Niekedy je doba vhodná pre vyčkávanie a spracovávanie toho, čo sme prežili, ale ak sa potom nezačneme hýbať, hrozí nám, že spadneme do zabehaných rutín, z ktorých sa neskôr už len ťažko dostáva. Nastal čas vniesť do života pohyb – napriek únave, napriek nezorientovanosti, napriek pochybnostiam. V najbližšom období je lepší hocijaký pohyb ako nijaký pohyb!

Nehybnosť na nás má zhubný dopad – strácame nádej. Keď je každý deň podobný na ten predošlý, akosi si už nevieme po čase predstaviť, že by niečo mohlo byť inak… Ale ak stratíme nádej, strácame aj hybnú silu niečo so sebou robiť! Tak je dôležité dať si trochu času na oddych, pozbieranie sa, ale potom si znova stanoviť cieľ a ísť za ním, len aby sme sa neodučili hýbať, meniť a dosahovať.

Na druhej strane, obdobia nehybnosti sú tiež dôležité. Vyjasňujeme si počas nich, kto ešte stále sme a kto už nie sme, o čo ešte stále stojíme  a ako sa upravilo naše vnímanie. Zo stavu zmätku by sme si do života priťahovali len ďalší zmätok; zo stavu jasnosti si zhmotníme to, o čo nám ešte stále ide.

Nastal čas pustiť dušu z reťaze. Mnohá obava je len príležitosť, ktorú sme doteraz ako takú nevnímali. Obdobie nejasnosti končí.