Sile možno čeliť len silou

Dnes ráno sa pri čítaní Castanedu dostavilo poznanie. 😉 Nejako sa mi pospájali moje reakcie posledných týždňov. Keď som dokončovala posledné kapitoly The Art of Dreaming, viackrát sa vo mne prebudila moja “holubičia” povaha; písala som o tom tu a tu. No a dnes ráno, už v inej knižke, ten moment nastal znova.

V knihe Castaneda popisuje, ako ho don Genaro pozval na stretnutie “hádankou” – mal sedieť doma a zistiť, kedy treba vyraziť, lebo potom ho to priviedlo presne k Genarovi.

Castaneda na to zareagoval po svojom: obavami, že zlyhá, a z toho vyplývajúcou nervozitou a napätím. Don Juan sa ho snažil všakovako rozptýliť. Nakoniec sa mu to podarilo a v jednom okamihu zacítil Carlos obrovské nutkanie vydať sa na prériu a ísť určitým smerom. Tam našiel dona Genara na nejakom skalnatom útvare – a začal cirkus.

Genaro chvíľu stál na skale, potom zmizol, potom tam znova bol, potom bol inde – atď. Klasika. No a Carlos, klasika, z toho dostal záchvat, že mu museli dávať dobreže nie umelé dýchanie. 🙂

Celé to bolo o tom, že ak sa Carlos v tejto úlohe osvedčí, dostane od nich “bosorácke vysvetlenie” (čo si v terajšom stave rozčítanosti prekladám ako “bosorácky opis sveta”, lebo už si to fakt nepamätám). Mali pocit, že už je na to pripravený, len si to ešte chceli overiť – a Carlos v poslednom momente zlyhal.

Don Juan mu to vysvetľoval tak, že spočiatku sa Carlos správal bezchybne a dokázal, čo bolo treba dokázať, a tak sa don Genaro podobral dotiahnuť vec do konca a predviesť mu úplnosť bojovníka (the totality of oneself) – a vtedy sa už Carlos prestal chytať:

“Si príliš netrpezlivý a násilnícky; miesto toho, aby si sa uvoľnil a prispôsobil Genarovi, začal si s ním bojovať. Nemôžeš nad ním zvíťaziť; je silnejší ako ty. /…/ Sile možno čeliť len silou.”

Vtedy sa vo mne zasa pohla moja “holubičia” povaha a povedala: “no to by sme sa pozreli, či by bol silnejší!” 🙂 Už som sa dostala tak ďaleko, že tieto poryvy síce registrujem, ale prestávam sa za ne hanbiť. Miesto toho som si všimla, že v posledných dvoch týždňoch táto reakcia vybúšila už tretíkrát po sebe… Takže zjavne je to pre mňa téma. Môj vzdor. Nepoddanie sa, neuspokojenie sa s tým, že niekto pomenuje hranice, ale pokus o vytestovanie, že či skutočne až tak. Pripomenulo mi to môj vizážistický výcvik, kedy nám majsterka hovorila, že oči a ústa sa nesmú zdôrazňovať súčasne. Prvé, čo som urobila? Vyskúšala som, že či naozaj… Pozrela som si výsledok a odvtedy som sa tej poučky potom už držala. 😛

A keď už som v tom spomínaní, tak ako som zvýrazňovala tú vetu v citáte hore, spomenula som si na citát z diela úžasnej autorky 😉 (z Nezastaneš na polceste, ktoré je vlastne venované snívaniu):

Odrazu sme stáli pod lesom. Vedela som, že som drak, ale vyzerala som ako Milka Géczová. Tam, kde draka zasiahli pazúry protivníka, sa mi na nočnej košeli rozpíjali veľké krvavé škvrny.

“Dostal ťa,” povedala srnka a prišla ku mne. “Je hlúposť bojovať s drakom a premeniť sa na človeka. Ako drak si mu rovnocenná. Ako človek si slabšia. Je nezmysel proti sile postaviť slabosť.”

Sadla som si do trávy. Po tvári mi stekali slzy.

“Je nezmysel plakať,” povedala srnka. “Slzy nič neriešia.”

“A čo by niečo vyriešilo?”

“Premeň sa na draka a vráť sa späť do boja.”

🙂 Všetko má akosi svoj zmysel. Takže už sme boli upozornení na to, že vôľa je téma, čo nám stojí v ceste. Uvidíme, ako sa to bude odvíjať. 🙂

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.