš, že tí, čo kritizujú, sú najtvrdší sami na seba? Že keď urážaš a znehodnocuješ mňa, v skutočnosti tým jasne každému ukazuješ, že sa nemáš zrovna rád, a aký škaredý je tvoj svet?’

Poprípade jednať podľa hesla: ‘Ak ty mi ho núkaš, a ja neprijmem tvoj dar, u koho ten dar potom zostáva?’, a zahlásiť, buď len sám sebe alebo aj nahlas: ‘Neprijímam čo ponúkaš, neakceptujem tvoju kritiku, a pokojne si ju ponechaj.’

Hm. Čo ale v prípade, ak je odpoveďou ‘nie’, a dotyčný tomu bárs aj sám úprimne verí, avšak jeho slová a správanie sú opakovane nekonštruktívne kritické a zraňujúce?
Za mňa by odpoveď bola:

a) Upratať si v sebe, aby som vedela, prečo na túto kritiku reagujem emotívne;
b) naučiť sa nechať ju za dverami svojho príbehu;
c) láskavým, ale rozhodným spôsobom odkomunikovať, že takto nie;
d) dištancovať sa – toxické prostredie je toxické prostredie.

Kritika a deti

Doteraz bola reč o dospelých.
V NK adresovanej dieťaťu a dospelému je priepastný rozdiel.
Detský mozog totiž dlho nemá funkciu ‘kritické myslenie’ a berie tak, ako dostáva. Doslova. Nespochybňuje. A najmä zapisuje.
Ak si pamätám správne, my (rodičia a iní) ten mozoček doslova programujeme – tým, čo pozoruje a tým, čo mu rozprávame. Ako najdôležitejšie sa uvádzajú najmä prvé tri, no celkovo prvých sedem rokov života.

Dodnes som žila s predstavou, že každý (rodič) vie o devastačných následkoch nevhodnej kritiky na deti; a akurát mu možno niekedy ‘ujde’, a opakuje v slabej chvíli kritické slova, ktoré boli naprogramované ako dieťaťu jemu. (Môj prípad.)

Potom si takí, čo to vedia, ale zdá sa, že si situačne neuvedomujú, čo robia. (Rodinný príslušník. Jedným dychom povie, že istotne, deťom sa škaredo hovoriť nemá; a druhým ho označí za sprosté, lebo vylialo vodu pre psa…a on ju musel utierať. A to je ešte pomerne láskyplný a pokojný človek.)

Keď som vyvážená, NK nepoužívam. Ten nastáva, keď mám postláčaných viacero horúcich gombíkov naraz.
Minule som vyriekla ‘ty všetko zničíš’.  A láskavým hlasom to teda nebolo. Keď som sa počula, srdce mi spadlo až do pekla. A asi nezabudnem na ten večer, kedy nešťastne držala v rukách rozbitú vec a smutne si brblala ‘zničíš, zničíš’.

Ošetrovala som to potom ospravedlnením a rozpravou o tom, a ako tá vec iba zmenila formu a ako to patrí do jej kolobehu. No a vypálené pred očami to mám preto, aby som to rýchlo mohla použiť ako stopku, keď budem mať nabudúce zase chuť hovoriť, čo neskôr oľutujem.

Čo keď sú to spolužiaci

Marisa rozpráva o ďalšom príklade – ak sa NK dostáva dieťaťu od spolužiakov.
Jej 7-ročná dcéra menila školu, jedna spolužiačka k nej bola obzvlášť nepríjemná, a pýtala si radu, čo s tým.
Marisa ju ako psychologička odmala viedla k sebavnímaniu nezaloženému na mienke druhých. Učila ju, že neprimeraná kritika je viac výpoveďou o jej hlásateľovi než o nej.
A poradila jej odvetiť niečo ako: ‘Dievča, buď sa zrovna sama nemáš veľmi v láske, alebo máš práve fakt zlý deň.’

