Vďačnosť každý deň

green-tick-with-manTak, dnes som s bolesťou hlavy vydržala až do neskorého poobedia. Asi sa mi pod ňu podpísalo teplo na balkóne, kde som vysedávala, ale na druhej strane vznikli aj úžasné fotečky – teda, ak máte fejsbúk. Vďaka za príjemné počasie; kožúšky sa šli zmyšiť, ako chceli okamžite a zaraz všetko vyňuchať. 🙂

Vďačná za tie rozhovory s Gabrielom. V noci som sa ho vybrala niečo spýtať, slovo dalo slovo a zasa som sa dozvedela trochu viac o rozdieloch medzi mojím a jeho vnímaním… napríklad o intenzite zážitku. Teda, ja keď sa naštvem, dokážem byť besne intenzívna, že ešte aj slnko radšej zalezie za mrak, aby nebolo na dosah, ale on ma len tak mierne upozornil, že aká tam intenzita, keď nabehne, pozúri a pominie… a že ako by to vyzeralo, keby on spadol do takého stavu – a naveky. A tým pádom som pochopila aj to, prečo sa tak obetavo medzi sebou vyvažujú. Možno preto potrebujú zažívať svet cez nás, ktorí tu chvíľu sme a potom zasa nie sme a môžeme si dovoliť byť intenzívni bez toho, aby to rozhodilo všetko okolo nás. (Ale odvčera sa oveľa viac miernim v prejavoch a zmenila sa aj moja reakcia na kožúšky, keď zasa niekam napišajú, kam sa nepišá – steny, koberce, topánky atď. 😛 …)

Vďačná za mojich virtuálnych kamarátov na fejsbúku. Pred pár dňami som rozmýšľala, že vďaka nim si vôbec neprichodím ako odľud, hoci z domu takmer nevychádzam. Sú to živé bytosti, ktoré živo a rozumne reagujú – vec, s ktorou sa u ľudí každodenného kontaktu nestretám až tak často. Ono tá virtuálna realita je asi fakt virtuálna “realita” – človek v nej nájde to, čo hľadá, rovnako ako v bežnom živote. Akurát virtuálni ľudia na vás nebudú fyzicky útočiť. A tých pár, čo boli virtuálne nepríjemní, som proste prestala čítať. 🙂 Ale je fajn, keď sa o niektoré prežitky máte s kým podeliť – aj keď ho nepoznáte a na druhom konci linky môže sedieť trebárs aj Mlčanie jahniat. 🙂

Akurát jedna vec mi dnes dala zabrať – keď ráno v rádiu hovorili, že jemenskí ksichtovia pribili v piatok jedného farára na kríž. Myslela som, že tieto stredoveké barbarizmy už má ľudstvo za sebou, ale kdeže… A tým pádom som sa musela kontrolovať, aby som neskĺzla do reagovania, keď tu mi došlo, o čo jediné im ide… nechcú, aby bolo po ich, nechcú, aby bol všade islamský štát, nechcú, aby sme papagájovali ich vieru… Chcú, aby sme sa báli, aby sme si prestali vychutnávať náš každodenný život, aby sme stratili schopnosť radovať sa. Oni tým nič nezískajú – okrem pocitu, že niekomu inému je na svete zle, lebo ho zbuzerovali.

Ľudia, veď oni musia žiť v hroznom vnútornom svete, v ktorom niet radosti a spokojnosti… Dokážu vôbec milovať svoje deti a tešiť sa z toho, ako vyrastajú?

Bol aj náš svet v stredoveku takýto? Bez radosti a spokojnosti?

Som vďačná za to, že žijem teraz a že väčšinu života som prežila v čase, kedy nebolo teroristov ako maku a zabíjanie nebolo obľúbenou kinematografickou a gamerskou témou. A ten zvyšok, čo mi ešte ostáva – to si len musím dať pekne pozor a nenechať sa nainfikovať beznádejou. Keď je naokolo hnus, ešte vždy môžem zdvihnúť hlavu a pozerať do slnka. 🙂

