Vďačnosť každý deň

green-tick-with-manDnešný deň začal ako reťaz minipríkorí. Sprvu som ich brala športovo, ale už pri treťom som si všimla, že vnútorne komentujem “zasa niečo”. Vedela som, že si budem musieť dávať pozor… Keď som zbierala misky po raňajkách, rozsypala som granule a pol hoďku som sa hrala na Popolušku, pretože kožúšky už sýte nejavili záujem dožerkať to, čo bolo na koberci… Vybrala som chlieb z chladničky a zistila som, že budem hladná, pretože bol celý plesnivý… Keď som si šla farbiť vlasy, len čo som začala miešať farbu, zistila som, že mi obe ruky odišli a nedokážem udržať v prstoch nič, čo je tenšie ako pohár od CocaColy… Ešte som len začala miešať, už volal kuriér, že má balík… Rýchlo farbu do pračky a zavrieť dvere, ísť prevziať balík, skryť ho pred zvedavými papuľkami a ísť otvoriť pračku… Samozrejme, až na šestnástykrát. Vlasy som nejako natrela, išla som vybavovať medzitým poštu – a zasa problémy… a takto sa to pekne ťahalo až do obeda, kedy ma navyše začalo bolieť aj srdce.

No, ešte že som si ráno hneď povedala “pozor, deň príkorí znamená skrytú príležitosť!” Som zvedavá, čo zač.

Vďačná za to, že sa mi ako-tak podarilo dotiahnuť rozrobené veci do konca, i keď nikdy nie hneď na prvýkrát… Ale podarilo sa.

Vďačná za to, ako kožúšky dnes spucovali obedík. Ešte aj Pupsinka, ktorá len mraučí a dožaduje sa svojich špeci granuliek (vlastne, Šinťovych granuliek), dneska papala mäsinko o dušu mačaciu spasenú. Vďačná za to, že poobede vedľa seba na okne ležali Lassinko a Beruška a netiekla krv. (Oni vlastne vedľa seba ležali už včera na koberci, normálne sa chrbátikmi dotýkali.) Vďačná, že dnes sa naháňali ako blázni, vykrikovali po celom dome a kradli si hračky cez dve poschodia. Už dávno som sa tak nenasmiala!

Vďačná za to, že som mala dosť síl ísť do obchodu kúpiť nový chlieb. Tento terňácky mi snáď vydrží dlhšie ako ten z Billy. Nebol zlý, len po troch dňoch splesnivel. Terňácky vydrží aj dva týždne 😉 .

No, idem si ľahnúť. Síce mi nič nie je, ale moje nervy práve simulujú srdcový záchvat. Aj by som ich kopla do zadku, ale bolelo by to zasa len mňa… A spomínam si na slová posudkovej lekárky zo sociálnej poisťovne, ktorá ma zrušila slovami “bolesť je vaše individuálne cítenie”. Je jedno, že vás bolí, až sa váľate po zemi, kým nie je “objektívny nález”, ste najzdravší na celom svete. Som zvedavá, ako chcú objektivizovať zisťovanie bolesti. 😕 Ešte že som sa nikdy nespoliehala na systém – zatiaľ zakaždým pracoval proti mne. Boh s nimi – pretože nik menší tu už nepomôže. 😉

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s