Eprakone – ezoterika a spiritualita

Niekde som zhrabla tento úryvok z Byron Katie: A Thousand Names for Joy, pretože sa mi zapáčil:

Ak máš problém s ľuďmi alebo so stavom, v akom sa svet nachádza, pokús sa hodiť svoje stresujúce myšlienky na papier a preskúmaj a spochybni ich – a urob to z lásky k pravde, nie z nutkania zachraňovať svet. Urob to opačne: zachráň svoj vlastný svet. Nie je to primárny dôvod, prečo chceš zachraňovať svet? Aby si mohol byť šťastný? Nuž, preskoč prostredníka a buď šťastný z tohto bodu! Máš to v sebe. Ty si ten správny. V takomto obrátenom postupe zostávaš aktívny, ale bez strachu a bez vnútorných konfliktov. Prestávaš bojovať, aby si naučil mieru. Boj nedokáže naučiť mieru. Len mier dokáže naučiť mieru.

Ja sa nesnažím meniť svet – nikdy. Svet sa mení sám od seba a ja som súčasť tejto zmeny. Absolútne, úplne milujem to, čo je. Keď ma ľudia žiadajú o pomoc, súhlasím. Pohovoríme a oni sa začnú zbavovať svojho utrpenia a tým začínajú zbavovať utrpenia celý svet.

Láska je moc. Poznám jediný spôsob, ako byť aktivistom so skutočným dopadom na ľudskú rasu, a to je poskytnúť fakty, úprimne a otvorene pomenovať svoje skúsenosti a milovať bez výhrad. Nemôžeš presvedčiť svet o ničom, a to ani v mene jeho vlastného dobra, pretože nakoniec svet tvoju počestnosť prehliadne, a ty si na scéne a zavdušňuješ sa nad podnikom znečisťujúcim ovzdušie a rozhnevane začínaš ukazovať prstom. Presne toto skrývaš, keď si myslíš “ja viem, čo je pre planétu najlepšie”.

Násilie učí len násiliu. Stres učí stresu. Ak vyčistíš svoje mentálne prostredie, oveľa rýchlejšie vyčistíme aj svoje fyzické prostredie. Takto to funguje. A ak to urobíš úprimne, bez násilia v svojom srdci, bez hnevu, bez ukazovania prstom na nejakého nepriateľa, ľudia to zaregistrujú. Začneme počúvať a zistíme, že zmierlivá zmena je možná. Potrebuje to začať jedným človekaom. A ak to nie si ty, tak kto potom?

Svet ťa bude testovať všetkými možnými spôsobmi, aby si si nakoniec uvedomil ten posledný nevyrovnaný kúsok v sebe. Je to dokonalá hra. Šach mat.

Ja som sa v živote pričasto stretla s ľuďmi, čo svoju identitu odvodzovali od toho, že 1. pomáhajú ľuďom a 2. ako pomáhajú ľuďom. V podstate to bolo vždy o jednom: “niekto za mnou príde s problémom a ja zjednám miesto neho nápravu – lepšie ako hocikto iný”. Sama som sa tým nechala strhnúť, kým to raz niekto neskúšal na mne – vnucoval mi svoju pomoc a ja som o ňu nestála! (To sa stáva, keď pridlho pomáhate iným – začínate mať dojem, že každému treba “pomáhať”, pretože vy na to máte a on nie… Cítite tú nadradenosť?) Vtedy som sa prebrala a vravím si: ako niekto cudzí môže lepšie ako ja vedieť, čo je pre mňa dobré? Lenže ešte stále som si myslela, že viem najlepšie, ako by mal fungovať svet… až kým som sa to nepokúsila predpísať anjelom a Otec to nezačal komentovať. Láskavo, ale veľmi otvorene. A ja som si uvedomila: keby som tento svet bola navrhla ja, tak viem najlepšie, ako má vyzerať. Ale kým som len jedno malé koliesko v súkolí, všetky moje predstavy o jeho fungovaní sú len to a nič viac – predstavy.

Neskôr, keď som začala svet pozorovať, zistila som, že veci nie sú “dobré” alebo “zlé”, “správne” alebo “nesprávne”, ale sú len dôsledkom niečoho, čo sa udialo pred nimi. A aj to niečo bolo len dôsledkom niečoho, čo sa… atď. A to, čo príde, bude len dôsledkom toho, čo sa deje práve teraz. Vinník? Nenájditeľný. Kauzalita? Evidentná. A funguje na 100% – na rozdiel od ukazovania prstom na vinníkov.

To naše večné nutkanie predpisovať realite, ako by sa mala správať, značí, že si nie sme vnútorne sami dosť istí. Máme pocit, že niektoré možné vývoje vieme zvládnuť lepšie ako iné možné vývoje – a tak sa začíname obávať, aby tie menej príjemné vývoje nenastali, a hľadáme toho, kto by ich mohol zapríčiniť, a spravodlivo ho potrestáme 😉 aj napriek tomu, že ešte nič nespravil… Kedysi ma verbovali do skupiny, ktorá bola vraj vyvolená na to, aby zachránila svet. Keď som sa k tomu postavila hodne vlažne (hoci som priamo neodmietla), začali na mňa útočiť a vykresľovali ma ako absolútneho egotika. V strachu, že môj nesúhlas s ich úmyslom by mohol znamenať, že ich úmysel nie je dosť dobrý. (Predtým si ma totiž hodne považovali. 🙂 )

Medzičasom sa učím prijímať veci tak, ako prichádzajú. Niekedy mi hýbu žlčou, ale miesto toho, aby som umóresňovala alebo osočovala iných, nastupuje dnes vďačnosť za to, že som ich ešte zažila také, aké sa mi páčili. 🙂 Chápem, že svet je v procese vývoja a ja sa od istého bodu už nedozviem, ako to celé dopadne… Zostáva vo mne tichý smútok; uprednostňujem filmy pred nekonečnými seriálmi. No ale keď v “živototelke” nič iné nebeží, tak pozrieme aj ten seriál s vedomím, že ho nedopozeráme. Nemusím vedieť všetko… a možnože by sa mi koniec nepáčil.

Ako to bolo s tou líškou? “Aj tak sú kyslé!” 😛