Výpisky z kapitoly 10: Zasa o poli (tom fašistickom, posadnutom mocou, kontrolou a terorom), tentokrát o tom, ako nás manipuluje.
Ako sa stávame obeťami poľa? Tak, že v svojej povahe (egu) máme niečo, čo rezonuje s charakteristikami poľa. Ale potom, keď už s poľom rezonujeme, nemôžeme si byť ničím istí… Pole miesto nás nielen robí úsudky, ale aj myslí.
Keď vám do hlavy príde myšlienka alebo impulz, ako viete, že to myslenie je vaše vlastné? Budete si to myslieť, ale v skutočnosti si nemôžete byť istí. Objavil som skutočnosť, že myseľ je sústavne bombardovaná myšlienkami iných, hlavne myslienkami od ľudí podobného zmýšľania alebo od ľudí, ktorí sú nám emocionálne blízki. Navyše myšlienky prichádzajú aj od transdimenzionálov a odinakiaľ.
Takže ak ti do hlavy doletí nápad ísť k susedke a znásilniť ju, nevieš, či ten nápad je tvoj alebo niečí iný. Ak si čestný, láskavý a bezproblémový, zavrhneš tú myšlienku v zlomku sekundy. Ak však máš skryté, nepriznávané nacistické tendencie, ten nápad môže zarezonovať a zmocniť sa ťa a ty ho zrealizuješ.
Priznávam sa, najprv mi to prišlo ako dobré zbavovanie sa zodpovednosti za vlastné špinavé myšlienky, ale potom som si spomenula, že z času na čas sa mi do hlavy nakotí nejaká vyslovená oplzlosť, ktorá však zjavne nemá objekt. Sama oplzlé slová nepoužívam, preto ma to vždy zaskočí. Už som sa cez šamanskú cestu snažila zistiť príčinu a keď som neuspela, tak som sa snažila urobiť s podvedomím dohodu, že zakaždým, keď začujem oplzlosť, začnem s ním komunikovať (myslela som si, že je to signál “venuj mi pozornosť”). Moje plány však nijako nevyšli a neviedli k tomu, že by oplzlosti prestali. Tak som ich prijala ako hru, ktorej nerozumiem, a už to nerozoberám, ale teraz mi napadlo, či to nie je takáto situácia, kedy zachytávam myšlienky niekoho iného a nepremieňam ich na akciu…
Myšlienky sa im nakotili do hlavy počas emocionálnych alebo zraniteľných momentov.
Toto pre mňa neplatí; tie oplzlosti prichádzajú pri uvoľnení alebo aj hocikedy inokedy; moja teória má pieskové nožičky. 🙂
Teraz pár samostatných myšlienok:
Ľudia budú veriť všetkému, čo im podsunieš, pokiaľ im zahráš na ich sebadôležitosť.
A:
Nikdy sa poľa nezbavíš, pokiaľ zo svojho života neodstrániš médiá.
Toto sa mi zatiaľ celkom dobre podarilo a zisťujem, že ma oveľa menej vecí rozčuľuje. 🙂
Potom prichádza pasáž o inom zdroji energie, ktorým sa pole posilňuje – o ľudskej aktivite.
Energia, ktorú využívaš na pobiehanie od jednej povinnosti k druhej, udržiava pole a transdimenzionálov pri sile. Ako médiá predávajú aktivitu? Ako dobrú vec? Ľudia musia pracovať a produkovať a byť zodpovední, vravia nám. Nezamestnaní potrebujú rekvalifikáciu. Nemôžeš byť zdravý, pokiaľ nebeháš. Akční hrdinovia sú obdivovaní. Workoholici sú dobrí ľudia, ktorí sa starajú o svoje rodiny. Tieto propagandistické správy hovoria: aktivita je dobrá, pasivita je prejav lenivosti a je neželateľná.
Tu som sa musela zasmiať. Kedysi som si robila americký test, ktorý mi odhadoval duševný vek. Nahrala som spústu dobrých bodov a bola som dobreže nie v plienkach, keď tu prišla otázka, ktorá mi to celé pokazila – koľko priateľov mám? Najmenej 50? Keď som odpovedala, že 2, okamžite som sa z plienok dostala do truhly. Zdravý človek musí mať priateľov. Že mi je lepšie bez nich a ich drám, to nikoho nezaujíma. 🙂 Vtedy ma to len pobavilo, dnes v tom vidím nástroj propagandy. Podobne ako to šialenstvo stať sa “celebritou” alebo “byť štíhly” a plastické chirurgie u dievčat pod 20. Niekto iný nám diktuje, kedy sa smieme cítiť “v poriadku”! Wilde má pravdu a ja mením tábory a prechádzam k paranoikom. Nevadí; paranoici žijú dlhšie.
