Dnešná vďačnosť bude tak trochu netradičná – mala som zážitok a idem sa oň podeliť.
Večer som si napustila vaňu a ako som si tam ležala, rozhodovala som sa, či si idem v duchu spievať, mantrovať alebo sa niekam vyberiem. Nakoniec som sa rozhodla, že pôjdem za Otcom. Pôvodne to mal byť Gabriel, ale potom som zmenila mienku, ani dobre neviem, prečo… Niekedy mám pocit, že Gabriel už natoľko pozná moje úlety, že si radšej trikrát kúsne do jazyka, než by mi povedal niečo, čo by ma vytočilo… Otec je v tomto iný. Vždy na plnú hubu – síce s porozumením, ale dosť polopatisticky.
Asi som mala pocit, že si potrebujem zlíznuť.
Nevedela som si ho privolať, ale spomenula som si, ako mi vraveli, že im mám vytvoriť obraz, do ktorého by za mnou prišli. Tak som sa presunula v predstave na breh Večnosti a už tam Otec bol.
Pýtal sa ma, prečo som si vybrala práve tento obraz. Povedala som, že neviem – a on ma upozornil, že pre mňa to znamená definitívny krok, niečo, čoho sa bojím, ale nemienim ustúpiť. Že tam budem chodiť tak dlho, až si na ten pocit drobnosti a bezvýznamnosti a bezmocnosti celkom zvyknem.
Pýtal sa ma, prečo som nechcela hovoriť s Gabrielom. Vždy sú extra opatrní, pretože na Gabriela si najviac trúfam, ale vysvetlila som mu, že chcem pravdivú odpoveď, aj keby nebola dobrá. Povedal, že to som sa mohla spýtať priamo aj Gabriela, pretože Gabriel mi povie vždy len to, čo Otec. Že tam nie sú nijaké rozohrané záujmy, ako si to ja rada interpretujem. Nejasnosti sa vyriešili, oni sú plne skoordinovaní a tak nemusím Gabriela podozrievať, že ma extra oprašuje.
Spýtala som sa ho na to, ako to vyzerá s mojím napredovaním. Povedal, že je to dobré, že idem omnoho rýchlejšie, ako predpokladali. Že vlastne už som presne tam, kde mám byť, ale teraz čakáme na to, aby som sa naučila vidieť všetky reality, ku ktorým mám prístup. Doslova povedal “všetky tvoje príbehy, ako aj príbehy iných o tebe”. To ma zarazilo a spýtala som sa, že či teda aj ten príbeh, kedy ma obvinili z čiernej mágie. Prisvedčil. To sa mi nepáčilo a nevidelo, ale vysvetlil mi, že nesmie zostať nič, čo by som odmietala vnímať/vidieť, pretože tým by som sa obmedzovala – a to je to, čoho sa teraz zbavujem. Pôjde to tak rýchlo, ako to pôjde, ale proces je naštartovaný a oni už poznajú moju “besnú bosorácku vôľu” a vedia, že to dorazím do úspešného konca.
Niečo sme sa bavili aj o tej čiernej mágii. Že z nej mám celkom nesprávny dojem. Že každý má v sebe schopnosť robiť čiernu mágiu, ale keď neprijímam ich príbeh, že som ju urobila, tak vlastne ako keby som o sebe vyhlasovala, že tú schopnosť nemám – čiže ako keby som sa ochudobňovala o časť svojich schopností. Povedala som mu, že ale pre mňa je to absolútne neprípustné, poškodiť niekomu inému. Vysvetlil mi, že ale to nie je vec toho, že by som toho nebola schopná – neoberám sa o schopnosť, oberám sa o ochotu urobiť to – a to už je moje rozhodnutie. Teda neochudobňujem sa, len sa rozhodujem, že túto schopnosť nepoužijem. (Dúfam, že rozumiete. Ťukám ako ďas, než zabudnem.)
