Rúcame tabu: sebadôležitosť, posudzovačnosť a predátorské Univerzum

Channeling s Gabrielom z 8.7.2018:

Gabriel, dnes mám konečne pocit, že som sa dostala tam, kde som mala byť. Že pomáham iným. Je to moje poslanie?

Nie je to tvoje poslanie… Dostala si sa tam, kde si potrebovala byť. Tvoj svetonázor konečne začína byť natoľko komplexný, že ti dáva zmysel. Vysvetľuje aj veci, ktoré v ňom nie sú. Ale to, že svoje poslanie odvodzuješ od „pomáhania iným“… to nie je správne. Kto by si bola, keby si bola jediný človek na svete? To by si prestala rozumieť? Prestala by si mať hodnotu?

No asi nie – ale ako potom vyzerá moje poslanie?

Tak ako poslanie hocikoho iného – pochopiť čo najviac z toho, čo sa okolo teba deje, a formulovať to. Nie preto, že iní ťa potrebujú a budú tvoje slová považovať za perly, čo odkvapkávajú z tvojich pier 😉 … To je sebadôležitosť. Guruizmus. Netvrdím, že ho nemáš, ale už sa posúvaš k jeho hranici. Ešte sto rokov, a dostaneš sa aj za ňu. 🙂

🙂 Tvoje Gabrielstvo, ty na mne nikdy nenecháš ani nitku dobrého!

Netreba nitku. Celá si dobrá – taká, ako práve si. Stačí, že ideš na plný plyn. Že si konečne prestala s tým ponechávaním si zadných vrátok. Všimla si si, čo to s tebou urobilo?

No, asi som sa začala cítiť vnútorne spokojnejšia. Aj keď mám bolesti – alebo práve vtedy – tak sa usmievam. Ale emocionálne výkyvy ešte nezvládam. Keď ma niekto nakrkne, idem nakrknúť ja jeho krkavicu. A potom si prichodím ako neosvietený osol.

Tak zažni. 🙂

Aby som bola osvietený osol? 🙂

Čokoľvek. Všetko je to len prázdna nálepka. Si, čo si – osvietená alebo neosvietená, osol alebo somár.

😀 Mudrc by nebol?

Tak makaj – a aj mudrc bude. 😉

Počuj, koľko z plánu zverejňovať rozhovory s tebou je zasa len tá blbá sebadôležitosť?

Počkaj… A prečo by sebadôležitosť mala byť blbá?

No to ja neviem… Ale Castaneda sa o nej vyjadroval s dosť veľkým dešpektom.

A ty si Castaneda. A Castaneda má vždy pravdu.

🙂 Nie, nie som. A má ju častejšie ako ja.

Očami koho?

No predsa mňa…

A ako by to videl Gabriel? 🙂

Neviem… Ako by to videl Gabriel?

Ty rada opakuješ moje otázky?

Nie, len keď sa blbo pýtaš.

😀 Tak ja sa „blbo pýtam“ miesto toho, aby si priznala, že nepoznáš odpoveď… Skús sa zamyslieť. Poznáš ma. Vieš, ako nahliadam na veci. Skús to naemulovať.

Neviem… Sebadôležitosť je asi potrebná. Zodpovedá za pud sebazáchovy – sme pre seba dôležití, preto sa snažíme prežiť. Preto sa aj snažíme meniť, keď narazíme na nejaké naše obmedzenia. Preto nechceme byť po celý život neandertálci.

A prečo by ju Castaneda odsudzoval?

Lebo sa berieme príliš vážne, ako meradlo dobroty všetkých vecí. 🙂

A to je dobré alebo zlé?

Nie je to zlé… Pomáha nám to zistiť, kde v situáciách stojíme, čo chceme a kam sa treba pohnúť. Ale… nie je dobré, keď všetko začneme posudzovať podľa toho, ako sa to páči alebo nepáči nám.

A to už nie je sebadôležitosť, ale posudzovačnosť.

Takže sebadôležitosť je OK?

No? Je?

Neviem… Castaneda proti nej hodne brojí.

A ty počúvaš do písmenka, čo Castaneda tvrdí.

Teraz už ochotnejšie. Vieš, dlho som sa pošklebovala nad tým, že vnímal Univerzum ako nepriateľské. Momentálne som sa po rokoch „priateľského vesmíru“ vrátila k jeho východiskám. Mám vás rada… ale ste odporné beštie. 🙂

🙂 A prečo sme odporné beštie?

