Včera bolo MDŽ a ja som celkom nečakane dostala ružičku. Nádhernú, veľkú, bohatú, so stopkou rovnou ako vojak. Doniesla som si ju domov, dala som ju do vodičky a ovoňala som ju.

Ruža nevoňala.

Tak odvčera chodím po dome a špekulujem, že aký nápad to je, dávať ruže, čo nevoňajú… Nie som alergik, takže neviem, či taká ruža nie je určená pre alergikov, ale myšlienky sa mi rozbehli, až dnes ráno som si čosi uvedomila…

Instagram. Obraz, výzor. Selfíčka. Vizuál – obraz. Kačacie pusinky. Vizuál. Nechty. Vizuál. Influenceri. Vizuál. Fotky žádla na Facebooku. Uprednostníme vizuál niečoho pred jeho skutočnou funkciou (= výživné a chutné). Gameri. Ťažký dôraz na zrak a rýchlosť. Oblečenie. Vizuál. (No dobre, toto je trend z minulosti; jediná “starina”, ktorú som postrehla okrem “chodenia medzi ľudí”.) A potom to anglické “show me your moves” – ukáž mi svoje pohyby. Neviem, ako to je po slovensky, ale “moves” sú zaujímavé len vtedy, keď na ne pozeráme. My a iní. 🙂

Prichodí mi to, ako keby sme sa generáciu od generácie čoraz viac kalibrovali na oči. Akoby to, čo nie je prístupné očiam, strácalo na hodnote.

V tomto bode som mala tri poznania. To prvé je také, ako keď stará generácia 😉 zalamuje rukami nad tou mladou: “kam to svet speje?” Spomenula som si na hinduistickú Kali Yuga, kam už sme vkročili – a akosi mi to prišlo, že tá prílišná koncentrácia na vnem očí je už prvý krok späť. Ústup od racionálu k vizuálu. 🙂

Druhé poznanie bolo, že zabudnite na “kompletného človeka”… Keď jednu jeho zložku vyzdvihnete nad ostatné, aký “kompletný”? Aký vyvážený? Týka sa to aj spirituality… Každý viditeľný “guru” má väčšiu pravdu ako každý neviditeľný praktizujúci. Ak spiritualita začína byť súťažnou disciplínou, už dávno stratila svoj význam.

A ak pre vás neplatí poznanie jedna ani dva, ešte stále je tu poznanie tretie, ktoré mi ukazuje na pascu, s ktorou musíme rátať… Všetci sme produkty svojej doby. Ak doba má výkyv k vizuálu, či chceme alebo nie, máme tendenciu zosilnene používať svoje oči. To znamená, že máme lepší prístup k veciam prichádzajúcim k nám cez naše oči, než k tým, ktoré využívajú iný kanál. Napríklad blogujem od roku 2006, takže ten trend jasne registrujem: kedysi sa čítalo a písalo, dnes sa už len obrázkuje a emotikonuje. Dnes keď uverejním článok, väčšina ľudí zareaguje na názov alebo obrázok. Prečíta ho už len hŕstka, lebo pre zvyšok bude príliš dlhý. Zato keď urobím obrázok s krátkym citátom, šíri sa ako lesný požiar! Lenže… nie každá myšlienka sa dá povedať krátko. A kontext, v akom vznikla, už vôbec nie. Ale ak vás prestane zaujímať kontext, lebo nie je príťažlivý pre oko a nemožno ho využiť na zvýšenie vlastnej príťažlivosti prezdieľaním v prostredí, na čo vás to odsudzuje? Na to, že budete musieť veciam slepo uveriť, alebo si slovné spojenia “precítite” a svoju momentálnu náladu začnete považovať za všeobecne platnú realitu.

No a keďže sme produkty našej doby a spoločnosti, v ktorej sa pohybujeme, budeme napriek všetkým našim snahám nezdravo uprednostňovať vonkajšiu stránku vecí, výzor, vzhľad a posudzovanie predovšetkým cez oči. Čo v kontaktoch s mimofyzickou realitou je nebezpečné až zhubné. Buď sa nedostaneme k podstatným informáciám, lebo sa neskrývajú vo výzore danej veci, alebo vibrácii prisúdime nejaký nevhodný, ale práve populárny “vzhľad” a budeme s ňou narábať tak, ako keby bola presne to. Napríklad budeme nástojiť na tom, že naše zhmotnenie musí mať určitú vizuálnu podobu (to je vec, ktorú badám už u seba – a ja som, prosím pekne, už dávno “výbehový model” 😕 ).

Ono nie všetko na tomto svete je tu pre naše oči.