Vďačnosť každý deň

green-tick-with-manV noci sa mi snívalo s mojou mamou. Nebol to ani veselý, ani smutný sen, bol taký každodennoživotový, reálny… Zato len čo som sa zobudila, zostala som potešené, pretože po rokoch konečne prvýkrát moja maminka v ňom nevystupovala ako alzheimerovitá starenka, ale ako žena v plnej sile, ako si ju pamätám z detstva. A vrátil sa mi ten pocit spolupatričnosti, ktorý som pri rodičoch zažívala. Jediné prostredie, kde som ho mala.

Už to vyzeralo na úplne úžasný dník, keď tu ma rozbolelo brucho. Moje problémy s trávením začali tohto roku asi o 2 mesiace skôr ako obvykle. Vyskočila som z postele a ťahala na záchod. A tam som zistila, že nejde voda. Nič. Ani kvapka.

Už bolo po siedmej. Prvé, čo mi napadlo, že či som nezabudla zaplatiť faktúru… Skontrolovala som to, ale nezabudla. Tak som zavolala na Vodárne a dozvedela som sa, že je porucha.

Šla som si znova ľahnúť. Zostalo mi hodne zima, mačky naskákané na mne, ale ja som sa pod nimi aj pod paplónom triasla. Potom bol čas vstávať, tak som vstala a išla som ich nakŕmiť. Zistila som, že v celom dome je zimisko pod kritiku. Ráno nenaskočilo kúrenie.

Šla som do pivnice skontrolovať kotol. Kotol vyzeral byť plne funkčný, nedával chybové hlášky, len sa nezapínal. Vybehla som hore pokrútiť termostatom, či ho to nezapne. Nič.

Bolo mi jasné, že celý plán na tento deň je v keli. Chcela som si napustiť vaňu a potom umyť vlasy. Bez vody to asi pôjde ťažko. Šla som si miesto ranného čaju naliať aspoň trochu džúsu – a v kuchyni tiekla voda prúdom! Kohútik otvorený naplno. Rýchlo som ho zatvorila a zostalo mi nevoľno. Pretože nie je pravdepodobné, že by sa niekto v noci vlúpal do môjho domu na to, aby mi otvoril kohútik v kuchyni, ostalo jediné vysvetlenie – musela som to urobiť ja. A nepamätala som si to.

Takže mi je jasné, že už to začína. Alcík sa poponáhľal. 😦

Spravila som si čaj. Bolo mi zle z pomyslenia, čo všetko to znamená… ale aspoň sa stihnem okúpať a umyť si vlasy, než pôjdem von.

Začula som, že sa rozbehlo kúrenie. Skontrolovala som ho, išla som znova dole, kotol zaberal a teplota vody v potrubí stúpala. Dala som termostat na veľmi teplo, pretože kožúšky už začali kýchať.

Vyšla som do kúpeľne napustiť si vaňu. Voda nešla. Chvíľu som sedela v kancelárii, potom som znova šla do kúpeľne – a voda išla. Len malým tlakom, ale išla. Chytro som si umyla vlasy, aby som nevyzerala celkom zanedbano, a umyla som sa. Voda prestala ísť.

Takto to fungovalo – chvíľu voda išla, potom nie, potom znova áno – a zakaždým, keď nešla, nešlo ani kúrenie.

Nervy v ťahu. 😦

Nakoniec vodu opravili, len keď som si chcela urobiť kávu, šla taká špinavá, že som radšej vytiahla minerálku. S kolegom sme mali vybehnúť na obed, tak som si dala Imodium. Najprv jednu dávku, ale nezabrala, takže potom druhú. Hlava umytá a naleštená 🙂 , nahodila som puntíkaté šatičky, hodila krabičku s Imodiom do kabelky a šlo sa k Vietnamcovi.

Pobehali sme pol mesta, dostala som sa aj na poštu a poslala knižky, dobre sme sa napapali v reštike, ale tú zimu to zo mňa už nedostalo. Domov som sa dostala tak, že som sa ešte stihla prezliecť, ale potom som už čakala návštevu. Bola mi zima a Cica už soplila a kýchala a Lassinko ju oduševnene napodobňoval. Potom prišla kámoška, pohrala sa s kožúškami, pokecali sme, poklebetili sme. Kožúšky i ja sme dostali podmačacostromčekové 😉 darčeky, kožúšky potom dostali mäsko a ja som sa zrútila do kresla s posledným kúskom šunky v zázvorovom pive (no čo, po sviatkoch som varila podľa Karolíny Kamberskej a náramne sa to “poviedlo”). Pri telke som už zaspala. Myslím, že tohto dňa bolo na mňa priveľa už ráno o desiatej.

