Ako nás samota postupne zabíja

14100324_964780183648433_3802630022368989993_nToto je výťah z článku How Loneliness Is Slowly Killing You od Catherine Winterovej. Priznám sa, názov ma zaujal, ale nakoniec som v ňom nenašla to, čo som hľadala – zdôvodnenie tvrdenia. Dokonca som zistila, že väčšina tých tvrdení na mňa neplatí (napriek tomu, že som etalón samoty a osamelosti)… Ale možno niekomu inému pomôžu:

Pomerne s vysokou istotou možno povedať, že všetci sme už v živote zažili takú či onakú mieru osamelosti, ale je rozdiel medzi cítiť sa osamelo z času na čas a byť zúfalý zo samoty.

Hoci internet podporil našu schopnosť spájať sa s ľuďmi z celého sveta, je to trochu iný spôsob spojenia. Všetko to hodinové ťukanie po klávesnici nenahradí jedno objatie…

Osamelosť sa popri smútku a depresii prejavuje aj fyzicky – najčastejšie depresiou, ale ide až po rakovinu. Izolácia jednoducho vnáša chaos do nášho tela, mysle a duše na mnohých úrovniach.

Ako osamelosť ovplyvňuje zdravie

Ľudia neboli stvorení pre samotu a izoláciu – potrebujeme pravidelné sociálne interakcie, aby sme prekvitali. Ak ich nemáme, dostaví sa depresia a rôzne prejavy úzkosti, ako aj ich sprievodné prejavy. Ľudia, ktorí prešli dlhým obdobím osamenia, majú oslabený imunitný systém a slabý spánok následkom nespavosti alebo prílišnej ostražitosti. Pri tej ostražitosti ide o situácie, kedy sa necítite bezpeční v svojej osamelosti a precitlivelo reagujete napríklad na náhle zvuky. Uvedomujete si, že v prípade ohrozenia máte len sami seba, a pocit vlastnej zraniteľnosti vás oberá o spánok. Keďže si v noci dobre neoddýchnete, časom sa dostavujú príznaky ako obezita, poruchy autoimunitného systému a vysoký tlak, ktorý zas vedie k infarktom a mozgovým príhodám.

Neviem, s tou úzkostlivosťou to na mňa nejako neplatí. Samozrejme, počúvam zvuky z domu, ale na to, aby som vedela, čo sa robí, nie pretože by som sa bála… Iné to bolo, keď maminka dostala alzheimera, chodila v noci po dome a robila čudesné veci (napr. púšťala plyn). Vtedy som mala skutočne ľahký spánok a pri najmenšom šuchnutí som to šla kontrolovať – a bola som z toho patrične na nervy… Odkedy som celkom sama, len s mačkami, nie som nijako úzkostlivá. Iste, môžu sa do domu vlúpať – ale neodporúčala by som to nikomu, pretože je životu nebezpečné podráždiť ma. 😉

Iný, oveľa tvrdší prejav osamelosti u mňa je, že som na všetko sama. Čo sama nevymyslím a neurobím, to proste nebude. Keď sa niečo pokazí, musím sa s tým popasovať. Neviem ani, koho by som volala na pomoc… To sú tie momenty, kedy ma zo samoty mrazí. Ale to sú aj jediné momenty, kedy ma zo samoty mrazí.

Niektoré štúdie hovoria aj o tom, že osamelí ľudia ľahšie podliehajú demencii a schizofrénii a že depresia následkom osamelosti zvyšuje ich náchylnosť k samovraždám. Aspoň tieto samovraždy vyzerajú byť doložiteľný, sústavne sa opakujúci motív, hoci nie každý, kto je suicidálny, je aj osamelý.

Za seba môžem povedať, že jediné obdobie, kedy som bola skutočne suicidálna, bolo naopak vtedy, keď som bola uprostred ľudí, mala som svoje kámošky, milujúcu a chápajúcu rodinu a pulzujúci život okolo seba. Naopak, čím osamelejšia som sa stávala, tým viac som preberala za seba zodpovednosť a hoci samovražda je u mňa ešte stále legitímny nástroj riešenia niektorých problémov, nepoužila by som ho paušálne na každú prkotinu.

