Už dlho som nechannelovala. Roky sľubujem anjeským, že sa k tomu vrátim, ale trvá mi to ako… no, presne tak dlho 😉 .

Dnes nastal nejaký zlom. Dopoludnia som videla stránku, kde ktosi píše veľmi stručné odkazy od svojich anjelov. Napadlo mi, že by to nemuselo byť zlé skúsiť… No a večer, keď som si sadla k telke, zistila som, že telka nejde – a tak sa šlo obnovovať kontakt so zvyškom zo mňa 😉 .

Začala som kyvadlom. Najprv som si zistila, že je ten nápad pre nich tiež zaujímavý. Pôvodne bola moja predstava, že tak raz do týždňa, ale Gabriel bol názoru, že DENNE. Bude to mať aj nadpis? ROZHODNI TY. Je dôležité, v ktorý deň to zverejním? (Asi tušíte, že som práve začala negociovať, že to možno nebude aj každý deň… 😉 .) OBČAS.

A tak sa vzal papier a fixka a šlo sa na vec.

BOD PUSTANIA A NOVEJ REALITY

BORITE SA, HAPRUJE TO.
DAVA VAM TO MOZNOST ZOTRVAT V TOM, CO UZ POZNATE.
BOJITE SA PUSTIT STARE EMOCIE.
ODMIETATE MAT DNES POKOJ.
TYM FUNGUJETE IBA POVRCHNE.
CHCEM IBA POVEDAT, ZE LEN STRACH Z BOLESTI DAVA DUSU DO PUT OCAKAVANI, EPRAKONE.

Tu už som bola príliš popletená a vyžiadala som si ísť to písať cez počítač, aby som mohla klásť otázky. I toť výsledok:

Čo presne znamená „putá očakávaní“?

ZE SO SEBOU NESIETE ZATAZ vlastných predstáv o tom, čo všetko by sa mohlo stať a ako by sa vám to nemuselo páčiť. Ale vôbec nie je isté, že nastane niečo, čo by sa vám nemuselo páčiť… a už vôbec nie je isté, že ak to nastane, tak sa vám to páčiť nebude…

Teraz som sa trochu stratila.

Nestratila. Odvykla si si dôverovať tomu, že to hovorím ja. Ja, ty, čo na tom záleží? Hlavná vec, že to dáva zmysel.

Len ja seba poznám a nie vždy to mám dobre premyslené.

🙂 A to, čo máš dobre premyslené, nebýva vždy najrozumnejšie. To je to, čo sa snažím povedať. Kým sa pohybujete v predstavách, tak sa pohybujete v svete už známeho a už zažitého – pohybujete sa v minulosti a pomocou nej sa snažíte ovplyvňovať budúcnosť. Chcete ísť von z toho začarovaného kruhu, ale jediné, čo poznáte, je len ten začarovaný kruh – a tak ako zistíte, že ste z neho „von“? Nezistíte. Váš mozog to odmietne spracovať a vráti vás späť do reality, ako ju už poznáte – aj keby vaše poznanie nebolo správne.

No tak ale to je dosť veľký priekak, Veliký… Ak chcem niečo zmeniť na niečo lepšie a pritom z toho nemôžem von, pretože to niečo lepšie nepoznám…

Ale prečo by si to nemala poznať? Je veľa ľudí. Veľa ľudí zažíva veľa vecí. Jeden to a druhý iné. Môžeš sa inšpirovať. Máte kino, máte knihy, máte médiá. Všetko to rozpráva príbehy; máte príbehy iných. Tie vám dokážu predviesť to, čo nepoznáte. Ty si tiež potrebovala Castanedu na to, aby si dostala rámec pre to, čo bolo mimo tvojej reality…

Ale ako viem, že napríklad príbeh o Draculovi nie je len blbý výmysel, ale alternatívna realita?

Ale on je alternatívna realita… Každý výmysel, aj ten blbý, je alternatívna realita. To nespochybňuj. Proste to ber ako fakt. Rozdiel je v tom, či to bude aj tvoja realita. To rozhodnutie je na tebe. A tu prichádzajú tie putá očakávaní, ktorými sme začali. Ak očakávaš nezmysel, dostaneš nezmysel – teda alternatívnu realitu, ktorá ale pre teba nie je realitou. Pre teba je len výmyslom. Pre niekoho iného je realitou.

To myslíš ako… že je realita, že behajú po svete ľudia, ktorým vyhúknu zuby a pijú iným krv?

🙂 Prečo tak pohoršene? Niekde to realita je. Čo na tom, že nie u teba? Tak to nerozoberaj, vezmi na vedomie a choď ďalej.

OK, tak späť k názvu. „Bod púšťania“. Čo treba púšťať?

Možno netreba „púšťať“, ale „pri-púšťať“… 🙂 Ale nie, ťahám ťa za nos. Bod púšťania je stav, kedy umožníš, aby sa diali aj veci, ktoré v tvojej realite vyzerajú nezmyselné. Tak, ako som ti povedal – vezmeš na vedomie, prestaneš sa nad tým pozastavovať a ideš ďalej. Ešte stále zotrvávaš v svojej starej realite – ale tým, že nevymedzuješ presne, čo do nej ešte patrí a čo už nie, postupne uvoľňuješ jej hranice. Rozpúšťaš ich. Rozpúšťaš svoj svet znútra.

To mi pripomenulo pavúka, ako rozpúšťa svoju korisť znútra.

🙂 A to je dobré alebo zlé?

🙂 To je nejaké. Len to nie je najkrajší obraz na svete.