Ale zato bol oveľa úspešnejší, ako začal… Vďačná za to, že som ráno reagovala prevažne racionálne. Už prestávam byť taká bezbranná pri situáciách z bežného života… Chvalabohu.

Vďačná za ten sen o maminke. Zdá sa, že jej Alzheimera som už spracovala. Nanešťastie, nastupuje môj vlastný – ale toho zas nebudem musieť spracovávať ja. 🙂

Vďačná za to, že som nemusela byť po raňajších senzáciách sama, že prišiel kolega a že som sa mohla smiať. Mojim pocuchaným nervíkom to pomohlo.

Vďačná za to, že sa dom podarilo znova vyhriať. Dúfam, že viac kýchania už nebude a že tí dvaja to preskáču v pohode; inak mám doma lazaret.

Vďačná za to, že som sa dostala do obchodov, dokúpila si lieky (hlavne živočíšne uhlie) a mohla poslať knižky.

Vďačná za nekonečne dobrý obedík u Vietnamca. Tentokrát som vyskúšala aj to kimči, čo som minule pozerala v telke. Nebolo zlé… len ja mám radšej potraviny, kde cítite ich pôvodnú chuť. Zato rolky boli mňamové.

Ale hlavne vďačná za všetok ten smiech počas dňa. Keď som sama, len málokedy sa smejem, a niekedy mi to chýba. Vďačná za kolegu.

Vďačná za návštevu a za dobré veci, ktoré doniesla… Hneď som ich rozbalila a tie jedlé aj ochutnala, pričom som (predpokladám) zvládla odlíšiť mačacie mlsinky od tých mojich a nič som im nezjedla. 😛 Tak som si mňamovú večeru prilepšila perníčkami a medovinkou a huňatými ponožtičkami na nôžky… Ďakujemeeeeeee! ❤ A vďačná za to, že som sa dozvedela, že aspoň jednu vec som v živote urobila dobre. (Mám isté podozrenie, že nebola len jedna… 😉 )

Vďačná za to, že som mohla večer poumývať všetok ten riad, čo na mňa čakal od včerajšieho večera. Zvládla som. 🙂 A v chladničke sa zasa trochu miesta uvoľnilo.

Hehe, a vďačná za tie dva fialové zemiaky, z ktorých už rašia dva fialové púčiky s fialovými lístočkami! 😀

A vďačná za to, že mám šancu zajtra sa zobudiť do dňa, kedy pôjde voda. Niekedy sa aj malé veci musia pokaziť, aby sme sa naučili vážiť si času, kedy fungujú. 🙂

One thought on “Vďačnosť každý deň

  1. No, k tomu Tvojmu predpokladu, ze Alcik sa poponahlal, Ti porozpravam tento nie tak davny pribeh.
    Pri mojom starodavnom sminkizrkadle na okennom parapete sa jedneho dna zjavil chuchvalec ciernych pierok. Vtacich, malych. Bolo ich sest alebo sedem.
    A ja som netusila, odkial sa tam zjavili. (must have been magic 😉
    Trochu vytesena, ze aka paradna zahada; trochu vystrasena, ze kokos zase kopa 3D ciernych pierok nemusi byt iba sranda.
    Najprv som sa snazila pouzit logiku.
    Kto mal k bytu pristup, aby ich tam mohol dat? Frajer.
    Spytala som sa; povedal ze nie a tak trochu divne na mna kukal.
    (O motivacii ani nehovoriac, to mi hned vyslo ze nikto.)
    Kto bol v mojej spalni posledny mesiac?
    Okrem frajera nikto.
    V tomto bode som presla k strategii: rozpravaj tuto prihodu co najviac ludom a pocuvaj ich hypotezy.
    Moji zlati kamaradi bojovnici niektori zdielali moje nadsenie zo zahady a podaktori sa otvorene rehotali, ze som sklerotickejsia ako ich babka, co berie Acutil (moja babka patrila k tym druhym).
    Ja, ako panna Orleanska, som nadsene skumala tuto zahadu dalej.

    (zivot plynie asi mesiac)
    …….
    Jedneho dna som cistila zrkadlo. Mam na nom zaveseny maly bezovy lapac snov, s bezovymi pierkami.
    Ako som ho chytila do ruky, spominka sta zivy film sa mi rozvinula pred mojim vnutornym zrakom; a v nej som videla seba, ako tie cierne pericka vysklbavam von, lebo mi vtedy k tej bezovej nesedeli. (ale ako dobra gazdina som si ich ulozila na parapet, lebo ved cierne pierka sa vzdy zidu 😀

    Tolko k Alcikovi 😉

    Liked by 1 person

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s