Ďalší príklad, ako treba dávať pozor pri tom, čo čítame… Všetko je ako-tak v poriadku, až kým sa dostaneme po vetu:
“Na čo pozeráme, to mizne.”
Nuž, moja telka za tie desaťročia rozhodne nezmizla. Ba dokonca z nej ani neubudlo (lebo veď “mizne”, nie “zmizne”).
Čo je horšie, neviem si predstaviť, ako inak by sa tomu dal dať racionálny kontext… okrem prípadu, že keď máme niečo dlho na očiach, už tomu nevenujeme pozornosť, pretože to začneme brať ako samozrejmosť.
Ale tiež ešte stále “prestávame vnímať”, nie “mizne”.
Máte nejaký nápad, v akom kontexte by to znelo rozumne?
Možno: na čo denne pozeráme, to prestávame vidieť (vnímať) … Aspoň u mňa to tak funguje. Riešenie je zastaviť sa a skúsiť sa pozrieť očami pozorovateľa, ktorý vidí “obraz” prvýkrát. Nie vždy sa mi to dá. Ale to pokiaľ sa týka reálneho sveta – materiálnych vecí – napr. neporiadok pri dome, v záhrade, v miestnosti… Hovorím tomu “nevidím pre oči” 🙂
Asi to podobne funguje aj vo svete vzťahov – často si človek zvykne na opakujúce sa situácie vo vzťahoch a aj keď sú patologické, po čase mu už prídu ako bežné, t.j. normálne… Chce to získať odstup a pozrieť inými očami, čo však vôbec nie je jednoduché. 😦
Nuž – neviem, či toto znie rozumne, ja to vidím takto.
LikeLiked by 2 people
Každej veci, situácii, či problému, venujeme pozornosť. Určitý druh energie, ktorým ju posilníme a ona ide ďalej. Vložili sme do nej svoj otlačok, svoju časť energie. Podvedome cítime, že už nie je nič viac treba. A tak odchádza…ďalej, aby si nabrala zase od niekoho iného jeho energiu vnímania, jeho otlačok. Tak to ide ďalej, dookola. Všetko okolo nás formujeme svojimi “otlačkami” a konečná verzia je viditeľná všade, vôkol nás.
Logicky sme tak tvorcami svojho sveta. Takto to cítim ja, ale môže to byť aj celkom inak.
LikeLiked by 1 person