Starí Číňania hovorili: “Koleso netvoria len jeho lúče, ale aj prázdnota medzi nimi.” Lenže my často pozeráme len na lúče a vnímame len tie – a ten priestor medzi nimi nám uniká… Niekedy je však podstatnejšie to, čo leží medzi jednotlivými vecami, než samotná vec. Veci sú navzájom poprepájané, súvisia jedna s druhou a ovplyvňujú sa, ale kým pohľad upierame len na veci, unikajú nám tie “neviditeľné” vplyvy a prepojenia. A kým nevnímame vplyvy a prepojenia, nevieme veci účinne ovplyvňovať a máme pocit, že čokoľvek urobíme, nejako nám to nevychádza podľa našich predstáv.

Lenže ako postrehnúť neviditeľné? Jednoducho tým, že každú vec skúmame z mnohých uhlov pohľadu. Iný uhol pohľadu prináša iné súvislosti a vplyvy. Zmúdrenie.

Zjavné je len manifestácia (zhmotnenie) neviditeľného. Ak chceme meniť zjavné, potrebujeme začať ovplyvňovať neviditeľné. Potrebujeme si vypestovať pocit pre to, ako veci fungujú pod povrchom a ako sa ovplyvňujú, a potom do nich vkladať patričnú energiu – a poodstúpiť nabok a dať tejto energii čas a priestor, aby mohla pretiecť všetkými existujúcimi prepojeniami, spustiť všetky existujúce súvislosti (aj tie, o ktorých len tušíme) a zhmotniť na povrchu to, čo je už veľmi blízke nášmu očakávaniu.

Tomu sa hovorí dôvera. Dôvera v to, že aj keď to nevidíme, veci sa dejú… pretože ony sa dejú. 🙂

Obvykle dokážeme dôverovať chvíľku, ale potom už potrebujeme “dôkazy”. Ako sa tomu vyhnúť? Tak, že sledujeme povrchové prejavy a snažíme sa odhadnúť, či a nakoľko sa vo vrstve pod nimi práve niečo deje. Možno nás to dokonca poteší, keď zahliadneme nejaký pokrok. Ale hlavne budeme stále svoju pozornosť zamestnávať a nedovolíme jej stratiť fokus. Miesto cieľa ju však zameriame na proces, ktorý k tomu cieľu vedie. Takýmto spôsobom už nerozoberáme cieľ, ale ešte stále držíme vysoký záujem o to, že sa naplní.

Pretože nikdy nevieme, ktorý zdanlivo bezvýznamný krôčik nás navedie na cestu k úspechu. 🙂