Dnešná Vďačnosť bude trochu chudobná obsahom, ale o to väčšia… Už som sa obávala najhoršieho, keď sa poobede Malá stratila spred domu. Bála som sa, či nevliezla do motoru niektorého auta, aby sa zohriala, a niečo sa jej nestalo… Ani večer, keď som nasypala granule, nikde jej nebolo. Pred chvíľkou som bola skontrolovať a Malá je späť v búdke a už aj poriadne odžerkala. 🙂

Aj Blekino sa drží, hoci dnes mu nasnežilo na granulky a tie mu už potom moc nechutia, tak som mu dosypala kopcom čerstvých. V tejto zimiske si môžem byť aspoň istá, že mu na ne slimáky nepolezú.

Nevidela som, že by sýkorky lietali na žrádielko, čo som im zavesila na strom. Ale je tam a ak budú hladné, nájdu si ho (a je mimo Blekinkovko dosahu). Drozdy si nájdu Blekinkove granule; jemu sa v tejto zime nebude chcieť ani ňufák vystrčiť von z vyhrievanej búdky. Vďačná za toho, kto vymyslel vyhrievacie podložky. Musím kúpiť ešte jednu dopredu.

A vďačná aj za seba, že som konečne odhodila starý, napoly rozsypaný domáci sveter a nahradila ho novším, ktorý som si odkladala “pre každý prípad na verejnosť”. Na verejnosti ho už nosiť nebudem – a do hrobu si ho nevezmem. 🙂 Ešte som sa celkom neopustila. Zdá sa.