Intuícia či dôverčivosť? Keď vnímame rozpor a nevieme, čo s tým

door-entrance-wooden-door-old-heart-free-image-toi-9710Včera som sa zas niečo naučila. Písali sme si s kámoškou, niečo sa ma pýtala ku knižkám a ja som jej vysvetlila svoj najnovší posun vo vnímaní.

Čo sa týka budúcnosti – na to mala slúžiť hlavne Päťka. Povedala som si, že svoj príbeh pred-píšem. Ale ako som robila Štvorku, naštartovalo to mocný proces sebaprijatia a tým pádom som prestala cítiť nutkanie kontrolovať (pred-pisovať) budúcnosť. 🙂 Bude, ako bude, a bude dobre tak, ako bude.

Pre mňa to bol vývojovo obrovský krok vpred, a tak som to písala patrične nadšená. Späť sa mi vrátilo:

`Bude, ako bude, a bude dobre tak, ako bude` je mantra hodna vyvesenia na zachodove dvere (vseobecne aplikovatelna rada do zivota. nieco ako: som rad, ze prsi, lebo keby som nebol, aj tak by prsalo 🙂

Zaregistrovala som u seba dvojakú reakciu: zasmiala som sa a zdvihla som obočie súčasne. Neviem, čo chcela kámoška povedať, ale viem, čo došlo na mojej strane komunikácie: “záchodové dvere” a “alibizmus”. A súčasne, že sa všetko dá vziať ako humor. Alebo aj nie. 😉

V takýchto situáciách, keď dostaneme od niekoho iného signál nesúladu s tým, ako ho doteraz vnímame, sa zapojí buď naša dôverčivosť, alebo naša intuícia. Dôverčivosť je o tom, že sa spoľahneme, signál odsunieme bokom alebo ho vôbec nezaregistrujeme. Intuícia je zas na to, aby vyhľadávala možné ohrozenia.

Obvykle je to tak, že s ľuďmi a situáciami máme určitú nadobudnutú skúsenosť. Nezávisle od toho, či bola dobrá alebo zlá, bola po celý čas kongruentná (=toho istého typu) a vybudovala v nás pocit, že daného človeka/situáciu dokážeme spoľahlivo odhadnúť. Nepotrebujeme sa obávať; vieme zareagovať.

Ale niektorí ľudia v istom bode začínajú vysielať nejednoznačné signály. Možno je to typ ľudí, s akým sme sa ešte nestretli a nevieme teda odhadovať jeho reakcie, alebo majú nejaký súkromný stres a ten nechtiac prešplechne aj na vás. Obvykle opatrným kladením otázok alebo vyčkávaním skúšame vysondovať, ako vyzerá vzťah, ktorý pripúšťa aj takúto reakciu. Má to dopady: len čo začíname sondovať, ako vlastne vyzerá náš vzťah, už sa pokazil.

Len čo sa miesto dôverčivosti zapojí intuícia a vyhodí nám signál “neviem, či je to myslené priateľsky alebo nepriateľsky”, prestáva mať zmysel dovysvetľovávať a zdôvodňovať a diskutovať a riešiť. Mozog už dostal signál “toto nie je dôveryhodné” – tak ako asi bude narábať s tým, čo sa dozvie následne? Naše vnímanie daného človeka/situácie sa tým vnímaným nesúladom zmenilo.

Ak raz intuícia zachytí disonanciu (=rozpor), už pomôže len vziať na vedomie túto novú neurčitosť a naučiť sa s ňou fungovať, až kým sa na skutočnom prejave nepotvrdí, čo presne disonancia znamenala. A zabezpečiť, že “porucha nebola v našom prijímači” 😉 , teda nerobiť unáhlené vyhodnotenia.

Toltékovia disonanciu navodzovali u žiakov cielene a používali ju na to, aby “zastavili svet”, teda otriasli vnútorným monológom, ktorý im vykresľoval svet okolo nich v jedinom možnom svetle. Keď vaša verzia čohokoľvek (sveta alebo vzťahu k iným ľuďom) začína byť otázna, ťahá vás to zo zóny komfortu do zóny neurčitosti. A v tejto zóne začínate vnímať reálne – už si do človeka nepremietate svoje predpoklady a očakávania (=dopredu si interpretujete, čo asi príde), ale sledujete jeho správanie a až potom si robíte predpoklady, čo znamenalo.

