Ďalší z citátov z Carlosa Castanedu (prerozprávaný mojím jazykom a terminológiou; presné znenie obsahuje anglický text):
“Dôveruj si. V svete intuície niet sĺz. Bojovník už nedokáže plakať. Jediné vyjadrenie obavy je tras, ktorý vychádza z hĺbok samotného Univerza. Je to, ako keby jedno z energetických vlákien Nepopísateľnej Sily bola obava.”
(You should trust yourself. On the left side there are no tears. A warrior can no longer weep. The only expression of anguish is a shiver that comes from the very depths of the universe. It is as if one of the Indescribable Force ‘s emanations is anguish.)
Mali sme tu diskusiu k “všetko je jedno” – či do toho spadá aj mať sex s hocikým alebo nebáť sa, čo sa môže stať napr. nášmu dieťaťu. To je v mojom ponímaní hmotný pohľad na celú situáciu a prejav snahy dostať svet do stavu, aby bol podľa našej predstavy. Je to ako tanec s Univerzom, v ktorom sa snažíme my viesť Univerzum. (A natvrdlé Univerzum odoláva. 😉 )
Z pohľadu sveta intuície/energie to však značí, že sa nám niekedy môžu diať veci, ktoré sa nám celkom nepáčia (napríklad sa ocitneme v situácii, kde musíme voliť medzi dvoma zlami a nemôžeme urobiť nič iné), ale nech už sa udeje čokoľvek, nezanecháva to na nás stopu. Neponičí nás, že sme boli donútení niečo zvoliť/urobiť/pretrpieť. Naša identifikácia sa už neodvodzuje od toho, kto sme, ako vyzeráme, nakoľko nás obľubujú a čo prežívame. To sú tie toltécke poučky “všetko je jedno”, “nie si svoja osobná história”, “zbav sa sebadôležitosti” (alebo po ruizovsky “nie je to o tebe”) a budhistické “nie som svoje telo” (a ešte dlhý zoznam toho, čo všetko nie som 😉 ).
Ono ma tá téma práve drží. Píšem tretí diel Voľného pádu a presne toto tam rozoberám. Aby tento blog nebol až tak celkom nezištný 😉 , tu vám naordinujem úryvok:
Sedela som bez pohybu, pozerala som naňho a bola som vďačná za svoju neschopnosť plakať. Je jedno, ako to vyzeralo vnútri, slzy sa mi nikdy nedostanú až do očí. Čas môjho plakania je už za mnou. Oveľa viac mi vyhovoval tento studený odstup, pretože mi umožňoval dýchať, jesť, rozprávať, pracovať… a nič si nepripúšťať. Kedysi som si uvedomila, že kým cítim, nedokážem prežiť… a tak som sa rozhodla prestať cítiť.
Vlastne som nemala veľmi na výber.
Dnes už viem, že aj tú emóciu potrebujeme. Bez nej nie sme “kompletní”. Ale potrebujeme ju nie ako nášho vládcu, ale ako náš nástroj poznávania a prežívania, ktorý používame vtedy, keď ho chceme použiť, nie keď to nami práve myká… Lenže na to, aby ste ovládli svoje emócie, asi potrebujete chvíľu “necítiť”. Aspoň u mňa to bola prechodná etapa, počas ktorej sa z emócií odstránila ich prudkosť a nutkavosť. A to je, myslím, ten stav “všetko je jedno” – keď sa môžem rozhodnúť, či vezmem situáciu osobne a zareagujem emotívne alebo nie. A vodítkom pre rozhodnutie je, čo energeticky získam, ak vezmem emotívne, a čo energeticky získam, ak emotívne nevezmem. No a to, čo mi prinesie viac, to použijem. (Alebo sa bezuzdne nasrdím 😉 , ale nezanechá to na mne stopu. Toto bezuzdné nasrdenie je tiež jedna z etáp na ceste k “všetko je jedno” a volá sa “strata ľudskej formy”. Strácame obmedzenia, máme vysokú energiu ale ešte ju nevieme dosť dobre usmerňovať – a tak všetko, čo robíme, robíme superextraintenzívne. Aj to nasrdenie. 😛 )
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
No to “necitenie” to je len jeden typ obrany. Existuje aj opacny, citit preexponovane. V podstate ide o to vyhnut sa bolesti. Niekto to riesi tak, ze sa nauci bolest nevnimat, niekto naopak sa nauci vnimat aj minimalny podnet tak ako by islo o silnu bolest. Oboje vedie k tomu ze to co naozaj je, sa snazime vnimat inak (nepekne povedane oklamat samych seba). Moj nazor je taky ze v oboch pripadoch to moze byt ten najucelnejsi sposob zvladnutia situacie, ako aj ten najbezucelovejsi.
Páči sa miPáči sa mi
Asi som to nepovedala tak, ako som pôvodne chcela… Cieľom nie je vôľou ovládať, aby sme cítili/necítili a vyhýbali sa bolesti. Cieľom je dostať sa do stavu takej otvorenosti, že nijaká bolesť na nás nezanechá stopu. Že cez ňu prejdeme a nezostane “visieť”.
