Vďačnosť každý deň

green-tick-with-manSú dni lepšie a horšie. Tento bo… no, povedzme, že podivný.

Začalo to tým, že som sa zobudila s migrénou, ale pritom migréna bola to posledné, čo dnes bolo na prekážku. Včera som bola taká uťahaná, že okolo deviatej som zaspala pri telke, okolo desiatej som sa presunula do postele a zobudila som sa ráno pre ôsmou. Za posledné dva roky to bolo asi prvýkrát, čo som šla spať v ten deň, ako som ráno predtým vstávala.

Urobila som základné protimigrénové opatrenia a dohodla som sa s kámoškou, že dáme obed v nákupnom stredisku. I obliekla som sa i šla som. Stojím na zastávke a čakám na autobus. Vonku vyše 20, no na zastávke stojí nejaká pani v zimnej bunde, s kapucňou na hlave a kožušinou okolo tváre. Prichádza iný autobus, ona doň nastupuje a keď ide okolo mňa, zlostne zavrčí, že som oblečená ako k*rva. Džínsy, tričko, koženková bunda  – ale “k*rva”.

I dobre. Poviem si v duchu, že veľký je zverinec boží, a stojím a čakám ďalej. Blížia sa ku mne dve mladé mamičky, tlačia pred sebou kočíky, idú bok po boku a zaberajú celý chodník. No a ja stojím na chodníku a čakám na autobus. Dievčence nerobia nijaké opatrenia, aby popri mne prešli. Tá jedna ide priamo na mňa, zastane s kočíkom a začne na mňa gániť, zrejme v očakávaní, že vleziem do vozovky, aby som jej ustúpila.

Nevleziem. Otočila som sa tvárou k nej a zahľadela sa na ňu. Niečo vyprskla, potom trochu cúvla, aby to kočíkom dokázala vybrať okolo mňa. A moje vnútorné obočie sa zdvíha a zdvíha, až sa zastavuje niekde na zadku.

Sme v nákupnom stredisku. Kámoška si dáva nejaké mäso. Keď doňho zakrojí, zistí, že mäso je modré. Odhrnie prílohu a obe vidíme, že na ňom je obrovská modrá mäsiarska značka… Kámoška ide mäso reklamovať. Predavačka jej ponúkne iné. Kámoška na to, že to iné si veru môže nechať. A z radu sa ozývajú ďalší zákazníci, čo majú s tou vývarovňou zlé skúsenosti. (Načo tam teda ešte chodia.)

Neskôr poobede príde kolega. Rozpráva mi, ako potreboval zaparkovať medzi domami. Na parkovisko vedie úzka cestička tak pre jedno auto. Na jej začiatku zastane panička, pootvára dvere a začne vyťahovať z auta nákupy. Keď kolega zatrúbi, že potrebuje ďalej, dostane sa mu hysterického “čo nevidíte, že vykladám?” Tak kolega tak, ako stojí, vypne motor a ide do domu. Žena za ním okamžite spustí, že ako ona teraz môže odísť? A kolega pokrčí plecami a odpovie “čo nevidíte, že parkujem?”

Keď sa vám nazbiera toľko takýchto zážitkov, musíte si priznať, že tento svet akosi nefunguje tak, ako by mal/mohol. A ja som nekonečne vďačná za to, že už mám milión rokov a chorobu na krku, a tak že to nebudem musieť zažívať príliš dlho. Môj svet možno nebol najlepší, ale aspoň fungoval. A malé decká sa v ňom nehádzali vreštiac po zemi. 😕

Prídem domov a potknem sa v chodbe o Roombu. Čo sa deje? Prečo sa nenapojila na staničku a nenabíja sa? No preto, lebo v celom dome nie je prúd. Musel vypadnúť tesne po mojom odchode. Našťastie po minulých skúsenostiach mám v mobile číslo na poruchovú linku (lebo keď nejde prúd, asi ťažko si ju na internete nájdem). Volám a pani mi hovorí, že už majú viacero hlášok a len čo sa uvoľní nejaká rýchla čata, tak ju sem pošlú. Zložím, otvorím okno a vtom mi začne za chrbtom hrkať video. Práve sa obnovila dodávka prúdu. Bola to tá najrýchlejšia rýchla čata na svete. 😀 Chip a Dale.

Ale mám aj veci, za ktoré môžem byť skutočne vďačná. Cestou do nákupného strediska v autobuse baba vreští do telefónu, iná baba rozpráva spolusediacej svoje erotické zážitky z minulej noci a prekrikuje pritom motor a z reprákov kvíli nejaká husličková hudba… Mám migrénu, tak sa mi okamžite začne zdvíhať žalúdok. Ešte si pomyslím, že tie baby asi neumlčím, ale tá hudba by mohla prestať… Hudba v tom okamihu utne. Niekto tam hore ma má predsa len rád. 🙂

A vďačná som za kožúšky, ktoré mi vyrábajú zdanie funkčného sveta, kde sa mačky správajú ako mačky, ľudia (teda ja) sa správajú racionálne a všetko funguje tak, ako má (=sú konzervičky a je tu niekto, kto ich otvorí a dá nám žerky vtedy, keď sme zvyknutí). Taký je môj svet – a to “tam vonku” ma už nijako neoslovuje. Nabudúce už nikam nebudem chodiť, ale pošlem len svoju fotku. 😛

Napriek tomu, aký záťažový tento deň bol, mám z neho dobrý pocit. Aj zo seba. Aj z počasia. Cesty boli čisté, stromy a lúky zelené, slniečko svietilo, vtáčiky spievali, vetrík dul (a porádne, hovado! 👿 )… a potom prišiel človek.

Tak ja neviem, čo s tým urobím. Na druhej strane je pravda, že keby nebolo ľudí, cítila by som sa nesmierne sama a nesmierne zraniteľná. No ale maj ich rád, keď sa správajú ako divé svine!

Vlastne, to by mohol byť ďalší dôvod na vďačnosť – ešte som zatiaľ nikoho nezadrhla. (Ale párkrát to bolo už len o chlp. 😉 )

Advertisements

One thought on “Vďačnosť každý deň

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s