Zas viem viac o temnom lese

V noci som sa vybrala za Zí-ou. Nemala som pri sebe nikoho, kto by ma istil, tak som sa len rukami a nohami zakvačila napevno do stromov a kríkov na konci čistinky a vopchala som hlavu do temného lesa.  Okamžite som dostala pocit, ako keby som tvár ponorila do vody – chladivý, nesmierne rozpínavý a súčasne tlačiaci proti mne. Pretože nápad ísť za Zí-ou bol spontánny, nebola som ani poriadne sústredená a spočiatku som mala problém odlíšiť, čo si len vymýšľam a čo sa deje mimo môjho ovplvňovania. Toto som priebežne riešila tým, že som každú otázku opakovala aspoň dvakrát, čo Zí-u dosť znervózňovalo, ale potom som nadobudla pocit reálnosti a už sa dalo hovoriť priamo a bez opakovaní.

Najprv som veľmi ticho začala na Zí-u volať. Nemala som v úmysle upozorňovať na seba toho šípometača… Nič som nevidela, všade bola čierna tma, ale v tej čiernej tme sa čosi zhustilo a v mojom vnímaní sa to premietlo ako obrovský tieň, ktorý sa pričupil predo mnou a skrčil do podoby veľkej asi ako ja. Tým, že to urobil, nadobudol odrazu hroznú hustotu a masu.

“Zí-a, si to ty?”

Dostala som súhlasný pocit.

“Prišla som si len poklebetiť.”

“Poď ďalej,” odpovedala – na môj vkus príliš ochotne a priateľsky. Okamžite sa dostavila paranoja. Spomenula som si, ako naposledy povedala čosi také, že “vťahuje do seba”.

“Nie, prišla som si len pokecať. Nestrčím k vám viac než len tvár… Chcem sa ťa len spýtať, ako to u vás funguje.”

Pred časom som totiž o Zí-i rozmýšľala a pristihla som sa, že som sa dostala do vnútorného monológu, kde som sa jej kadečo spytovala a ona mi odpovedala, lenže nakoniec som nevedela, čo z toho bola reálna komunikácia a čo len moja fantázia. Vtedy som dostala odpoveď, že existujú v temnom lese len dvaja – šípometač a Zí-a. Potom, neskôr, som mala sen, kedy ma ktosi provokoval tak dlho, až som sa premenila na čosi, čo som ja nazývala “drak”, ale vyzeralo to ako kópia Zí-e – a malo to obrovskú moc… Takže som si potrebovala rozsortírovať fantáziu od “reality” (nech to už je čokoľvek).

“Si jediná ženská energia v tomto svete?”

“Nie; je nás viac. Niekoľko.” (U mňa sa to pocitovo premenilo na 5-6.)

“Kde sú tie ostatné? Sú blízko?”

“Nie sú ostatné. Sme jedno.” Tu sme sa zahrčkali, pretože niekdajšia blondínečka a dnes už ryšavečka si zjavne stála na vedení. Postupnými iteráciami (a hlavne cez obrazy) som sa dopracovala k informácii, že sú “jedno”, ale rôzne “výrastky” z toho jedného – a tých že je 3-5.

Pýtala som sa na šípometača. Ten je jeden jediný, pretože “stačí jeden”. Zabudla som sa spýtať na jeho funkciu a na čo “stačí”, ale veď nie je všetkých dní koniec… Teda, pokiaľ nie je. 😛

Zí-a mi povedala, že nikdy neopustila temný les, pretože je temný les. Ja som jej zas vysvetlila, že nie som len človek, ale že v sebe nosím nejakú divnú energiu, o ktorej nevieme, odkiaľ je – a že hľadám jej domov.

Pýtala som sa, aký vzťah má temný les k zvyšku môjho šamanského teritória. Vysvetlila som Zí-i, že som sa v sne videla veľmi podobne ako ona – a či to teda znamená, že som jedna z nich… Vyhlásila, že takto to nevie povedať, že potrebuje vidieť tú bublinu vo mne. Vyhlásila som, že to nemôžem urobiť, pretože sa držím len sama a nikto ma neistí; v tom okamihu mi došlo, že sa správam ako kretén, keď jej vlastne hovorím, že som bezbranná… Neviem, či to postrehla, ale zasa začala tak vábivo, že nech jej ukážem pravý bok. Že sa jej nemusím báť. Visela som tam za ruky a za nohy a nevedela som sa rozhodnúť. Na jednej strane som nemala príčinu dôverovať jej, na druhej som však bola zvedavá ako opica… Tak som sa nakoniec pustila nohami, len za ruky visela v svojom svete a nechala som svoje telo vkĺznuť do temného lesa.

Pozrela na bublinu a vyhlásila, že nie som od nich, ale že tú energiu pozná a vie, odkiaľ je. Znova vo mne zazvučali poplašné zvonce, pretože pred chvíľou povedala, že nikdy nebola z lesa preč – tak ako to môže vedieť? Spýtala som sa jej.

