Eprakone – ezoterika a spiritualita

Koncept indulging je pre mňa možno najťažšie pochopiteľná vec, s ktorou som sa u Castanedu stretla. X-krát som ho vyhľadávala v slovníku, x-krát som si našla nejakú interpretáciu, ale stále som sa na ňom zahrčkávala, pretože som si ho musela prekladať situatívne – a teda rôznymi slovami. A čo nové slovo, to nový posun. Nakoniec som prestala prekladať a používala som len anglické slovo – ale presný význam som aj tak nechápala.

Nie že by som ho chápala dnes… ale už som zistila, kde “indaldžujem” ja. 🙂

Pre rýchlejší štart: Carlos indaldžoval v svojom písaní a hľadaní zmyslu. Don Juan si ho za to večne doberal a z jeho slov som chápala, že indaldžovať je zlé.

Tak som šla do slovníka a pozrela som sa na presný význam slova. Ten, ktorý som mala v hlave, bol totiž “vnárať sa”, čo sa mi zdalo dosť vágne.

V slovníku som vyhrabala:

No tak si vyberte. 😕

V knižke Tales of Power je potom rozsiahla pasáž o tonale a naguale (alebo tonali a naguali, nehodiace sa škrtnúť), v ktorej sa koncept indaldžingu opakuje nespočetnekrát. V poslednej tretine knižky som narazila na pasáž, ktorá mi ho dala do kontextu. Vyznačila som si ju, už keď som knihu čítala prvýkrát, ale vtedy som ešte nepathworkovala a tak mi informácia nedávala zmysel. Ale po rutinách z pathworkingu , len čo som zasa narazila na indalžing, som sa tentokrát nepýtala “čo to, dokelu, je?”, ale som si položila otázku “a ako indaldžujem ja?”

V kapitole Šepot nagualu sa Carlos začal porovnávať s donom Juanom a donom Genarom a žalostiť, že keby bol iný alebo keby s ním boli narábali inak, kde už dnes mohol byť v svojom vývoji… Don Juan mu to rezko zatrhol::

“Ale byť bosorákom v tvojom prípade znamená, že potrebuješ prekonať svoju zaťatosť a lipnutie na potrebe mať na všetko racionálne vysvetlenie. Tieto dva nedostatky sú navyše tvoja cesta k moci. Nemôžeš povedať, že by sa moc k tebe dostala, keby bol tvoj život inakší.

Genaro a ja konáme tým istým spôsobom ako ty, v rámci istých obmedzení. Tieto obmedzenia stanovuje sila/moc a bojovník je, povedzme, zajatcom moci; zajatcom, ktorý má na výber: buď sa bude správať ako bezchybný bojovník alebo ako blbec. Z konečného pohľadu bojovník možno nie je  väzeň moci, ale je otrok, pretože on si už nemá z čoho vyberať.”

To značí, že od povahy každý máme niečo, čo je naša “posvätná krava”, ktorej sa pridŕžame, lebo nám dáva zdanie kontroly nad situáciou. A čím viac sa jej pridržiavame, tým viac “indaldžujeme”. Nie sme bezchybní, pretože v tomto jednom prípade sme neobjektívni. Carlosovo indaldžovanie bolo skôr mentálne: musel to pochopiť v zmysle bežnej racionality. To moje je vôľové: ja poviem, ako to smie/nesmie byť.

A vynoril sa nám tu aj koncept bezchybnosti, ktorý na toto všetko dáva odpoveď:

“Bezchybnosť je dávať zo seba maximum vo všetkom, čím sa práve zaoberáš. /…/ Nie je to také komplikované, ako sa to na prvý pohľad môže zdať. Podstatný pre všetko súvisiace s bezchybnosťou je pocit, či máš alebo nemáš čas. Spravidla, ak sa cítiš a správaš ako nesmrteľná bytosť, ktorá má všetok čas tohto sveta, nie si bezchybný. Vtedy by si sa mal obzrieť a uvedomiť si, že pocit, že na niečo máš čas, je kravina. V tomto živote niet takého, čo by by ho bol prežil!”

A odrazu som sa začala chytať. Na pozadí som mala ešte stále otázku, kde indaldžujem ja, a teraz  mi jasne vyskočili všetky tie moje problémy prijať anjelov a vadiť sa s nimi a nedôverovať im a odmlčiavať sa a potom sa späť vracať “do stáda”… Čo iné to je, ak nie správanie sa, ako keby som mala ešte stále čas? Nedávno si ma podali Gabriel a Gaia a z tejto “skúšky” mi prišlo zle – samej zo seba. Vyriešila som to tým, že som sa odmlčala a odmietam sa kontaktovať odvtedy s každým z nich. Miesto toho chodím za Razielom, ten ma tlačí znova začať hovoriť a ja na to zakaždým poviem “ešte nie – najprv to musím stráviť”.

Ale fakt je, že niektoré veci nikdy nestrávime. A nemáme čas “stráviť ich” – to sa len uzatvárame vo vákuu ukrivdenia a nič neriešime. Nestojím preto, že by som na niečo nemala, ale preto, že odmietam niečo prehltnúť a pohnúť sa ďalej. Keby som na stepi narazila na hladného leva a pokedila sa od strachu a nesmierne ma vnútorne urážalo, že sa to prihodilo práve mne a ako som sa mohla pokediť, tiež si tam nesadnem a nebudem to “najprv stravovať” – ale sa pustím s takým okedeným zadkom utekať o dušu spasenú, inak ten lev strávi mňa!

Takže ja indaldžujem tým, že zaujímam k veciam stanoviská a mám limity, kde si hovorím “tak toto teda nie!” Moje povestné “zadné vrátka”. Buď po mojom – alebo dovi-dopo.

Ešte stále je mi na vracanie, keď si pomyslím, že by som sa mala kontaktovať s Gabrielom alebo Gaiou, ale niet pomoci – skontaktujem sa, povraciam sa a bude po všetkom.

Naozaj nemám čas hrať sa na urazenú. Pretože nech robím, čo robím, z tohto života nevyviaznem živá. 🙂