Ja neviem… Nemyslím, že robíte niekomu prieky. Ale z niečoho tie prieky vznikajú – a bolia nás, nie vás.

A aký rozdiel je medzi „my“ a „vy“?

Hmmm… Minimálny. Vy ste na tej bližšej strane biča a mykáte ním, kým my sme jeho konček a plieskame, ako nami mykáte.

My mykáme, vy plieskate… A ty si hovoríš „osvietená“?

Niekedy to tak vnímam. Viem, že treba myknúť, ale nijako ma neteší, keď ma to plesknutie bolí.

My nič nerobíme. My sme.

Ale nami to plieska.

Nie preto, že by sme chceli, aby ste schytali… Sme. Existujeme, tečieme. V tvojom slovníku „trieme sa jeden o druhého“ a vznikajú „výboje“. TIE vami plieskajú. Ak nám zakážeš existovať, prestaneš existovať aj ty. Ak prestaneš vnímať preplesky, zmeníš sa na spiaci potenciál a prestaneš vnímať čokoľvek. Budeš my – niekde v našej energii. Prestaneš byť sebou. A prestaneš byť sebadôležitá. Ale nikdy neprestaneš byť posudzovačná. 😛

Počkaj… Tomu nerozumiem. Ako môžete byť vy posudzovační?

No, ako? 😀

😀 „Definuj posudzovačný.“

Presne. 🙂 Ako by vyzeral posudzovačný Gabriel?

Ako niekto, kto dáva pozor, či všetko funguje tak, aby to nezhavarovalo.

Tak by vyzeral posudzovačný Michael. Ja som sa pýtal na Gabriela.

Hmmm… tak to teda netuším.

Skús.

Dával by pozor, či neustáva pohyb?

🙂 Eloi. Presne tak.

A ako by vyzeral posudzovačný Otec?

😀 To predsa dobre poznáš. Rozprával by ti, čo máš robiť inak, pretože ho už dožieraš. 😛

🙂 Ale vyzeral by tak naozaj? Alebo by tak vyzerala len moja interpretácia Otca?

Vyzeral by tak naozaj. On je dynamika za všetkým. Jeho možno dosť ľahko dožrať. 😉 Ale nie vaša časť energie – od tej sa očakáva, že bude lietať hore-dole a mať výkyvy. Otca by dožrala naša časť energie. Napríklad keby som ja vybočil a začal si myslieť, že som Michael.

Mohlo by to nastať?

🙂 Pri mojej povahe?

🙂 Nie. Nikdy. Ale mohol by si sa správať ako… napríklad… Sammiel?

🙂 Načo? Veď Sammiela už máme.

Ale veď vy máte už všetko…

A preto Otec nebýva dožratý. 🙂 Najmä odvtedy, čo už poslúchaš a ja sa už nemusím tváriť, že poslúchaš.

Ale ste neosobní, nie?

🙂 Definuj „neosobný“.

No, neberiete ohľad na nás.

Počkaj… Prepáč, ale „nás“ neexistuje. Ste naša súčasť. Nevnímate to, ale ste. Tým, že to nevnímate, máte trochu inú agendu – takú „drobnú“. Riešite veľmi bodové, krátkodobé veci. Dlhodobé veci majú svoj vlastný priebeh a niekedy kolidujú s vašimi krátkodobými záujmami. To je všetko.

Prečo to potom ale cítime ako príkoria?

Vezmi si potok, ktorý tečie nadol svahom. Do cesty sa mu dostane kameň. Odrazu sa voda musí vyhýbať kameňu a cíti to ako príkorie, že tam tá prekážka je. Ale tak potok, ako aj voda majú jedno spoločné – tečú. Plynú. Obchádzajú prekážky. A kým potok si ten kameň ani nevšimne, voda okolo neho pení 😉 , že ho musí obtekať. Stačí?

😕 Stačí. Chápem.

 

Reklamy

4 thoughts on “Rúcame tabu: sebadôležitosť, posudzovačnosť a predátorské Univerzum

  1. HELA, Otázka : Ako si to môžeš takto detailne pamätať? HOvoríš si nahlas od diktafónu alebo zapisuješ? TOto je mega.. mne takéto podobné rozhovory idú hlavou bežne, ale som iba ja a ja..
    ale zapísať si, čo všetko mi tieklo hlavou, na čo všetko som si odpovedala, to nestíham..

