Keď som sledovala, ako si ľudia obvykle interpretujú Tolleho a jeho prítomný okamih, uvedomila som si jedno – “teraz som v prítomnom okamihu”. Ako keby to bola nejaká zručnosť, ktorú zapneme a vypneme. Teraz sme v prítomnom okamihu – a teraz už nie.

Ale kde sme, ak nie v prítomnom okamihu? A keď pre nás všetko je “prítomný okamih”, tak potom nijaký “prítomný okamih” neexistuje. My sme náš “prítomný okamih”. Nepotrebujeme sa sústreďovať na to, aby sme v ňom “boli”. Potrebujeme sa sústrediť na to, ako sa v ňom cítime. Naším pocitom si totiž utvárame jeho kvalitu. A náš pocit je priamy výsledok toho, čo si práve myslíme.

Takže ak sa nám nepáči náš život, začnime myslieť tak, aby sa nám začal páčiť.

Lenže… ani to myslenie nie je až také “priamočiare”… Myslíme tak, ako sme boli naučení myslieť. Fungujeme z autopilota, ktorý preberá naše rozhodovanie, naše podvedomé ťahy, naše postoje k veciam. Aby sme ho vypli a dali si šancu rozhodovať znova, čo chceme cítiť, potrebujeme aspoň týždeň celkom vedome byť pri tom, čo robíme. Vedome ráno vstať. Vedome ísť na záchod – nie preto, že sme navyknutí, ale preto, že to má nejaký dôvod. Vedome si umyť zuby. Vedome si uvariť a vypiť rannú kávičku. Túto “vedomú prítomnosť” dosiahneme najrýchlejšie tým, že sa sústredíme na vnemy nášho tela, ktoré pri činnostiach máme. A keď sa niečo nebude cítiť dobre, zamyslíme sa, čo s tým vieme spraviť, alebo či nenájdeme dôvod na to, aby sa to cítilo aspoň o kúsok lepšie… (Mám na mysli ísť do práce. To sa asi často nebude cítiť dobre. Ale zaplatené nájomné, plný žalúdok a tie nové lodičky, po ktorých už týždeň poškuľujem… )

Registrujme, čo v každom okamihu pociťujeme. A robme čoraz viac toho, čo nám je príjemné. Buďme svoj okamih – vedome.