Na svete je prvý výstup z mojich tohtoročných účastí po všelijakom všeličom 😉 – na Belangelo som spracovala pre účastníkov projektov čosi ako “mentálne vyladenie sa na prácu v projekte“. Pozostáva zo šiestich článkov, z ktorých päť vám sem budem v najbližšom týždni-dvoch prenášať.

Dnes začíname prvým článkom, pohľadom na to, ako definujeme svoju realitu a čo z nej je skutočne aj reálne. Väčšina tohto sa zakladá na prednáškach Vishena Lakhianiho, pretože času bolo málo a nemala som zatiaľ šancu doplniť to o mechanizmus, ktorým a ako vznikajú naše skreslené interpretácie – ale toho je tu aj tak už hojne z minulosti.

Čo je naša realita? A čo je “pravda”?

Na to, aby sme pochopili dopad individuálnej reality, potrebujeme siahnuť v histórii hodne hlboko – až k začiatkom ľudstva. Ale predtým sa potrebujeme pozrieť ešte na jednu otázku: čo je “pravda”?

Dve pravdy

Ľudské bytosti žijú v dvoch rozdielnych svetoch. Máme fyzický svet. Vo fyzickom svete vieme, že toto je pohár a je naplnený vodou. Toto je absolútna pravda – je to pravdivé pre všetkých ľudí a pre všetky kultúry. Je to pohár a je naplnený vodou – a tá voda sa dá aj piť a pohár je rozbiteľný (väčšinou).

Popri absolútnej pravde máme však aj relatívne pravdy.  Relatívne pravdy sú také, ktoré sú pravdivé v našej hlave. To sú tie pravdy, ktoré sa odlišujú v rôznych kultúrach, pri  rôznych uhloch pohľadu alebo u rôznych generácií… Často však berieme relatívne pravdy ako absolútne – a toto spôsobuje, že veľa ľudí zavrzne v tom, čo od nich očakáva spoločnosť miesto toho, aby si vytvorili svoju vlastnú cestu životom.

Ako vznikol jazyk

Vedci odhadujú, že pred 100.000 rokmi behala po svete len asi tisícka ľudí – takže ľudská rasa nie je zas až taká stará. Títo ľudkovia sa túlali po africkej stepi a postupne sa zatúlali aj na iné miesta planéty. Z nich sa potom vytvorili etniká, kultúry a náboženstvá, ktoré existujú dnes. Ale pred nejakým miliónom rokov naša ľudská rasa nebola jediná – homo sapiens nebola jediná “inteligentná opica” na svete. Podľa historikov ako Yuval Noah Harari existovali ešte najmenej štyri ďalšie skupiny “inteligentných opíc”: homo neanderthalensis, homo erectus, homo floresiensis a homo habilis. Všetky tieto zliezli zo stromov, chodili viac-menej vzpriamene a  naučili sa používať základné nástroje. Homo sapiens však prekryl všetky tieto skupiny. Yuval Harari si položil otázku,  že prečo – a odpoveď bola v tom, že mozog homo sapiens sa vyvinul natoľko, aby si vytvoril jazyk.

Jazyk nám dal ďalší silný nástroj. Pomocou neho dokázal meniť homo sapiens spôsob, akým v svete fungoval. Keď jeden z  nich napríklad videl tigra pri rieke, mohol sa odrazu pobrať k ostatným a povedať im: “Teraz nie rieka. Tam tiger a tiger zožrať. Teraz tu a piť rieka zajtra.” Toto prirodzene zvýhodnilo homo sapiens a jeho šance nebyť zožratý smädným tigrom. 😉

Neskôr sa jazyk vyvíjal ďalej a hral ešte dôležitejšiu rolu, pretože umožňoval rozvíjať myšlienky. Jeden človek sa naučil zapaľovať oheň a vedel to rozšíriť  na mnohých ostatných prostredníctvom príbehov, ktoré o tom porozprával. Jazyk umožňoval generácii po generácii nemusieť robiť tie isté skúsenosti – nevynachádzať znova a znova koleso. Myšlienky pretekali k iným a to z nás urobilo to, čo sme dnes – kolektívnu “bytosť” zloženú z miliárd ľudí po celej planéte, ktorá používa jazyk na to, aby budovala na nápadoch a poznaní minulých generácií.

Svet v našej hlave

Ale skutočne zvláštna vlastnosť jazyka  je, že nám umožňuje žiť v dvoch rôznych svetoch. Práve sme sa presunuli z fyzického sveta – z afrických stepí – do sveta v našej hlave. Používame jazyk na to, aby sme zachytili také abstraktné predstavy ako súcit, láska, Boh, práca, duševná prítomnosť… Len na to pomyslite – ani jedna z týchto vecí neexistuje tým istým spôsobom pre všetkých ľudí na svete! Existujú v našej  hlave ako mentálne konštrukty, ktoré sú definované jazykom. Napríklad v závislosti od kultúry môžu iné jazyky odlišne definovať rôzne emócie. Existujú kultúry (pravdepodobne tahitská), ktoré napríklad nemajú slovo pre “smútok” a to, čo používajú, je najbližšie k vyjadreniu “stav únavy, ako keď máš chrípku”.

Jazyk nám umožňuje mať v našej realite také konštrukty, ktoré možno ani neexistujú vo fyzickom svete. Ale my na to zabúdame a obvykle ich považujeme za “reálne” a správame sa tak, ako keby  reálne skutočne aj boli.