    Like

    • Nie… Je to moja forma automatického písania. Sadnem k počítaču a ide sa. S príležitostnými okríknutiami typu “neopravuj, opravíš neskôr!” 🙂

      Šamanské cesty vyzerajú inak. Pamätám si podrobne niektoré obrazy a rozhovory, iné si takmer nepamätám. Ale keďže s podvedomím komunikujem, tak len čo začnem písať, začne si spomínať a napovedá mi. 🙂 Tam je zas iný problém – často idem po dvoch-troch rovinách paralelne a každá sa odlišuje a majú iné poradie udalostí, a tak keď sa zasa zlúčia do jedného prúdu, stáva sa mi, že nejaká udalosť vyplynula z niečoho, čo bolo jej následkom. To sa ani nepokúšam “opravovať”. Život je všeličo iné, len nie lineárny. 🙂

      Like

    • Inak: “som iba ja a ja”… Všetko si iba ty. Na istej rovine už si len ty a nič iné. Psychológia na to má menej ezoterický a ľahšie pochopiteľný prístup: hovoríš s “podosobami” svojej psychiky. Majú samostatnú osobnosť, názory a preferencie. Podobu im dávaš ty. Raz je to anjel, inokedy svetluška… Ja som včera bola s obrovským pavúkom. Pomáhal mi zbaviť sa arachnofóbie. Nakoniec sme si celkom priateľsky pokecali, hoci dovtedy som jačala “nehýb sa, nechoď ku mne, ja viem, že mi nechceš zle, ale bojím sa ťa ako fras!” 😛 Pavúk na mňa skúšal všelijaké ťahy, aby zistil, čoho na ňom sa to vlastne bojím. Hýbal hlavou – nič. Mykal zadkom ako pri twerkingu – nič. Gúľal očami – nič. Cvakal hryzadlami – nič. A potom pohol nohami a ja som sa skoro zbláznila… Tak mi prikázal zmeniť sa na svetlo a dotknúť sa ho. Bol to haluzný pocit… Potom sa ma chcel dotknúť on, ale len čo sa nohy pohli, začala som hysačiť, tak povedal, nech sa premením na kameň, lebo “pavúky kamene nežerú”, a že on po mne prejde. Zmenila som sa na kameň, on sa ku mne pobral a ja som v duchu panicky vykríkala “pavúky kamene nežerú”… Nakoniec to zabralo. Potom sa ma už mohol normálne dotýkať bez toho, aby som jačala – a vtedy vyliezla na povrch skutočná podstata: bojím sa niečoho, čo sa zaspráva zákerne. Čo vyzerá neškodne a zaútočí. 🙂 A že som tomu dala podobu pavúka? Ten pohyb pavúčích nôh vo mne vyvoláva pocit zákernosti. 🙂 Tu už začali doklikávať rôzne situácie v mojom živote… Dlhej reči krátky zmysel – aj ten pavúk aj ja sme boli jedno a to isté, len rôzne jeho aspekty. A hoci do situácie ideš a vieš toto, tie pocity, ktoré v tebe vyvolá, tie sú absolútne reálne. Všetko je to reálne, hoci všetko je to len ty. 🙂

      To je rozdiel medzi fantáziou/vymýšľaním a fantazírovaním (šamanskou cestou, lucídnym snívaním). Pri fantázii má kontrolu tvoje vedomie, ego, myseľ, nehodiace sa škrtnúť. Nezažívaš reálne pocity. Len čo ide o reálne pocity (nad ktorými máš nulovú kontrolu), je to fantazírovanie, teda práca v polotranze s vlastným podvedomím. Myslím, že sem k tomu hodím nejaký článok.

      Liked by 6 people

  2. chápem krásna moja a ďakujem
    .. rozumiem ja a ja mám k tomu vidím ťa v celej tvojej podivnosti a vôbec mi to neprekáža, pretože aj ty si ja kognitívna forma je len pre ľahšie uchopenie a založenie do rozumového puzzle..
    úprimne ti ďakujem Hela, z hĺbky duše ďakujem

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.