Kým veci musíme vôľou ovládať, sme ešte v stave “fake it till you make it” a odčerpáva nám to strašne veľa energie. V podstate nemáme na nič iné. Ale keď to udržíme dostatočne dlho (možno to platí len pre ľudí ako ja a pre iné typy nie), naučíme náš chybný program, že s bolesťou sa dá vysporiadať aj inak ako vypnúť ju, odosobniť sa od seba alebo pred ňou utekať – že proste ju precítiš, vezmeš na vedomie ako súčasť cesty – ale ty nie si tá cesta, ty po nej len ideš. Okej, takže ideme ďalej niekam, kde už tá bolesť/strach/nenávisť/závisť/akýkoľvek-hnus-zelený už nie je. A zažívame to, čo tam je. Tu a teraz. Nenesiem si minulosť so sebou ako emocionálnu záťaž, len ako súbor zistení. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
no ja som to pochopila, ono donekonecna sa to asi aj tak odkladat neda, ta bolest sa prihlasi, kludne aj v nejakej inej forme, nemusi to vyzerat ako to co by sme mohli povazovat za bolest. Ked je to energia ktoru odkladame nabok, tak je teda naboku, ale existuje. Toto odkladanie ja vnimam v takych vyhlaseniach, ze: ” uz nikdy nebudem…..uz nikdy sa nestane…” Lebo je to negacia tej inej moznosti. Ja beriem na vedomie ze vzdy su tu moznosti vsetky.
Páči sa miPáči sa mi
teda nie ze by to boli tvoje vyhlasenia, to som skor myslela v tom clanku predtym u slobodnej cesty, ked napisala ze uz nikdy nic nenarusi jej pokoj v dusi. To je jasne vyhranene ocakavanie a negacia moznosti ze predsa len narusi. Ono neni lahke zobrat do uvahy ze v podstate sa to aj s pokojom a s cimkolvek ostatnym moze aj uplne pohnojit. A uspokojit sa s tym ze “moze ale nemusi” 😀
Páči sa miPáči sa mi
Hej, keď spadneme do ilúzie, že “už nikdy viac”, tak nás život pekne rýchlo vyvedie z omylu. 😛
Páči sa miPáči sa mi
este sa zamyslam nad tym “nezostane visiet”…co to vlastne je?totiz kde je hranica ked uz to nie je prechadzanie bolestou ale visenie bolesti na nas, ci zanechanie stopy? je to podmienene casovo? to asi nie, to sa neda casovo zadefinovat podla mna. Cim sa to odlisuje? Pripada mi jednoduchsie ponat to tak, ze ak nejaka stopa bolesti v nas je, znamena to ze sa este nedokoncilo prechadzanie bolestou.
Páči sa miPáči sa mi
V mojom “nezostane visieť” znamená, že to prešlo a nezanechalo to na nás následky. Auto prešlo umývacou linkou. Možno je čistejšie, ale je stále rovnaké, neodpadli mu ani spätné zrkadlá, ani blatníky, ani nárazník, ani mu neurvalo anténku, ani mu nepridalo kvetináč s kaktusom na strechu. 😛
Páči sa miPáči sa mi
tá posledná veta ma zaujala..
“Toto bezuzdné nasrdenie je tiež jedna z etáp na ceste k “všetko je jedno” a volá sa “strata ľudskej formy”. Strácame obmedzenia, máme vysokú energiu ale ešte ju nevieme dosť dobre usmerňovať – a tak všetko, čo robíme, robíme superextraintenzívne. Aj to nasrdenie. ;.P”
Minulý rok bol pre mňa náročné obdobie, kedy som začala chodiť s mojím terajším priateľom (prvým vážnym a to nie som pubertiačka už) a namiesto krásnych ružových okuliarov sme vhupli do hádavého vzťahu, plného utrpenia a dokazovania si, kto ma navrch. Ja som toho strašne veľa pochopila, koľké obmedzenia a programy som si sama v sebe vytvorila od toho, že nikoho nepotrebujem (skryté bojím sa s niekým byť), cez mám vo všetko pravdu (skryté bojím sa, že so mnou nikto nebude súhlasiť) až k odháňaniu človeka, ktorý je mojou skutočnou druhou polovičkou (aspoň sa mi zdá :D), pretože som si myslela, že ma chce obmedzovať a dokazovať mi, že sa musím prispôsobiť lebo som žena a bla bla bla (nebolo to tak) a mnohého ďalšieho sebaklamu v mne samej. Moje emócie boli v čase, kedy som si začala uvedomovať samu seba a svoje programy strašne intenzívne,hrozne som plakávala, skoro mi išlo srdce a mňa samú rozdrapiť, nechápala som čo sa deje, pri tom som bývavala pomerne tvrdá osoba, ktorá si len tak niečo nepripustila…až som nakoniec pochopila, že to všetko sa dotýkalo môjho vlastného sebaklamu až to nakoniec prešlo, obmedzenia sa stratili…celý rok som pomerne intenzívne na sebe pracovala a všímala sa, čo sa vlastne deje, prečo