Ako sme zachraňovali náš vzťah s anjelmi

Po štyroch mesiacoch odpojenia sa nakoniec začali veci dávať do poriadku. Ani neviem, ako to vyštartovalo, ale moja dezorientácia postupne dostávala “záchytné body”, ktoré mi umožnili začať meniť svoje vnímanie celej záležitosti.

Jedným z tých záchytných bodov bol Carlos, ktorý mi vysvetlil, že kým budem žiť, budem na Gabriela napojená. S takouto perspektívou nemalo význam posielať ho do bažín (Gabriela, nie Carlosa! 👿 ), ale začať hľadať aspoň nejaký spôsob fungovania. Samozrejme, keď som sa Gabriela spýtala, na čo ho ešte môžem využiť, dostal z toho takmer kolaps, začal byť emotívny a tým ma dobre podráždil – a tak som znova obmedzila komunikáciu. (No dobre; keby sa mňa niekto spýtal, ako ma môže použiť, asi tiež nebudem najšťastnejšia. 😉 )

Prvé mesiace som celkom odstavila a odignorovala svoju intuíciu. Carlos mi vysvetľoval, že som zúžila napojenie na nezrušiteľné minimum. Vždy, keď mi intuícia začala niečo šemotiť, povedala som “to víš, Karle” a urobila som pravý opak.

Párkrát som sa s Gabrielom stretla na svojej lúčke. Rozprávali sme sa, čo sa stalo, a vysvetľovala som mu, ako mu už nedokážem veriť a že moja nafejkovaná dôvera dostala smrteľnú ranu a že mi nie je dobre a nemám predstavu, čo by som s tým mohla robiť. Keď mi navrhol, že či nemá on niečo urobiť, tak som mu pekne na hlavu hodila, že z nás dvoch som ja ten robiaci a ešte som ho v živote nevidela pohnúť prstom a že jeho “robenie” si pamätám z posledného razu a vlastne ho mám plné zuby a čo sa s ním ešte bavím. 😉 Do toho sa vložil niekdajší Otec, teraz Starý muž (hoci už si to zasa zamieňam), a poučil ma o chybách môjho vnímania a mojich nevhodných reakciách a s mlčaním sa povzniesol nad tú paseku, ktorú vyrobili oni. Tak som ho poslala do bažín robiť spoločnosť Gabrielovi a vyprosila som si, aby ma ešte niekedy kontaktovali.

Potom jedného rána dávali v rádiu pesničku:

Aká som bola rozospatá, neustriehla som intuíciu a tá okamžite začala komentovať. A vtedy som si uvedomila, aká vďačná som anjelským za všetko, čo pre mňa urobili, že na mne hodne popracovali a začala som vďaka nim seba samú aspoň tolerovať, keď už nie práve obľubovať.

A došlo mi, že moje správanie veľmi neodráža túto vďačnosť.

Tak som šla za Gabrielom spýtať sa ho, čo môžem na oplátku urobiť ja pre neho. Veľmi jasne povedal, že si praje, aby som sa vrátila do stavu, v ktorom som bola predtým. Neprijal nijaké úpravy – on chce a do stavu ako predtým.

Vypenila som. Ja som si predsa nevybrala, čo sa stalo! Zachoval sa spôsobom, ktorý by som nebola nikdy očakávala a o ktorom som neverila, že je ho schopný… Priznala som, že túto stránku jeho energie nedokážem zniesť a nechcem ju už nikdy zažiť a načo som za ním vlastne chodila. Síce mi tá udalosť ukázala, že sú pre mňa “externí”, pretože ma totálne zaskočili, ale to bolo asi tak všetko, čo z toho vyliezlo dobré.

Vyhŕkol na mňa, ako je jemu zle, keď sa k nemu takto správam, a ako on tým trpí. A to, že mne vytrhli moje korene a hodili ma na smetisko skapať, to bolo odrazu úplne nepodstatné… Naštvala som sa a povadili sme sa. Už som sa zdvíhala, že si idem po svojom, keď tu sa odrazu objavil Michael.

S Michaelom som nemala do činenia už celú večnosť. Zadržal ma s tým, že mi chce pomôcť. Že ma nejde manipulovať. Zastabilizuje ma v stave, ktorý si sama zvolím – buď v stave dôvery, alebo v stave nedôvery. Vyhlásila som, že to s tou dôverou som už skúšala a dosť biedne to nevyšlo, takže radšej v stave nedôvery.