Čiže späť do módu “had v tráve”: čakať a pozorovať, pozorovať a pozorovať. A jedného dňa možno aj zistiť. 🙂

Reklamy

10 thoughts on “Intuícia či dôverčivosť? Keď vnímame rozpor a nevieme, čo s tým

  1. ” len čo začíname sondovať, ako vlastne vyzerá náš vzťah, už sa pokazil” s tym nemozem suhlasit. Ked chcem vediet ci nieco vnimam alebo nevnimam spravne to predsa nema nic spolocne so vztahom. Vztah je nejaky. Realne. Moje vnimanie, respektive jeho interpretacia moze byt chybna. A mozem patrat v sebe, ci si uvedomujem vsetko co citim a dostatocne presne a mozem patrat v tom druhom, ake signaly mi dava, mozem sa s nim o tom bavit, ako si to interpretuje on. Dovtedy, kym nedospejeme k bodu, ze sme v sulade s realitou. (a este stale to nemusi byt pravda, ale v takomto pripade sa rozpor prejavi znova) Predsa tak ako seba, tak ani druheho nikdy nespozname uplne dokonale.

    Like

    • Keď sondujem, či niečo vnímam alebo nevnímam správne, sondujem tým svoje vnímanie. Ak sondujem, ako vyzerá náš vzťah, znamená to podľa mňa, že už cítim k tomu vzťahu nedôveru. Nie k môjmu vnímaniu, ale k tomu vzťahu. Asi som to nenapísala najzrozumiteľnejšie.

      Like

      • Hada v trave aj na chvilku napadlo, ked pisal tie zachodove dvere, ze nie vsetci musia mat tu istu asociaciu ako on, ale mal humornu naladu a riskol to hihi 😉

        Ona asociacia je totizto humorna, a zaroven ucinna: ked si chcem nieco zapamatat, pripominat, naucit sa novy jazyk – vylepim si to na zachodove dvere (racio za tym: mat to casto a pravidelne, popr. hned rano, na ociach.)
        Inymi slovami, pre uplnu jasnost, som Tvoju vetu v mojom ponimani dala na uroven mantry a zaroven som si ju zapisala do dennicka, kam si zapisujem slova, ktore si chcem pamatat (aj s autorom & dnom vyslovenia, copyright).
        Sondovanie chapem. Zase tolko interakcie sme spolu nemali. Navyse to bolo pre par rokmi. Som nadobudla medzicasom vyboornu humornost 😉

        Okrem toho este toto: ja som si uvedomila, ze to, co si mi povedala, bolo velke uvedomenie. Ze aha-moment. Nevedela som, ze sa pre Teba udial prave vtedy – myslela som si, ze uz si na to prisla, a zdielas to so mnou, kedze som sa pytala.
        K tomu si nesiem predpoklad-skusenost, ze na moje emocionalnejsie reakcie si reagovala ako kocur na sprsku. Tak som to zobrala na vedomie a aj ked som si pomyslela: vaa kocka, jake krasne zistenie tesim sa s Tebou – som to nepustila do sveta.
        Uznavam, ze by to eventualne bolo byvalo prispelo k sirsiemu porozumeniu.

        Howg?

        Like

      • napisala si to zrozumitelne. ale priatelsky vztah je nieco relativne stabilne. vytvara sa a aj meni postupne. to ze si pomyslim ze treba presondovat v akom stadiu sa vztah nachadza je o tom ze zameriam pozornost na to, co tu je i ked som si to mozno nevsimla lebo moja pozornost je inde. a mas pravdu, mozem si napriklad uvedomit, ze mam nedostatok dovery v tomto vztahu.

        Like

      • no a podla toho ako napisala santiguada, co som si teraz precitala, tak ste nedostatok dovery v tom vztahu naozaj mali. Zrejme uz dlhsie. (najskor nan reagovala ona, lebo sa obavala dat srdcervucu radostnu reakciu a teda najavo svoje emocie a potom ty, ked si za jej pokusom zamaskovat svoju radostnu emociu vtipom videla nepriatelstvo). Ten nedostatok dovery (alebo akykolvek aspekt vztahu) ja vnimam nieco co je v strede. Medzi vami. Raz moze byt viditelny z jednej strany, inokedy z druhej. Ale je tam, bezohladu na to, ktora z vas ho prave vidi. A mozno teraz, ked uz o nom viete obe zacne aj pomaly miznut. Ktovie 🙂

        Like

  2. 🙂 Nejako sme sa odchýlili od toltéckeho “zastavovania sveta” k analyzovaniu vzťahu. Sorry, prispela som k tomu aj ja – beriem na vedomie a netrápi ma to. Ďalšia lekcia v sebaspoznávaní. 😉

    Matrioshka, mňa zaujal dopad nekongruentných správ na moju psychiku. U tejto situácie sa dostavilo u mňa poznanie, že keď raz zaregistrujem rozpor, niečo v mojej psychike sa prepne do módu podozrievavosti a všetky slová a všetky skutky od toho okamihu sú vyhodnocované už inými ušami, inou časťou zo mňa. Možno je to špecifické len pre moju povahu, ale pre mňa to platí.

