Dnes som našla článok od Gabriele Rudolphovej, ktorý začínal provokatívne: Komu alebo čomu sme verní? A keďže som nevedela hneď dať odpoveď, začala som si čítať a orientovať sa.

Rudolphová sa zamýšľa nad tým, že vernosť ako keby už dnes nebola populárna, ale napriek tomu väčšina ľudí zostáva po celý život verná svojim vzťahovým vzorom, najčastejšie rodičom, miesto toho, aby boli verní sami sebe – a to aj vtedy, keď ich tie vzťahové vzory dosť nepekne poničili.

Podľa Rudolphovej príčina je v tom, že deti sa už rodia ako sociálne tvory, ktoré potrebujú kontakt s prostredím. A len deti, ktoré v prvých rokoch života sú milované presne také, aké sú, si vytvoria ten správny pocit sebalásky, vernosti sebe samému. V ďalšom živote sú potom absolútne nastavení lásku prijímať aj dávať.

Ale len rodičia, ktorí sami boli bezvýhradne milovaní ako deti, dokážu dieťaťu túto bezvýhradnú lásku dať – bez toho, aby ho používali na naplnenie svojich vlastných potrieb. Sú s dieťaťom spojení, ale nevlastnia ho, ani sa nepovažujú za etalón jeho života. Lenže takýchto rodičov je málo – väčšina rodičov si ošetruje svoje vlastné traumy a premieta ich aj do dieťaťa. Sú verní tomu, ako boli vychovávaní oni, a vprogramovávajú to do ďalšej generácie.

Myslím, že je to dané tým, že malé dieťa vyrastá nie v konaní a bezprostrednom následku, ale v pokuse niečo urobiť a interpretácii rodičov, čo by to s ním spravilo, keby to urobilo… Je to, ako keď idete siahnuť na horúcu vec a mama vám povie: “Nerob to, popáliš sa a bude to bolieť!” Pretože deti nie sú ešte schopné domodelovať si dopad svojho správania, musia sa spoľahnúť na rodičovskú interpretáciu – a potom si ju so sebou nesú do smrti.

Maminka mi rozprávala, ako ma vychovávala, že sa nemám hrabať v kvetináči. Mali sme veľkú palmu s veľkým kvetináčom, ja som sa k nej dobatolila a začala som strkať ruky tu do zeme, tu do úst… no proste dieťa. A tak maminka zakaždým ukázala na palmu a povedala “nono!” Potom sleduje, ako sa ťahám znova ku kvetináču, otrčím prst, pohrozím palme “nono!” a strčím ruky do pôdy… 😉

Lenže ako deti rastú, tiež potrebujú žiť a rozvíjať sa ďalej – a tak dochádza k vzbure proti starým programovaniam. Veľmi často je však táto vzbura spojená s bolesťou, hanbou a pocitom strachu a previnenia, pretože sa lámu dovtedy slepo prijímané programy. Keď sa v našom živote tieto pocity dostavia, netreba sa zľaknúť – je to len signál, že práve opúšťame svoju zónu komfortu a pohybujeme sa smerom k niečomu, čo ešte nepoznáme.

Často nám pri tomto prelamovaní pomáhajú iní ľudia, ktorí nám ukazujú, ako sa dá žiť, a nič za to od nás nežiadajú, pretože nemajú právo to žiadať. (Len čo začnú niečo žiadať, zrejme nastal čas orientovať sa podľa niekoho iného. 🙂 )

K prelamovaniu dochádza najčastejšie v období kríz, kedy nám už vprogramované vzorce správania a presvedčenia nefungujú a potrebujeme ich nahradiť niečím novým. A keďže si to nové vyberáme, len čo zažijeme, že to funguje, začína narastať naša sebadôvera a už nám nezáleží na tom, ako naše konanie vyzerá v očiach iných, pretože teraz už si ho vieme zhodnotiť sami.

Nakoniec ten článok nebol až taký prínosný ako jeho názov 😉 , ale aspoň pomohol zviditeľniť mechanizmus. Berte, ak sa hodí; ak sa nehodí, nechajte tak. 🙂

A napadá mi, že možno práve preto je dôležité dať deťom zvieratká. Zvieratká nás prijímajú takých, akí sme, nekladú na nás očakávania a umožňujú nám milovať niekoho bez toho, aby sme napĺňali požiadavky na to, ako taká láska má vyzerať… Ale potom je aj dôležité, aby ich dostali veľmi skoro, ešte než sa u nich ustáli predstava, ako by sa malo niečo, čo milujeme, správať. 🙂

A ešte späť k otázke, čomu sme verní: tomu, čo sme prijali za svoje, teda počuli, zažili a odinterpretovali tak, aby to posilnilo pôvodný predpoklad. Ak nájdeme takéto zažité “milované pravdy”, asi nemá veľký význam začať si ich afirmovať ako niečo iné. Oveľa rozumnejšie sa mi vidí vliezť do tej situácie znova, s lepšou prípravou (teda vymyslieť si inú ako našu obvyklú stratégiu), zažiť niečo iné a tým vysadiť platnosť našej pôvodnej interpretácie. 🙂

Máte vy nejaké nápady, k čomu sme verní?