Steve Jobs v interview v roku 1995 povedal:

“Keď vyrastáte, tak vám v podstate hovoria, že svet je taký, aký je, a vaša úloha je žiť svoj život v rámci tohto sveta tak, aby ste sa príliš nepootĺkali o jeho steny. Majte peknú rodinu, bavte sa, zarábajte peniaze… Ale to je veľmi obmedzený “život”. Život môže byť oveľa viac – a na to dôjdete, keď si uvedomíte, že všetko okolo vás, čomu hovoríte “život”, bolo vykonštruované ľuďmi, ktorí neboli o nič chytrejší od vás… A vy to môžete zmeniť! Môžete to ovplyvniť! Môžete si vykonštruovať svoju vlastnú vec, ktorú začnú využívať aj iní ľudia.”

Poznáte modrú?

Antropológovia napríklad zistili, že v Namíbii žije kmeň Himba, ktorý nemá slovo pre “modrý”, ale má 19 rozličných slov pre “zelený”. Keď im antropológovia ukázali obrázok zelených štvorcov s jedným modrým, Himba nedokázali určiť, ktorý je modrý!

Ale potom im ukázali zelené štvorce, z ktorých jeden jediný je trošku odlišného odtieňa. Viete ho objaviť? (Pre mňa to bolo nejako zjavné, hoci som nevidela rozdiel, ale akosi som cítila, ktorý je odlišný; vy si svoje vnímanie môžete skontrolovať tu.)

Takže ak v svojom mentálnom modeli nemáte “modrú”, nebudete ju vidieť.

Historikov to zaujalo a začali skúmať staré texty a hľadať, či staré kultúry poznali “modrú”. V Iliade je more opisované ako “krvavočervené”. Staré čínske texty nepoznajú modrú. To značí, že “modrá” je pomerne nový objav – ale dnes už všetci dokážeme vnímať modrú (okrem farboslepých). A ešte aj dnes v rôznych jazykoch je farba “modrá” zastúpená rôzne. V slovenčine máme aspoň 3 slová pre “modrú”: modrá, belasá a blankytná (a potom ešte slová odvodené od iných  farieb, napr. azúrová, čo však už nie je pôvodné “modré” označenie). Nemci a Angličania majú len “modrá” a upresňujú ju doplnkovými slovami (“tmavý” alebo “svetlý”).

A teraz sa dostávame k tej skutočne fascinujúcej otázke: dokážete vidieť niečo, pre čo nemáte slovo/reprezentáciu?

A s tým súvisí rovnako fascinujúca druhá otázka: ak pre niečo vytvoríte slovo/reprezentáciu, budete to schopní lepšie vnímať?

Pravidlá a bludidlá

Všetci žijeme v akejsi kulturálnej sieti slov, rituálov, presvedčení a hodnôt, ktorá nám hovorí, ako sa správať a ako fungovať. Už od raného detstva imitujeme dospelých a snažíme sa tak dodať zmyslu celej tej komplexnosti. Sme ako ryba v oceáne – tá ryba netuší, že je vo “vode”, lebo čo je pre nás len jedna z možností, je pre ňu jediná možnosť – jej všetko. A rovnako aj my sa stávame slepí voči kulturálnej sieti, v ktorej sa pohybujeme. Neuvedomujeme si, že niektoré pravidlá, do ktorých sme boli vovychovávaní, nám skutočne pomáhajú, kým iné môžu byť totálne bezmozgové a môžu nám brániť dosahovať veci. A tak máme “pravidlá” a “bludidlá” 😉 a “pravdu” a “blavdu”. Toto je najbližšie, ako som sa dostala k termínu “brules” (=bullshit rules, teda bezmozgové pravidlá), ktorý zaviedol pre svojich žiakov Vishen Lakhiani, jeden z mojich učiteľov (a za slovenský termín ďakujem nášmu Kruhu Svetla, pretože ja som vymyslela pôvodne niečo iné, nie až tak trefné). 🙂

Čo by mohli byť také bludidlá, s ktorými sa v živote musíte  potýkať – ktoré vás obmedzujú, okliešťujú, neumožňujú vám byť samými sebou a robiť to, čo vám ide najlepšie?

Vezmime si už len samotné slová. Slová sa učíme od rodičov a z prostredia – ale nie sú to len slová; spája sa s nimi aj istá emócia – a tá nemusí byť práve v prospech veci:

Tak napríklad môžete byť celkom úspešní, ale môžete používať slovo, ktoré vás totálne stresuje – napríklad “zaneprázdnený”. Keď za vami niekto príde, môžete povedať “o päť minút sa to ozvem”, alebo môžete povedať “teraz nie – som zaneprázdnený”. Len čo však použijete slovo “zaneprázdnený”, váš mozog dostáva signál, že ste preťažení a miera práce nie je vyrovnaná s mierou vášho disponibilného času. To je situácia, kedy mozog nakopne stresový režim – a vám sa prestane dariť, pretože začnete cítiť napätie, nervozitu, netrpezlivosť… Keď slovo “zaneprázdnený” (=nemám čas na to, čo by mi robilo potešenie) zameníte za napríklad “zahĺbený”, stres ustúpi.

Rovnako jednoducho môžete stres znížiť, keď prestanete “musieť” a začnete “môcť” alebo”chcieť”. 🙂 Všimnite si, ako okamžite dostanete inú emocionálnu reakciu, keď niečo “môžete”! Takže už len zámena jediného slova dokáže zmeniť energiu, s ktorou pristupujete k práci.

Cvičenie

Začnite premýšľať o tých slovách vo vašom živote, ktoré vás môžu obmedzovať: práca, vzťah, priateľ/ka, city, manželstvo, rodičovstvo, zamestnanie, kariéra, peniaze, nesúhlas, konflikt… Čo pre vás znamenajú? Začnite si uvedomovať pocity/emócie, ktoré vo vás vyvolávajú.

Prípadne pridajte nejaké svoje.