Ale to s tou demenciou sedí. Ja už som taká dementná, že ma moja vlastná demencia prestala rozčuľovať. 😛

Takisto sú isté paralely medzi osamelosťou a vznikom rakoviny či náchylnosťou na silnú reakciu pri vírusovom napadnutí. Vyzerá to, ako keby osamelí ľudia nemali imunitný systém dobre nastavený na odrážanie bakteriálnych infekcií, takže keď sa s infekciu dostanú do kontaktu, skolí ich.

Tuto mám vlastné pozorovania a istú teóriu. Takmer neprichádzam do kontaktu s ľuďmi. Len čo sa s nimi do kontaktu dostanem, začínam mať zdravotné problémy – osamelosť ma asi zbavila rezistencie na ľudské sasafrasy. Keď som sama, môžem v -10°C behať po záhrade len vo svetríku a nič sa mi nestane. Otvorím dvere poštárovi a zaľahnem na dva týždne. Ovšem je tu jeden absurdný paradox: hovorím po telefóne s nachladnutým človekom – a chytím to od neho

Osamelosť aj v dave ľudí (a prečo si potrebujete nájsť spoločnosť)

Tu je prekvapivá skutočnosť – aj v dave ľudí možno byť zúfalo osamelý. Môžete byť vo vzťahu s niekým alebo žiť v spoločnej domácnosti s poltuctom príbuzných a pritom byť absolútne, zdrvujúco osamelí. To vtedy, keď si s tými druhými nemáte čo povedať, keď nevysielate na jednej vlnovej dĺžke. Môžete ich zasypať rečami o ufónoch a oni budú zdvorilo pritakávať a dostanú sklený pohľad, alebo môžete zdvorilo a s rovnakým skleným pohľadom načúvať vy monológom o histórii či futbale.

Aby ste tomu predišli, vybudujte si skupinu ľudí, s ktorými zdieľate záujmy, záľuby alebo zvláštnosti.

Nikdy som sa necítila tak osamelo ako v skupine “podobne orientovaných bosorákov”, kde som bola zasa “podivná” a nemala som sa s kým porozprávať. Každý človek má k ezoterike svoj vlastný prístup, má svoje vlastné zážitky – a tí ostatní im nemusia rozumieť! Alebo im náhodou porozumejú a myslia si, že ste si preto absolútne podobní, a začnú vám vtláčať svoje bludy… Mám dosť vlastných, nepotrebujem aj cudzie. Pre mňa sa združovanie výrazne nevyplatilo. 😕

A potom je tu aj vlastná bezpečnosť

Okrem blahodarného účinku socializácie na naše duševné a emocionálne zdravie je tu ešte jeden faktor – pravidelné sociálne kontakty zvyšujú vašu bezpečnosť. Alebo ste ešte nečítali o starenke, ktorá spadla v kúpeľni a našli ju až po troch týždňoch, keď sa z bytu už šíril neúnosný zápach? A nemusí ísť len o starých ľudí – nehody sa dejú každému. Stačí okamih nepozornosti a ak nemáte nikoho, komu by ste chýbali, môže aj z maličkosti byť život ohrozujúca udalosť.

Toto je vec, s ktorou som sa naučila žiť. Viem o tom, ale veľmi si to nepripúšťam. Raz sa z tých schodov jednoducho strepem a nikto na to nepríde. Mačkám pár dní poslúžim ešte ako strava… Už sa mi to stalo. Spadla som zo schodov a 15-kilová klietka spadla na mňa. Viem, aký je to pocit, keď každú chvíľu upadáte do bezvedomia, keď neviete dosiahnuť telefón a keď ho dosiahnete, neviete si spomenúť, komu zavolať… Viem, ako za chvíľku začnete chladnúť – a potom prestávate cítiť… Niet sa čoho báť; je to, ako keď prichádza noc – a spať vieme všetci. 🙂

Ak ste už chvíľu boli osamelí, môžete cítiť obavy z predstavy vyjsť medzi neznámych ľudí. Môžete si prichodiť príliš starí, príliš podivní, spoločensky nezruční alebo nudní, ale to nie je pravda. Nájdite si ľudí s podobnými záujmami a bude jedno, aký vek máte a ako kvetnato dokážete rečniť – pokiaľ budete hovoriť s tým druhým o veciach, ktoré zaujímajú aj jeho.

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s