Eprakone – ezoterika a spiritualita

Dnes som našla obrázok, ktorý mi dokonale vysvetľuje fungovanie Univerza – a to po včerajšom rozhovore s Gabrielom… Ale najprv ten rozhovor, kým si ho ešte ako-tak pamätám.

(No, medzičasom telefonát a maily, takže už nepamätám. 😦 )

Keď som v noci vykráčala za Gabrielom, zhmotnil sa priamo predo mnou. Doteraz sa vždy zhmotňoval za mnou alebo vedľa mňa, raz dokonca za mnou, vedľa mňa a nado mnou súčasne, aký bol obrovský. Bolo to následkom prvej zhmotňovacej karty, v ktorej mi Univerzum “drží chrbát”. Asi pred dvoma mesiacmi sme sa rozhodli toto riešiť, pretože veci “viem”, ale “nevidím”, a to neprispieva k mojej dôverčivosti, tak sme nastavili novú kartu, na ktorej Univerzum stojí predo mnou a drží ma za ruky a pozeráme sa jeden na druhého. (Hej, použila som kartu Milenci. 😉 ) Ale napriek tomu sa Gabriel či Otec či Gaia objavovali vždy za mnou a pri mne, nikdy nie predo mnou.

Teraz sa Gabriel objavil predo mnou a pozerala som mu priamo do očí. (Obvykle jeho tvár nevnímam, aby bol v mojom vnímaní “každý a nikto určitý”.) Nesmierne ho to potešilo; už minule sme to rozoberali a frflal, že tá zmena sa nejako nedarí. Asi som sa už prestala brániť či čo.

Nespomínam si, o čom presne sme sa bavili, ale jedna jeho odpoveď prišla ako slovo a obraz súčasne: “nezažívaš okamih; ty si okamih”. A ten obraz bol mydlová bublina, v ktorej skáčem od situácie k situácii a tie situácie nijako vzájomne nesúviseli. Myslím, že sa mi pokúšal sprostredkovať niečo o našom vedomí, čo ale došlo na mojej strane takto skreslené.

Nato som začala byť nespokojná, pretože som si spomenula na ten článok, kde som dobre naprskala na “prítomný okamih”. Najprv podvedome, potom som mu to povedala a pýtala som sa ho, či mám napísať, že som sa mýlila… Povedal, že netreba. Keďže nerada priznávam, že sa mýlim, moja vnútorná pohodička skokovo narástla a bola som ochotná sa o tom baviť ďalej.

Ako som mu povedala, že to som ale napísala nezmysel, odpovedal, že som nijaký nezmysel nenapísala. Že som sa na chvíľu jednoducho ponorila do hmoty a popisovala vnímanie očami, ktoré sú v hmote. Že v podstate moja minulosť-prítomnosť-budúcnosť je z iného aspektu popísané “si okamih” a obe veci sa nevylučujú, ale sú vlastne jedno a to isté – inými očami. Rôzne dimenzie tej istej veci.

No a teraz ten dnešný obrázok, ktorý mi to pekne ilustruje:

Až dnes ráno mi došlo, aký dopad na moje poznanie toto všetko môže mať… Ak začneme skúmať hocijakú singulárnu vec, napríklad tŕň v päte, a dávame ju do rôznych súvislostí (napríklad fyzická – bolesť; spirituálna – prečo som stúpila presne tam, kde bol tŕň; energetická – aký meridián sa tŕňom prerušil a aký dopad to bude mať; lokálna – prečo bol tŕň nie vo výške, ale na zemi; pôvodová – prečo majú rastliny tŕne, ako tŕne rastú, čo im pomáhajú a v čom ich obmedzujú; kauzálna – čo všetko sa muselo udiať, aby som ja mohla stúpiť na tŕň; intuitívna – prečo som si neuvedomovala, že by som mohla stúpiť na tŕň, a prečo ma nič/nikto nevaroval – čo za lekcia to pre mňa môže byť… atď.), po čase sa cez poznanie súvislostí dostaneme až k poznaniu celého Univerza, nielen toho tŕňa v päte…

Napríklad by som zistila, že na niektorej z dimenzií ja a tŕň v mojej päte sme jedno a to isté. A že rovnako ku mne patrí tá ruža, na ktorej ten tŕň rastie, tá pôda, v ktorej je zakorenená, ten vietor, ktorý ju nalomil a zhodil na zem… atď. A ak pôjdem ešte o úroveň vyššie, zistím, že to nie je tŕň a moja päta, ale je to Otec. 🙂 Z vonkajšej, hmotnej vrstvy sa dostanem aj do samotného centra Univerza, k pôvodnému pôvodu.

Myslím, že nastal čas vyhrabať tú informáciu o tom, ako sme poprepájaní, a uverejniť si ju tu. 🙂 Čestné klamárske – ide sa ňúrať.