Keď sa nám nevodí najlepšie, máme tendenciu stiahnuť sa, prikrčiť sa, “vytvrdiť” naše hranice. Lenže nemôžete rásť, ak ste zvonku ako kameň. A nemôžete rásť, keď ste si voči svetu vytvorili brnenie. Tvrdá škrupina nás chráni pred bolesťou, ale neumožňuje nám meniť podobu.

Nastal čas škrupinu či brnenie odložiť, rozpustiť hranice toho, čo je pre nás príjemné a únosné, a dovoliť našim emóciám, aby nás viedli. Potrebujeme dosiahnuť, aby nami pretekala energia a vášeň k životu plným prúdom. Potrebujeme sa preorientovať zo strachu na príležitosti.

Svet je taký, aký sa ho rozhodneme vnímať. Ak sa ho rozhodneme vnímať ako ohrozujúce miesto plné nedokonalých situácií a nedokonalých ľudí, nutne potrebujeme tvrdú škrupinu, ktorá nás pred všetkým tým hnusom ochráni.

Ak sa rozhodneme vnímať svet ako paletu tých najrozličnejších možností, ktoré môžeme využiť podľa toho, na čo sa cítime, zistíme rýchlo, že tvrdá škrupina nás obmedzuje v rozlete.