🙂 A krása je to, čo je podstatné…

Okej, nie krása, ale tvoj svet by sa ti nemal bridiť. A mne sa ten pavúk uslintaný akosi bridí. 🙂

Ty si taký moralista… Ako má pavúk zužitkovať svoju korisť? Má si ísť kúpiť príbor a porcovať si ju? Zasa vnucuješ životu istú formu. Formu toho, čo ti je známe. Svoj postoj premietaš na pavúka. Skús premietnuť jeho postoj na seba!

Hnus!

🙂 A jemu sa to hnusiť nemusí? Uvedom si, že si len jeden pár očí, ktorý to tu všetko sleduje. Tých párov očí je mnohonásobne viac. A nie všetky sú ľudské.

🙂 Už dávno sme takto nepísali… Robí mi to dobre.

To nebolo tým, že by som ja nebol hovoril… Len ty si nepísala. 🙂

Buch medzi oči! Dnes máš šarmantnú náladu?

Vieš, že si takmer tri roky nereagovala? Predstav si, že by to ktosi urobil tebe tri minúty.

Zahlušila by som ho!

😀 Consider done. Ty sa sťažuješ, že s tebou nehovorím. A očakávaš, že budeš vidieť pohybujúce sa ústa a budeš v ušiach počuť môj hlas. Čo práve robíš?

Naťahujem predstavu zo svojej minulosti na niečo, čo nepoznám?

🙂 Presne.

Ale čo s tým majú „staré emócie“?

Staré emócie sú tie, ktoré už poznáš. Poznáš všetky možné emócie?

Neviem… asi nie. Rozhodne nie. Ale niektoré si viem predstaviť.

🙂 Myslíš si, že si ich vieš predstaviť. Ale predstavila si si ich už niekedy?

Tie animálne ako zahrdúsenie obete…

Nie. Presne to si si nikdy nepredstavila. Zahryznutie sa do krku – iste. Ale nie dať ruky niekomu okolo krku a stisnúť.

A myslíš, že to je to, čo mi v mojom svete chýba?

🙂 Možno… Pozri sa na to z druhej strany. Čo dokážeš zažiť v predstave, nemusíš zažiť v realite.

Platí to aj tak, že keď to zažijem v predstave, nezažijem to v realite?

🙂 Život nie je kšeftár. Nevyjednávaj. 🙂

Sa ti povie… Vieš, aké desy mi tieto rozhovory vždy prinášajú?

Otriasajú základmi tvojho svetonázoru. 🙂 Vieš, prečo? Pretože to je ich úloha. To sú moje „oči“ na tvojom príbehu. Tak, ako ja vnímam cez teba, ty vnímaš cezo mňa – len ja ti to musím hovoriť, lebo to u teba zostáva len na úrovni nejasného pocitu.

Len u mňa alebo u každého?

U každého. Sme mimo vášho známeho sveta. Nemáte pre nás oči a uši. Hovoríme s vami cez pocity. Pocity do slov dávate vy.

Skresľujeme správy?

Istotne. Nemôžeš dostať všetko, povedať časť a myslieť si, že si povedala všetko. Podstatné nie je, čo si povedala – podstatné je, že si dostala všetko. Niekde je to v tebe uložené. Raz to znova nájdeš. 🙂

🙂 Etalón trpezlivosti…

… jeden Gabriel. 🙂

Gabriel, etalón trpezlivosti 😛 , a čo je to s tým „odmietate mať dnes pokoj“?

Pustiť to, nech to voľne tečie. To je to, čo som spomínal pri postupnom rozpúšťaní hraníc vlastnej reality. Nesnažiť sa všetko zaradiť a nejako nazvať, ale to len pozorovať. Stať sa divákom vlastného života. Spočiatku nebudeš vidieť nič mimoriadne. Potom si začneš všímať nejaké súvislosti, ktoré ti dovtedy unikali. A na kraji tých súvislostí sa začne realita uvoľňovať a odrazu začneš vnímať niečo, pre čo nemáš oči ani poznávací aparát. Ale pretože si pozorovateľ a nepotrebuješ veci zachlievikovať, neohrozí ťa to. Naučíš sa to vnímať a neskôr, v ďalšom kroku, zistíš, ako to funguje. Ešte stále nevieš, čo to je – a nikdy to nebudeš vedieť, pretože to nie je z tvojho sveta. Ale pochopíš, ako sa to správa – a získaš schopnosť to používať.

Ako s tým súvisí ten pokoj?

Pokoj ako vnútorné nastavenie. Obvykle, keď vás niečo zarazí, rozčuľuje vás to a snažíte sa to „upratať“. Keď len pozorujete, nepotrebujete nič upratovať, pretože nemáte pocit, že vás to ohrozuje. Všetky prechody sú mimo hraníc vášho sveta. Ak ich chcete vidieť, potrebujete začať uvoľňovať tie hranice. Cez príbehy iných, ktoré ale nezačnete hneď nazývať a pomenovávať a triediť a napchávať do reality, z ktorej nepochádzajú.

A vieme sa z toho naučiť čo?

Vnímaj, registruj, neprispôsobuj tomu, čo považuješ za „normálne“. Nesnaž sa vysvetliť. Ber na vedomie a interpretuj až neskôr, keď pre to získaš kontext. 🙂

Takže toľko pre dnešok.

Ovšem, ak toto mám mať denne ako “stručný odkaz”, tak mi to moje podujatie príde nakoniec aj ako dosť veľká fuška. 😕 Ide sa negociovať ďalej. Možno nie každý den, možno postačí raz týždenne. 😉