Predstava, že mám tú schopnosť, sa mi zapáčila. Odrazu som pocítila chuť urobiť zle mojim susedom. Opatrne som sa pýtala Otca, že ale keby som urobila čiernu mágiu, aký dopad to bude mať na môj ďalší postup. Povedal, že rozhodne ho to nezmarí, doslova “neexistuje nič také ako smrteľný hriech”. Ale keď to urobím, stiahnem sa vibračne znova nadol do sveta, kde sa robí zle, a budem sa musieť z toho sveta vyhrabávať nahor – vec, ktorú už mám dnes inak dávno za sebou. (Ako to píšem, trochu mi to pripomína lílu.) A začal sondovať, čo by som to chcela urobiť. Vysvetlila som mu, že moji susedia nám strašne robili zle a dosť otrávili posledné roky života mojich rodičov. Spýtal sa, či chcem pomstu. Vravím, že nie, len že mám pocit nerovnováhy a rada by som ju obnovila – hoci moji rodičia sa toho už nedožili. Povedal, že ale dozvedeli by sa to, pretože v astrále ešte stále ich odtlačok je a bude tam tak dlho, kým si ich budem pamätať. Spýtala som sa ho, či každá dimenzia má teda svoj astrál. Odpovedal, že každá, kde existuje vedomé vnímanie.
A Otec aj povedal, že nepotrebujem niekomu urobiť zle, pretože moji rodičia z astrálu vedia, že som sa na to zastreľovala a to energetický dlh v ich očiach vyvažuje. Že stačí tá ochota, pretože vedia, že som sa ich nevzdala.
Odtiaľ sme sa dostali k mojim rodičom. Nejako som povedala, že nie som dobrý človek a nebola som tam, keď zomierali. A v podvedomí som mala nevyslovený obraz, ako iní ľudia boli pri svojich rodičoch a starali sa o nich a ošetrovali ich a držali ich za ruku… Na to Otec odpovedal, že ale to je celkom iná situácia. Že ja som ich mala rada a moja starostlivosť o nich bola vždy produkt pocitu spolupatričnosti, nie pocitu previnenia, že by som nebola pre nich robila dosť a teraz im to musím vynahradiť… Povedal, že po celý čas to vedeli a nikdy o tomto nepochybovali. A aj keď som tam nebola, vedeli, že som s nimi.
Rozrevala som sa (v hmote i mimo nej; v hmote len trochu, mimo som rumázgala poriadne). Povedal mi, nech si poplačem. Odmietla som, že slzy nič neriešia. Odvetil, že aj tak nech si poplačem, nech si nezakazujem plakanie, lebo môj svet potrebuje obsahovať všetko a nič v ňom nesmie byť “menejcenné”. Ako mi začali tiecť prvé slzy, povedal, nech sa pokúsim plačom zdvihnúť hladinu oceánu. To už som mala cieľ a pracovalo sa na tom. Sedela som na brehu, revala jak tur, Otec ma zozadu objal, prišiel Gabriel a čupol si ku mne, držal mi ruky a ja som mu cez plece plakala do mora, ale hladina sa nezdvihla… 😦 Zasa som zlyhala.
Vtedy som si uvedomila, ako v svojom živote vyhľadávam všetky situácie, kde som zlyhala, ale za všetky tie roky museli byť aj nejaké situácie, kedy som nezlyhala – len tie som si nevšimla a zabudla som ich.
No, a ten zvyšok som medzičasom zabudla. 😕 Ale fakt je, že sa teraz už necítim ako až taký zlý človek. Babrák, to hej, ale nie až taký otrasný.
Vďačná za tento zážitok. Ešte ho nemám spracovaný, ale nejako sa cítim voľnejšie. 🙂 A hlavne viem, čo treba robiť.
Vďačná za kolegu a za to, že sme dnes zmajstrovali zátarasy, ktoré znemožnia kožúškom vbehnúť do izby proti mojej vôli. Už budem môcť odísť z domu vtedy, keď treba, a nie o polhodinu neskôr, ktorú by som trávila ich presviedčaním, že treba vyliezť spoza tej skrine, pretože ich tam na 10 hodín zavriel bez žrádla a vodičky a bez záchodíku (ako naposledy, len vtedy som bola dostatočne duchaprítomná a aspoň ten záchodík som im tam preniesla).
Vďačná za kožúšky, ktoré sa dnes so mnou dobrú hodinu hrali a lovili perie. Dokonca aj Beruška, čo má z Lassitera totálne fofry, keď loví perie, dokáže na Lassinka kašlať. (Naopak to, žiaľ, ešte nefunguje.)
Vďačná za anjelov. 🙂 Proste len vďačná. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre Sun Belangelo Zrušiť odpoveď