Ako zabezpečiť, že ľudia budú lietať ako s nasoleným zadkom a nikto im nedokáže predať anarchistické predstavy typu ‘sedieť si v kľude na verande a vyrezávať si z dreva palicu’? Jednoducho. Proste vezmeš polovicu ich platu ako daň, takže nikoho ani len nenapadne, že by dnes skončil skôr.
A tu si spomínam na jeden obrázok, čo behá po fejsbúku, vždy sa na ňom zasmejem, ale viem, že je pravidvý. Hovorí niečo ako že ráno vyletíme z postele, hoci by sme radšej spali, nahodíme oblečenie, ktoré sa nám nepáči, skočíme do auta, ktoré splácame, a prepletáme sa zápchou do roboty, ktorú nemáme radi, len aby sme si zarobili na benzín a splátky na auto, ktoré nás ráno berie do roboty, ktorú nemáme radi, len aby sme si mohli zarobiť na… atď. 🙂 No nie je to nádherná ilustračka toho, čo skutočne prebieha?
Aktivita je mechanizmus, ako sa vyhnúť strachu. Je to spôsob, akým sa vydesení ľudia vyhýbajú pocitu strachu. Keby systém nebol založený na strachu, nepotrebovali by ste tak veľa aktivity (viac a viac všetkého).
Nikdy neunikneš poľu, pokiaľ nezostaneš nehybný.
Čo ešte dodáva poľu energiu? Hluk. Pole potrebuje množstvo hluku. Potrebuje hluk, ktorý je tvorený ľudským hlasom.
Všimnite si, ako do vás všade bije nejaký zvuk. Rádio. Večne nejaké slúchadlá v ušiach. Hudba vo výťahu, na parkovisku, v nákupných centrách. Stále kecanie do piesní, prerušovanie polodebilnými komentármi polodebilných moderátorov “a viete, čo sa mi stalo cestou do práce?” Koho to zaujíma, krásavica?! Nie si tam na to, aby si čítala správy z ciest? A potom tie mobilné telefóny, ktoré nás udržiavajú v hovorení. Na ulici, vo výťahu, v autobuse, na záchode. A viete, čo? Kým sa rozprávame, nemôžeme myslieť – mozgové centrum, ktoré spracováva reč, spracováva aj logiku. Zaťažme ho kecaním a máme po rozmýšľaní.
Pri tomto sústavnom hluku ľudia nemôžu skutočne myslieť alebo klásť nepríjemné otázky, dokonca nedokážu ani normálne vnímať.
Čo ešte pole potrebuje na svoje posilnenie? To, čo ho ešte udržiava pri sile, sa dá čiastočne popísať ako “potešenie” – potešenie z toho, akú kontrolu má. Máme náboženstvo kontroly, pretože kontrola je spôsob, akým si pole chce zabezpečiť svoju nesmrteľnosť. Je to spôsob, akým nás presviedča, že tu bude naveky; z neho dostáva svoju silu, svoju energiu, svoj život. Navyše si je pole vedomé bytostí, ktoré sa v ňom vyvíjajú. Sú súčasťou tej istej dimenzie.
Wilde používa obraz chráneného zálivu, v ktorom si nažívajú ryby a tulene bez ohrozenia, hoci vonku je oceán plný žralokov. Nažívajú si takto tak dlho, až zabudnú, že nejaký žralok existuje. Potom raz búrka prelomí bariéru a sprístupní záliv žralokom – a tie tam nájdu švédske stoly plné prihlúpleho žrádla, ktoré po prvom nájazde žralokov zostane také demoralizované a ubedákané, že sa necháva bezmocne žrať a považuje to za svoj “osud”!
Jediný, kto dokáže tomuto žraločiemu bufetu uniknúť, je ryba alebo tuleň, ktoré sa žralokov neboja – ktoré sú ochotné opustiť takzvané bezpečie rodnej zátoky, ktorá už aj tak nie je vôbec bezpečná. Ktoré sa neboja myslieť inak ako zvyšok stáda, ktoré sa neboja byť ticho, ktoré sa neboja byť odkázané samy na seba a ktoré sa neboja odhaliť v sebe svoju vlastnú realitu a podľa nej žiť i zomrieť.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor