Čo potrebujeme vedieť o disociácii

15940894_1826184774286718_4270110069323571243_nVčera som sa u Gabriele Rudolphovej ((Un)endlich frei! – Traumata als Tor zur Freiheit) naučila niečo nové o disociácii. Disociáciu poznám, používam – ale neuvedomovala som si doteraz jej dopady

Mozog má viacero spôsobov, ako zareagovať na potenciálne ohrozenie. Keď človek vníma situáciu ako prevalcujúcu a nevidí pre seba nijaké možnosti boja alebo úteku, uniká z nej často práve disociáciou. Už veľmi skoré formy života ju využívajú vtedy, keď nedokážu vlastnými silami uniknúť: jednoducho sa schúlia (niektoré doslova zrolujú do klbka), urobia sa také malé, ako to len ide, dovolávajú sa pomoci a čakajú na zázrak. Takto napríklad na extrémny stres reagujú aj malé deti.

Prečo? Lebo pri disociácii pripravuje mozog telo na poranenie. Znižuje sa prietok krvi a srdce bije pomalšie, aby prípadná strata krvi pri poranení bola čo najnižšia. Navyše sa do organizmu vylučujú množstvá telesných opiátov – prírodných, heroínu podobných látok, ktoré znižujú pocit bolesti a vyvolávajú v organizme pocit vnútorného pokoja a emocionálneho odstupu od toho, čo sa telu práve deje. Napríklad vďaka nim dokážu vojaci fungovať ako roboti bez toho, aby cítili paniku alebo bolesť.

Disociácia môže byť rôzne silná. Niektoré stavy pripomínajú snívanie s otvorenými očami, meditáciu, tranz alebo zaspávanie: jednoducho sa vytratia veci, ktoré nechceme vidieť/vnímať, pretože ich považujeme za nebezpečné alebo preťažujúce. Jednoducho sa určitú dobu nezapodievame vecami, ktorými sa zapodievať nechceme alebo nedokážeme.

Ja využívam disociáciu na boj s bolesťou. Keď začne byť bolesť neznesiteľná a lieky nezaberajú, jednoducho sa silou vôle “vytlačím” do vibračnej roviny, kde moje vnímanie nemá telo; vie o tom, že jeho telo je “tam dole” a vie, že sa zvíja od bolesti, ale je mu to jedno, pretože to je tak ďaleko, že sa ho to vlastne nedotýka.

Mala som aj extrémne nepríjemné rozhovory (rozchod), kde som potrebovala oznámiť svoje rozhodnutie a potom ustáť v emocionálnom nátlaku a v situácii, ktorú som nemohla fyzicky opustiť (v aute). Tak som sa sústredila na trávu za oknom, priblížila si ju, zväčšila si ju na mamutie rozmery a bola som chvíľku tou trávou. Počula som, čo sa mi hovorilo, ale nevnímala som obsah slov, preto sa ma to emotívne nedotýkalo a nerozhodilo ma to. Všetko bolo dobré až do okamihu, kedy sa bolo treba vrátiť do reality a vystúpiť z auta; to trvalo si pol hodinu, než sa to podarilo. Taký kataleptický stav som ešte nezažila…

Tento postup je popísaný nižšie, pričom musím povedať, že u mňa nevznikajú nijaké “nepríjemné” pocity… skôr naopak. Absolútna vyváženosť a ľahostajnosť ku všetkému, čo bolo, je a bude. 🙂

Pri extrémnom strese sa však človek celkom odpojí od reality a vnútorne sa uzavrie. Pritom dochádza k pocitu nadčasovosti, ako keby sa čas spomalil alebo dianie akoby bolo celkom nereálne. Spomalí sa dýchanie, bolesť a strach sa stávajú (takmer) nevnímateľnými. Človek sa cíti oťapený, vzdialený od všetkého diania, na ktoré len prizerá, akoby sa ho ani netýkalo. Väčšina ľudí tento stav nevníma ako veľmi príjemný.

Keď ešte tieto súvislosti neboli dostatočne preskúmané, tak sa hlavne u mladistvých robili chybné diagnózy, ktoré diagnostikovali ADHD, hyperaktivitu či poruchy sociálneho vnímania, pričom deti boli len jednoducho v škole vystresované a reagovali na to takto. Symptómy sú totiž vysoko podobné – deti neprijímajú látku, sú akoby v snoch a duchom neprítomné, prípadne sú hyperaktívne a nepozorné, pretože sú v stave zápasu o prežitie a celá ich pozornosť vteká do obrany voči možným ohrozeniam.

