“Kedykoľvek sa náš vnútorný monológ zastaví, svet sa roztriešti na kúsky a z nich sa vynoria mimoriadne stránky nás samých, ako keby boli výrazne potláčané našimi slovami.
Máme do činenia s nesmiernosťou tam vonku. Ak tú úchvatnosť premeníme na zdôvodnenia, nijako nám to nepomôže. Čo nás tu obklopuje, je samotná Večnosť.” — don Juan
(Whenever the internal dialogue stops, the world collapses and extraordinary facets of ourselves surface, as though they had been kept heavily guarded by our words.
We are dealing with that immensity out there. To turn that magnificence out there into reasonableness doesn’t do anything for you. Here, surrounding us, is eternity itself.)
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Zdravím, so spiritualitou nemám nejaké bohaté skúsenosti ale aspoň to základné čo som si zobral z učenia toltékov je teória prečo taký monológ vzniká. V skratke je to podľa môjho názoru potreba komentovať veci, ktoré sú buď nedoriešené z minulosti, dodávanie zmyslu súčastnosti a predstava o veciach čo budeme robiť v budúcnosti. S ním veci dostávajú logickú podobu, tá ale často nie je práve najružovejšia (väčšinou ani nie pravdivá) a núti nás (teda aspoň mňa 🙂 reagovať emotívne. Toto som nejak pochopil, ale nevedel som čo s tým. Až do vtedy čo som si nepozrel rozprávku Frozen (Je to o takej čarodejnici menom Elsa, detaily by boli na dlho….) A práve táto rozprávka bola asi ten najspirituálnejší zážitok v mojom živote (hoci som už zažil aj šamanskú cestu alebo lucídne snívanie). Neviem prečo ale dosť som sa stotožnil s rozprávkou a na jej konci som našiel aj odpoveď ktorú som potreboval aby som sa definitívne rozhodol ktorou cestou sa chcem v živote uberať. Najprv som si myslel že to všetko je len paranoja a je to nemožné ale čím ďalej som zašiel bol som som si istejší existenciou “nadprirodzena”, ale s každým krokom na mňa menej pôsobia pocity cudzích ľudí a všetci ľudia čo vo mne dokázali vyvolať silné emócie jednoducho zmizli zo dňa na deň (detaily nebudem rozpisovať) a začal som sa cítiť tak trochu ako z ľadu a k tomu ani pocity som nemal kto vie ako vysoké až som nenarazil na túto stránku, ale aj donedávna to bolo skôr o čítaní ako o praxi až do spomínaného momentu, keď som sa nechal vniesť do deja rozprávky. Spomenúť čo sa vo mne dialo počas sledovania asi tiež nie je kto vie ako zaujímavé tak prejdem k jadru a vrátim sa k tomu vnútornému monológu. Jeho zastavenie spôsobila práve pesnička Let it go, čo bola absolútna bomba emócií (smiech s plačom 🙂 A túto vetu beriem ako odpoveď na všetko čo sa mi prihodilo a po tomto už vlastne nebolo o čom premýšľať a nastal pokoj, ktorý trval celé hodiny. Od vtedy stačí pustiť túto pesničku a zasa nie je o čom premýšľať, jednoducho sedím s úsmevom na tvári a z tohto pocitu sa dá slušne odraziť k meditácii. Dúfam, že sa mi podarilo aspoň trochu vystihnúť význam, pretože som sa riadne zamotal :D. Zmysel celého príspevku je asi taký, že ak sa niekomu nedarí vykročiť správnou nohou vpred, tak stačí len chcieť, skúšať a ten najlepší spôsob sa ukáže práve tam kde by ste ho nikdy nečakali. Veľa som si napríklad sľuboval od toltéckeho škúlenia so zauzlenými prstami ale môj žalúdok to nevydržal ani 15 sekúnd, zatiaľ čo úplne stačilo pozrieť si rozprávku a zobrať si z nej ponaučenie 😀 . Dúfam že tá pesnička pomôže ešte niekomu k dosiahnutiu novej méty 😉
Páči sa miPáči sa mi