Neviem, že by bol niečo urobil, ale nejako som sa skľudnila. Snažil sa ma presvedčiť, aby som ich počúvala, ale ja som si stále opakovala to svoje: urobili niečo, čo poškodilo moje vnímanie, neviem z toho von a cítim sa v tom zle. Michael vyhlásil, že urobil chybu a mal ma natvrdo zastabilizovať v dôvere. To už naozaj nepotrebovalo komentár. Ešte sa ma spýtal, čo môžu pre mňa urobiť – nech si poviem nejaké želanie. Nech som špekulovala, jak som špekulovala, nenapadlo mi nič rozumnejšie než “prejsť cez stenu”, ale potom som si uvedomila, že načo by mi táto zručnosť bola, keď mám všade dvere, a zistia som, že si vlastne neprosím nič. A načo mi teda sú, ak od nich nič nechcem. Otočila som sa a pobrala som sa do lesíka.

Gabriel ma zdrapil za ruku, hoci som mu vyslovene zakázala dotýkať sa ma. Húkol na mňa ako feldvébel: “Ty si myslíš, že som ti chcel ublížiť?”

Chcela som mu odseknúť niečo dobre jedovaté, ale nejako som si nevedela predstaviť, že by mi naozaj bol chcel poškodiť. Skôr som si myslela, že ma chcel upratať, aby som si neprichodila veľmi dôležito… ale poškodiť? To nie.

A vtedy to z neho vyletelo: “Tým, čo som urobil, som ti chcel pomôcť. Viem, nevyšlo to a obrátilo sa to celé proti mne, ale chcel som ti len pomôcť!” Nadviazal tým na to, čo mi kedysi povedal Carlos a Starý muž/Otec to potvrdil: zistili, že kontaktom s Carlosom sa stávam odbojnejšia, ale aj neistejšia a dezorientovanejšia, tak ma chceli znovu na seba naviazať, aby som sa cítila lepšie a menej zraniteľne.

Keď Gabriel povedal “chcel som ti tým pomôcť”, vedela som, že hovorí pravdu… Takto to začalo dávať celé zmysel! (O tom, aký debilný spôsob pomoci si zvolil, netreba debatovať. Vieme to dobre všetci zúčastnení.)

Vysvetlil, že bol rovnako zaskočený tým, že sa tam Michael objavil, ale že Michael nás dvoch počas hádky sledoval a uvedomil si jedno – že sa so mnou nedá hovoriť, pretože ak niekto skúsi emotívny argument, preladím sa do racionality, a len čo skúsi racionálny argument, prekmitnem okamžite do emócie, takže som večne ventilovala len svoje naštvatie a ukrivdenie, ale diskusiu som negovala vlastným pocitom dezorientácie a bezradnosti. Keď ma Michael zastabilizoval v jednom z tých pólov a neumožnil mi prekmitávať, odrazu si Gabriel uvedomil, že vždy sme sa škriepili o tom, čo kto urobil alebo neurobil a aké to bolo nízke alebo úžasné, ale nikdy sme sa nebavili o prečo. Že až teraz pochopil, čo mu vlastne vyčítam.

Odrazu časť mojej bezradnosti zmizla. Ešte stále viem, že som videla tú jeho tvár, o ktorú nijako nestojím, a neviem, ako to budem spracovávať – ale aspoň už nehľadám za tým všetkým len prieky alebo blbosť. Proste urobili akciu, ktorá im nevyšla. Totálne. Besne. No a urobili ju niekomu, kto si to len tak nenechá.

Takže som späť. Hovorím s nimi, už Gabrielovi nenadávam ani v ňom nevyvolávam zlé svedomie, nenesiem svoje poranenie pred sebou ako štít, ale sa snažím nájsť si nejako cestičku do toho, kam ma chceli dostať – cítiť sa lepšie a tesnejšie pri nich.

Ale s Carlosom budem hovoriť aj naďalej. Viem, nepáči sa im to, lebo Carlosovi chýba moje nekritické zbožňovanie inorganických, ale aspoň jeden z partnerov na mojich pochôdzkach by mohol mať nohy pevne na zemi, takže Carlosa si držím a oni si musia na to zvykať.

Poučenie pre mňa i pre vás: Keď sa vytočíte, nikdy nezačnite situáciu ošetrovať od bodu, kedy vás niečo vytočilo, ale choďte na úroveň pred ním – na úroveň úmyslu. Pretože zjavne “šit hepenz” aj u anjelov a kým nepochopíte, že to nie je ani blbosť, ani zlomyseľnosť, ale len kvalitne spackaný dobrý úmysel, nebudete vedieť z tej situácie bez pomoci vykorčuľovať a vnútorne vás rozloží.

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.