Reklamy

6 thoughts on “Vďačnosť každý deň

  1. Vnímam každý “kriminálny čin” ako spätný chod oproti tomu, ako sú vnímané všeobecne, spoločensky.
    Podľa tohto vnímania bol spúšťačom ukrižovania ten pán farár – keby to nebolo jeho “prianie” (tak, že sa tomu musel vo svojom vnútri venovať; bez jeho predstavy hrubosti vykonanej s jeho telom – či už sa toho bál alebo mal z tej predstvy potešenie -, do hlavy nikomu nevidíš :), nemohol by sa taký čin zhmotniť.
    Sme Tvorcovia, a naše životy tak ako sú žité, sú dobrým ukazateľom toho, čo sa nám v hlavách uliahlo s nejakým predstihom pred týmto zhmotnením.
    Preto som si kedysi vravela – o nejaké to storočie nebudú pred súdmi stáť vykonávatelia tých kriminálnych činov, ale ich obete, lebo bez nich by ani nebolo strojcov týchto činov. Sú až tí druhí v poradí, odpovedajú na objednávku vedomia obete.
    Ide samozrejme o nereálnu možnosť, lebo až bude svet zbavený vedomia obete (a to, pokiaľ by si ľudia boli schopní uvedomiť si spojitosť medzi činom a jeho spustením, bude), tak nebude kriminálnych činov.
    Som tvorcom svojho života, nie som obeť. Tak i každý človek. Príkoria “sa mi nedejú”, príkoria si objednávam. Dodáva mi to silu, toto uvedomenie, že som zodpovedná za čokoľvek, čo sa v mojom živote vyskytne. A zmeniť to možno v každom okamihu, ak sa tak rozhodnem.

    Like

    • Páči sa mi predstava, že farára ukrižovali, pretože si o to prosil. To potom zrejme ja som si prosila o to, aby ma sused zhodil zo strechy, či? A každá znásilnená žena si o to prosila, lebo veď mala vopred vedieť, že ju znásilnia, a nemala tam liezť, no nie?

      Sorry. Emotívna reakcia. Buď sa bavíme o vinníkoch, alebo o súvislostiach, ale jedno s druhým miešať mi nesedí. Isteže bol pán farár vinný za to, že ho ukrižovali, pretože bol v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste. Otázka je, či mohol vedieť, kde je tá nesprávna chvíľa a to nesprávne miesto, a teda či mal na výber. Ak nemal, nulové zavinenie. Princíp viny totiž zahŕňa moment voľby.

      Like

  2. Bola som dievča veku 14 rokov, ked si moja sestra doniesla domov novorodenca, boli sme sami a ona mi vraví – vždy som sa bála cisárskeho porodu (nemám vokáň). No tak nakoniec mala na dva porody dva cisárske, 100 % úspešnosť. To je tvorba!
    No a mňa od tých čias, je to už cez 30 rokov, zaujíma, ako je to s tým, že sa nám dejú veci, ktorých sa bojíme. Odpoveďou je pre mňa (teória-prax), že sme každý sám tvorcom svojej reality.

    Viem len, že každá – použijem ten menovaný príklad – znásilnená žena musela mať v sebe strach (či inú podobnú emóciu), že sa jej to stane. Ja netvrdím, že si tí ľudia uvedomujú tie svoje myšlienky a emócie, ktoré sposobili, že im bolo ublížené. Ale dnes už pre mňa neexistuje možnosť, že je páchateľ tým páchateľom len z princípu, že je taká strašná sviňa; že nechal zvíťaziť svoju temnú stránku a používa ju vždy, keď sa mu naskytne príležitosť – miesto a čas. Bez vedomia obete tých obetí by tento princíp, tento potenciál zla, musel zostať nevyužitý. “Nespárovali” by sa.

    Asi pred rokom mi jeden známy, on je učiteľ, poslal mail o šikane v škole, tu u nás v severných Čechách, a že poďme s tým už niečo robiť; tými, kto šikanoval, boli Rómovia zo známej lokality, spádovo pre školu.
    Tak som mu vysvetlila, že tvorcovia sme každý sám (že ten šikanovaný si to pritiahol), /a týmto rozosielaním mailu len posiluje vedomie obete/. On potom konštatoval, že za svoju dlhoročnú prax si všimol, že keď sa šikanovaný aj presťahoval, tak sa mu často šikana opakovane diala.

    Like

    • Sú aj znásilnené ženy, ktorým sa ani neprisnilo, že by ich mohli znásilniť… Takisto ja na tej streche som absolútne nepripúšťala možnosť, že na mňa niekto zaútočí, ba dokoca som si na ňu ani nespomenula… A čo fčuľ?

      Iná skúsenosť, keď už spomínaš tú šikanu – kedysi ma šikanovali kolegyne v kancelárii. Zmenila som kanceláriu – a šikana celkom prestala. Mňa už nikto nešikanoval, ony už nešikanovali nikoho ďalšieho. A čo fčuľ?

      Obávam sa, že sa pohybujeme na rovine prejavov a tá sa nedá na rovine prejavov jednoznačne vyriešiť. Nemám len rada, keď niekto hlása, že situácie si do života “priťahujeme”. Blbosť. Situácie sú – čo my robíme, je, že na ne reagujeme – tak alebo inak.

      Ja byť tým ukrižovaným farárom, tak vstanem z mŕtvych a naženiem im taký strach, že sa z toho pos**ú.

      Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s