    Santiguada, a vieš, že tie záchodové dvere ma len rozosmiali? O tom, či som sa smiala oprávnene, som začala pochybovať až pri tom druhom príklade… a potom už bolo neskoro čokoľvek zisťovať, pretože moja psychika sa už prepla. 🙂 Mám za sebou skúsenosť, kedy sused začal strhávať môj plot bez môjho vedomia. Vtedy som mu povedala, že sa mi to nepáči… Odpovedal: “To sa vám nemusí páčiť.” Keďže som vedela, že je jednoduchší mozog a nie zrovna zručný v používaní slov, mala som dve možnosti – buď si to vysvetlím ako veľmi nejapne povedané, že chápe môj pocit, že sa mi to nepáči, alebo si to vysvetlím ako odpoveď “kašlem na to, či sa ti to páči”. Ako prirodzene dôverčivý človek som sa rozhodla pre tú prvú možnosť. Bola – ako aj inak – nesprávna. Odvtedy som sa prestala rozhodovať. Rozporuplné prejavy beriem ako varovný signál a nechávam obe interpretácie otvorené a rovnako platné tak dlho, ako to len ide. 🙂

    Like

    • no to si nemyslim ze je nieco ojedinele, pre mna to plati rovnako, myslim ze aj pre vacsinu ostatnych ludi. Ak som v stave ze chcem zdielat radost z objavu, ocakavam rovnake nadsenie. Ak mi pride nieco ine, co neviem jednoznacne identifikovat ako nadsenie, tak som sklamana. Je jasne ze zacnem premyslat, kde som spravila chybu, kedze sklamanie neni nieco co chcem zazivat. Tym padom preskumam vsetko co s tym suvisi.

      Like

    • Nechavat obe interpretacie otvorene a rovnako platne je podla mna validna reakcia.

      Zaroven viem z mojej skusenosti, ze ked som automaticky brala mne nejasne reakcie ako mozny utok, zila som v rezime `pozor, mozny utok` – a nezilo sa mi zrovna stastne.
      Bola som furt nasrata.
      Kedze ja viem, ze som pisala priatelsky a nie vyryvacne, mozno je ta toltecka udicka v tom, ze sa moze zit krajsie, ked inkongruenciu nevyhodnotim hned ako utok.

      Zaroven sa mi zije veselsie, odkedy sa v pripade inkongruencie jasne spytam, ako to dotycny myslel, lebo mi na pozadi bezi samonauceny program `benefit of the doubt` (prezumpcia neviny).

      Like

  3. …tento článok sa mi čítal pomerne ťažko, ale možno to je tým, že ešte stále som viac nastavený na ryby ako na ľudí 🙂
    K tým wc mantrám – jeden týpek z okruhu mojich známych sa tiež kedysi preslávil podobnou perlou : ” Keď nie je lepšie , aj horšie je lepšie ” . To len tak na okraj.

    Mne hlavne nejde pod nos tá výhybka – dôvera, alebo intuícia. Pre mňa to sú nástroje akoby z rôznych dimenzií.
    Dôvera ( a jej protipól nedôvera ) je produkt mysle. Vo vzťahu k danému predmetu, človeku, vzťahu, čomukoľvek je to je aktuálny stav analýzy všetkých predchádzajúcich skúseností majúcich k danému súvzťažnosť. A tam kde predchádzajúca skúsenosť chýba, navodzuje sa tzv. ovzdušie dôvery, častokrát rôznym ritualizovaným správaním, od oňuchávania zadkov , cez šúchanie nosov a podávanie si rúk až po podpisy medzinárodných zmlúv a protokolov.
    Kdežto intuíciu vnímam ako niečo, čo prichádza odkialsi z pozadia ( z podvedomia ?), ako niečo , čo s ráciom a skúsenosťami( aspoň zdanlivo) nemá nič spoločného ) a ja ani len netuším s akými nástrojmi to pracuje. Je to len akoby zvláštny pocit, niekedy úplne nezreteľný, inokedy priam obsedantne nutkavý. A často nemusí prísť vôbec, naproti tomu určitú mieru dôvery /nedôvery viem vyjadriť vždy.
    Ja, keby som si mal vybrať , asi by som si vybral intuíciu, lebo pri nej mám istotu, že hladinu dôvery / nedôvery nebudú rozkolísavať rôzne momentálne desinterpretácie a konštrukty mojej mysle. Druhá vec je , že aj s intuíciou treba mať skúsenosť, treba s ňou vedieť pracovať a minimálne musím vedieť rozlíšiť , že napr. tým neurčitým pociomt kdesi v bruchu sa ohlasuje práve ona a nie včera zkonzumované chilli papričky.

    Ale pretože mozok je hajzlík, aj tak si nakoniec položím otázku : ” Dôverujem svojej intuícii ?? ” A keď sa do toho zamotám totálne , nezostáva, než si povedať : “BUDE AKO BUDE” :))) . Čo už ovšem nie je ani dôvera , ani intuícia , ale čistá viera, že všetko je správne 🙂

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.