Eprakone – ezoterika a spiritualita

2 responses to “Sila tajnosti”

1. 

   avespasseri

   27. marca 2016

   U mě to tak funguje. Když jsou mé nápady v plenkách, nechávám si je pro sebe a sdílím je jen tam, kde tuším podporu. Tam, kde vím, že by ten nápad mohl být vystaven kritice, větší či menší, tam sdílím až v okamžiku, kdy vidím, že nápad je funkční a že kritiku ustojí. A i já to ustojím. Říkávala jsem si, že je to moje slabost. Že kdybych si opravdu dokázala stát za svým, ať si kdo chce, co chce, tak bych měla odvahu odhalit všechno. Ale když to tak čtu, tak si říkám, že člověk by možná neměl sám sebe odsuzovat, ale brát věci tak, jak jsou. A pokud je na té cestě teprve tak daleko, že to ještě neustojí, tak se tím netrápit a prostě držet věci v tajnosti. A třeba jednou nadejde čas, že to nebude muset dělat…

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať
2. 

   mimkamydlova

   27. marca 2016

   Skôr sa mi to osvedčilo ako nie. To som aj niekde čítala, že keď máme cieľ (či nápad) a vypovieme ho niekomu, môže stratiť na sile, lebo sme nadobudli dojem, že už to bolo vykonané a nemáme už potrebu s tým nič ďalej robiť. Podľa môjho zážitkového repertoára to naozaj niekedy stráca svoje “čaro”. Ale niekedy bez reakcie stráca samo seba. (Iný prípad je, keď to povieme za účelom, aby nás ostatní podporovali – napr. k nefajčeniu – v tom prípade si vytvárame imaginárnu podporu aj v sebe samom – “armádu, ktorá stojí za mnou” (aj keby tam už nikto reálne nestál 😛 )) A toto je podľa mňa celkom dosť dôležité. Zdá sa nám, že robíme malé veci, skutky v malom, lebo nevidíme žiaden ohlas, žiadne filmové efekty a hudobné pozadie, ktoré by naše skutky podfarbovalo. Podľa mňa je to dôležitejšie, ako sa zdá.

   Môj spolužiak zo strednej chodil na herectvo. Vlastne asi od škôlky sa takto predvádzal a neskromne si myslím, že mu pozitívne ohlasy na jeho “acting” veľmi pomohli k tomu, že nech robí čokoľvek, cíti sa byť veľký a podporovaný; verí, že jeho činnosť má naozaj veľký význam (aj len celkom “obyčajná”). A čo myslíte, potrebuje sa vtedy deliť o svoje tajomstvo s inými? Keď má plnú podporu v sebe, ktorú cíti prítomnú? Svoje nadšené publikum nosí so sebou. Aj keď ho kritizujem, tak na niečo môže pristáť a nemusí, no preletí to cez neho, lebo on má svoju podporu. (pripomína mi to tušenie zázračnosti, ktorá môže existovať len vnútri a keď sa jej spreneveríme a pošleme navonok, stráca sa tam a u nás nastáva zmätok.) To už vlastne načínam aj iné témy. 😀 Ale nehovorím, že nesúvisia.

   Mala som tu ešte napísané, že písanie a kecanie môže slúžiť na to, že vtedy, keď neprijímame, čo prichádza, vytvárame problém, ktorý akože vyriešime. Vymedzujeme sa voči nemu a zároveň sa to snažíme kontrolovať, aby sme ostali nad vecou. Sme tak precitlivenejší na problém, čakáme ho, aby sme ho mohli vyriešiť. To je tak, keď je už človek rozumný – predvídavý. 😀 Ale keď je prostejší, prijme to priamo. Alebo priamo neprijme. 😀 Ako deti. Žiadne zadné vrátka. Nepremýšľa, reaguje. Takže ako sa na to pozerám, jedno aj druhé má svoje výhody, aj nevýhody.
   Ešte k tejto téme: hovorí sa, že povedaný problém je už len polovičný problém. Podobne to, myslím, platí pri poznaní, zázračnosti – keď ho zdieľame, niekedy sa nám zdá, že stráca svoj účinok, lebo je to účinok zafungujúci len na nás, určený len nám a ostatní ho dehonestujú. Ale táto strata účinku je len zdanie a druhá osoba to môže prijať a môže to byť pre ňu rovnako (/podobne, inak) zázračné, len trebárs potrebuje viac času.
   Ono, podľa mňa nezáleží ani tak na tom, či niečo zdieľame alebo nezdieľame, ale na tom, aký postoj zaujímame, či máme dôveru v seba.

   Inak, ten podnadpis “Nechávaj si svoju silu pre seba” mi pripomenul video od Ralpha, ktoré som si včera pozrela, hoci som už dlho tie videá nevidela. Ide o to, že ak neberieme veci osobne, nemáme byť prečo sklamaní, ak sa inému náš názor (alebo hoci poznanie) nepáči alebo dokonca ak sa mu nepáčime my sami…
   

   Páči sa miLiked by 1 person

   Odpovedať