Keď sa tak najbližšie stalo, odpoveď spolužiačky ju prekvapila. Že áno, má ‘fakt zlý deň’, pretože jej zomrel otec. (Ouki douki. Aj keby to bola pravda, je to na mňa príliš americké, čítaj prehnane dramatické za účelom wow-efektu. Bez toho, aby musel hneď niekto umierať – je zdravé vedieť, že je jedno z čoho majú zlý deň, majú ho a so mnou to nesúvisí.)

Ach tie komplimenty

Marisa ešte radí venovať pozornosť tomu, ako reagujeme na komplimenty.
Ak je pre nás prirodzený nepriateľský a kritický VM, bude pre nás prirodzené otočiť aj kompliment na sebakritiku. Klasický príklad:
‘Ten koláč je fantastický.’
‘Ale vôbec nie. Celý je roztečený a vôbec sa nepodaril. Ja som proste totálne nemehlo.’

S týmto sa dá pracovať, keď to o sebe viete. Ja používam podľa situácie:
Ďakujem; alebo: Aj ja mám z toho radosť; a keď sa cítim roztopašne, tak: Ďakujem, aj ja si to myslím 😀

Ešte raz kritika a ten VM

Pre tých, čo sa prepracovali až sem, čerešnička na koniec – ale vy ste to už tušili.
Na koho sme najodpornejší najviac a najčastejšie? Sami na seba; a ani si to neuvedomujeme (ako to s VM býva, pokiaľ sme sa na to nevytrénovali.)

Ja som u mňa spozorovala, že kritika môjho VM je taká zinternalizovaná, že ju už nevnímam v slovách, ale ako pocit. Nehovorím si, že som neschopná – cítim sa tak. Ako fakt tela. Dať to potom do konkrétnych slov pomáha s tým pracovať. Zrejme vás neprekvapí, že mám ešte znôšku neslúžiacich presvedčení a kritických programov. Ilustrovať, ako sa vedia hlásiť o slovo, sa dá aj na tomto romatickom príklade:

Hladný muž sa šúra po byte ako vlk a hundre si nie až tak popod nos, že zas doma nie je čo jesť, a že takto sa nedá žiť. (Možno zbytočne, ale predsa poznamenávam, že doma je čo jesť; ale túto tému si odložme na ďalší článok.)

Keďže s ním žijem a viem, že to v svojej realite vníma ako moju vinu, viem, že ma vtedy kritizuje. (Občas mi to hundre priamo do tváre a používa slová ako ‘zlá gazdinka’.) Takže áno, dostávam kritiku, lenže zďaleka nie takú zovšeobecňujúcu (’Si úplne nanič, neschopná a nevyhovuješ’) alebo tvrdú (’Si kus trusu’), akú ju viem počuť, resp. ako ju vie môj VM porozprávať.
Všetky tie útočné slová nepovedal on. Rozprávala som si ich ja.
To môj neoptimálny program čakal na to, aby sa mohol vďaka externému ‘dôkazu’ – mrzutý hladný muž – spustiť v plnej kráse. Aby som si všimla.

A čo robím, keď mi niekto babre moje tŕne, bárs aj keď som to ja sama? Útočím.
(Mám aj alternatívu ‘disociácia a apatia’, ale pokiaľ sa dá, tú nepreferujem. Je pre mňa energeticky hodne vyčerpávajúca. Hnev sa cíti silnejšie. Ale to asi viete.)
Čo je na to celom fajn? Uvedomenie si je polka cesty. Medzičasom to už viem ošetriť inak, poväčšine cez:

a) Uvedomujem si, ako sa priebežne cítim, aby nevyváženosť vôbec nenastala;
b) využívam ‘zlatú sekundu’ pred reakciou na zopakovanie si, že muž je ‘friend, not food’;
c) kontinuálnu prácu na VM (Tip: ktorýkoľvek z Belangelo rozvojových projektov.)

Dlhô čítaníčko, pravda. A to som pôvodne mienila pridať len stručné zhrnutie a zopár postrehov. Ale zas ani z obchodu neodchádzam len s mliekom, aj keď som išla iba preň 🙂