Moja paranoja ju prekvapila. Bola celkom pokojná až blahosklonná a vysvetlila mi, že ju videla, keď cez ich svet išla do môjho. Že nevie, čo za energiu to je, ale vie, kde vstúpila do temného lesa – a že ma tam zavedie. Celý čas rozprávala, ako keby tá energia som bola ja. Ale viem si predstaviť, že keď niekto je svoj svet, tak mu každá iná časť iného sveta môže vyzerať ako úplný svet; pars pro toto.

To už som bola na konci so silami. Povedala som jej, že sa tam pôjdem pozrieť, ale až inokedy, a vrátila som sa do svojho sveta. A než tam pôjdem znova, musím si vymyslieť nejaký záchranný plán B a C a D a E, pretože keby chcela, vcucne ma ako malinu, ani nemľaskne.

A teraz to budem musieť ešte vysvetliť Gabrielovi a Otcovi. 😕 Asi dostanem na kožuch. 😕

P.S. zo 6.3.2019: Na kožuch som nedostala. Gabriel bol, naopak, veľmi zmierlivý. Vysvetlil mi, že bol celý čas so mnou (veď ako aj inak; pravá ruka sa čuduje, že zvyšok tela je stále s ňou 😕 ) a že som sa správala veľmi rozumne – a to aj vtedy, keď som bola podozrievavá. (Moje debilné pindy pred Zí-ou o tom, že ma nikto neistí, prešiel džentlmenským mlčaním. 😉 )

Potom sme sa o niečom bavili, čo si už nijako nepamätám, ale viem, že som sa pýtala a on odpovedal tak gabrielovito, krypticky, že ste z toho znova neboli múdri. Tak som si poťažkala, ako mi to lezie na nervy a či by mi aspoň raz nemohol odpovedať tak, ako to potrebujem vedieť. Že chápem, že to vysvetlenie bude také nijaké, len do miery, do akej dokážem pochopiť, ale či by sa predsa len nemohol pokúsiť obrazne a popismi ma čo najviac priblížiť k tomu, čo sa ho pýtam…

Potom som musela zaspať, ale ráno som si na to okamžite spomenula, len čo som vzala knižku do ruky. Castaneda v nej popisuje svoj plamenný prejav smerom k donovi Juanovi, keď sa dožadoval nejakého vysvetlenia:

“Ale no,” tlačil som naňho. “Neexistuje nič, čo by sa nedalo slovami priblížiť. Verím, že aj keď niekedy nie je možné popísať niečo priamo, človek sa k tomu vie opismi priblížiť.”

Myslím, že to bolo presne to, čo som hovorila ja Gabrielovi. 😛 Tento život je náramná fraška. 🙂

Reklamy

One thought on “Zas viem viac o temnom lese

  1. …a predsa, mám aj ja pár takých vecí, čo mi ani rozum neberie, nie to ešte aby sa dali opísať, čo i len opismi či prirovnaniami 🙂 myslím, že niekde existuje vysvetlenie Dona Juana, v zmysle, že popisovať a opisovať vieme len do určitých hraníc, kde sa “to vonkajšie” aspoň čiastočne správa ako “to ľudské”, asi lebo slová, výrazy a významy, ktoré máme v tomto svete, sú hlavne odvodené z popisov a pre fungovanie v tomto svete. Na opisy a popisy tých vonkajších by sme si podobne museli nejaké výrazy vytvoriť, ak by sme sa na nich dohodli viacerí 🙂
    Hlavne, evidencia niečoho rozumom, môže byť menej výpovedná ako evidencia cítením, vnímaním, “videním”, na to sú možno vymakanejšie receptory, oproti ktorým je rozum aj so svojim spôsobom uvažovania len špendlíková hlavička 🙂
    Napríklad to “je nás viac” a zároveň “sme jedno” rozumom ťažko poberieme. Mne to raz predviedli inorganické bytosti, a je to zážitok na ktorý je márne hľadať slová, lebo sa s nimi dá siahodlho opisovať, ale neobsiahnu všetko. A pritom nešlo o to, stať sa ich súčasťou, oni mi to len predviedli formou krátkeho ale jasného pocitu, v ktorom zrazu vnímate naraz nielen toho s kým komunikujete, ale aj bytosti, ktoré ste nevideli, ba niektoré dokonca v iných svetoch, či vesmíroch, mužské, ženské, staršie, mladšie..
    nezdalo sa že by tam boli aj nejaké ľudské bytosti, akoby skôr boli prepojené s tým “ich typom”, alebo druhom energie?
    no ako opíšete, čo vnímate naraz aj “tu a teraz” a zároveň aj z pohľadu viacerých vesmírov.. 🙂

    Liked by 1 person

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.