Niekedy mám podivný pocit z toho, čo všetko sa dnes diagnostikuje ako ADHD… Ako vlastník tejto “choroby” to poviem takto: moja pozornosť má dva stavy – jeden “absolútneho vnorenia” a druhý “rýchleho prepínania sa”, kde vydržím asi 5 minút robiť jednu vec a potom musím na niečo iné. Na počítači sa stále prepínam medzi prácou a fejsbúkom. Keď dostávam od kolegu inštrukcie, potrebujem ich počuť niekoľkokrát, pretože kolega zvykne “začínať od Adama” a než sa dopracuje k inštrukcii, už dávno mám rozum na niečom inom. Našťastie, už to o mne vie. Veľmi často robím preklepy, pretože dve po sebe idúce písmená klepnem súčasne (a keby som mala osem rúk jak chobotnica, tak súčasne klepnem aj tých 8 po sebe idúcich písmen 😉 ). Nevydržím sedieť bez pohybu; po chvíli zaspávam, čo je problém na seminároch každého druhu. Nie je to reakcia na stres; je to spôsob, akým znášam život. (Jedine ak by ma už len pomyslenie na to, že žijem, stresovalo 😉 …)

Presne tak sa správajú aj traumatizovaní dospelí, ktorí sa pri prvých náznakoch stresu alebo pri spomienke na traumu “vypnú” a sú duchom niekde inde, neschopní venovať sa tomu, čo je práve okolo nich.

Mnohí dospievajúci využívajú disociačné stratégie tela ako spôsob, ako sa vysporiadať so stresom: škrabú sa alebo sa režú. To vedie k vyplaveniu vnútorných opioidov do systému a umožňuje im uniknúť neznesiteľnému stresu, typickému pre traumatizovaný nervový systém. Títo ľudia nevnímajú disociáciu ako nepríjemnú a ochrnujúcu, ale skôr ako ukľudňujúcu a žiadúcu.

Problém nastáva pri opakovanej disociácii, ktorá vedie k zníženiu prahu citlivosti a stále menšie dávky stresu vyvolávajú nové disociácie. Takíto ľudia už nebývajú schopní sa zapojiť do normálneho života a nedokážu si vytvárať fungujúce vzťahy.

Toto som nevedela a pretože disociácia je možno moja jediná stratégia, ako sa vysporiadať s príkoriami (zabíjať je ešte stále dosť nelegálne), kadečo sa mi tuto vysvetlilo. Napríklad že ako prskoletka vybuchnem pri čoraz menších príkoriach. Dlho som tomu nerozumela a zazlievala som si to; teraz si to prestanem zazlievať a možno toho dokážem odpružiť viac. 🙂

Z toho vyplýva, že disociácia má zmysel len pri extrémnych ohrozeniach a chráni telo pred neúnosným zaplavením bolesťou a pred vykrvácaním. V každodennom živote je však rozumnejšie nájsť si iné taktiky, ako sa vysporiadať so stresom a nahradiť nimi disociáciu.

Reklamy

2 thoughts on “Čo potrebujeme vedieť o disociácii

  1. …to mi pripomína taký ten pokus so psami :

    – uviažeš psa niekam vo voľnom priestranstve ku kolíku na reťaz
    – potom ho obkolesí napr. vo vzdialenosti 20m určitý počet ľudí ( čím viac tým lepšie )
    – pomaly sa začnú pohybovať smerom k zvieraťu, čím zmenšujú priemer kružnice a prípadne sa môžu tváriť hrozivo
    pes najprv reaguje agresívne, vrhá sa striedavo do strán a zúri na “útočníkov”, alebo tiež môže nastať defekácia , či iné prejavy strachu ( podľa nátury ), ale v určitom okamihu len zostane sedieť, začne zívať a tvári sa akoby okolo vôbec nikto nebol a panovala nesmierna nuda. To zívanie je pritom typické .

    Like

  2. Super:-) Už dávno mám rada tie paralely medzi ľudskými a zvieracími reakciami.
    Dáva mi to potvrdenie (hoci smutné), že na tom je niečo pravda =pre všetkých platná.. aj keď tu hrajú rolu aj iné asekty.

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s