reagujem ako reagujem. Dnes máme krásny vzťah. Ja sama prichádzam do stavu, kedy sa ma veci prestávajú dotýkať, minimálne medzi nami dvomi, ale aj v ostatnom živote…beriem veci proste tak ako prichádzajú a odchádzajú. Je to zvláštne, menia sa moje hodnoty, ktoré som mala doteraz a aj nazeranie na svoje sny a plány, na strach ktorý som mala, že nestihnem to prečo som sem prišla, pri tom to robím každý deň a každú minútu..neviem, či je to to isté, čo si myslela ty, ale keď sa začali rozpadať moje obmedzenia, tak emócie vystúpili na povrch v strašne intenzívnom svetle a postupne som ich začala len prežívať, možno lepšie povedané uvedomovať si ich, ale nenechať sa nimi ovládať. Zmenilo to nie len môj vzťah, ale aj mňa samú ako celok. Som zvedavá ako to pôjde ďalej 🙂
Páči sa miPáči sa mi
No, ja som tým “všetko je jedno” z pohľadu Slobodnej cesty bola tieto dni veľmi ovplyvnená a žila som s tým na plné pecky, ale v opačnom póle. Mohla som precítiť, ako mi všetko jedno nie je a to, keď Kubka držali také intenzívne záchvaty kašľa, 3 noci sme nespali a ja som pri tom jeho trúbiacom kašli s obavou počúvala, či sa opäť nadychuje a cítila som úľavu, keď áno… A sediac na gauči s padajúcou hlavou od únavy som v duchu kričala, ako mi to teda nie je jedno a vlastne nič v tomto svete mi v prítomnosti jedno nie je. Viem si predstaviť aké to je, pustiť absolútne minulosť, aké to je, nepotrebovať budúcnosť, ale prítomnosť má pre mňa nesmiernu cenu a v nej mi nič nie je jedno. To by som mohla dať k tomu rovnítko s apatiou. Ako by som si určila smer svojho prežívania, keď mi bude všetko jedno? Nemyslím tým držať kontrolu nad tým, čo sa stane, ale myslím tým to, že moje emócie a pocity budú závisieť od toho, čo prežívam a vždy bude niečo, s čím sa jednoducho nestotožním a budem to chcieť zmeniť. Keby mi bolo všetko jedno, tak by som ani brvou nepohla. Už len napríklad “chcem mať v duši pokoj” znamená, že mi nie je všetko jedno, keď nepokoj tam nechcem.
“Z pohľadu sveta intuície/energie to však značí, že sa nám niekedy môžu diať veci, ktoré sa nám celkom nepáčia…”
Ak som to správne pochopila, je to podobné s tým k čomu som tiež prišla, že z pohľadu Duše, alebo VJ, alebo energie to môže byť jedno, čo zažívam, aké “zlo/dobro” hmotného sveta robím, alebo prežívam, lebo ide len o skúsenosť a skúsenosť nie je horšia/lepšia, je to len skúsenosť. Ale keď som vedomím v hmotnom tele, tak v tej chvíli si to vôbec neviem predstaviť, že mi to má byť jedno. Chápem to s tou bolesťou /energiou v nejakej forme, ktorá sa mi nepáči/, že to mnou len prejde a nenechá to stopy – teda to chápem aj tak, že ma táto energia z minulosti neovplyvní v prítomnosti a nebudem si kvôli nej robiť obavy z budúcnosti. Táto energia a moje prežívanie v prítomnosti sú ale cenné, nie je mi teda jedno, akú energiu si k sebe pripustím a nechám prejsť, keď mám možnosť výberu. Keď mám napr. možnosť byť neobeť, prečo by som mala pripúšťať energiu obete, keď mám možnosť vybrať si “mať v duši pokoj, radosť,..” nie je mi to jedno a nevyberiem si opak.
Páči sa miPáči sa mi
Duhovymotyl,
je rozdiel medzi “volím si A” a “nepripustím si B”. Cítiš ho? To prvé je otvorené, to druhé je kŕč, ktorý sa bráni, aby niečo nenastalo (dúfam, že je to gramaticky správne). Keď si v kŕči, je to o ničom. Keď je to pokojná voľba a je ti fuk, či si volíš “správne” alebo “nesprávne”, vtedy… 😛 … je všetko jedno.
Ja tomu hovorím (ale nevymyslela som to) tanec s Univerzom. A ako som čítala tvoj koment, spomenula som si na časť z Voľného pádu 3, zatiaľ ešte v štádiu suroviny, takže v konečnej verzii to môže aj nebyť: https://eprakone.wordpress.com/vp3-dotancujem-ta-k-slobode-surovina/ Možno z toho lepšie bude vidieť, čo mám na mysli.
Páči sa miPáči sa mi
Sun, to je krásne! Takto mi je to naozaj jasnejšie, aj to “A” a “B” je výstižné 🙂
Možno som to aj ja tak nejak vnímala, nevedela som sa dobre vyjadriť, jednoducho tú voľbu v prítomnosti som nechcela z toho vynechať.
Páči sa miPáči sa mi
Duhovy motyl, to FO drzanie si mu neskusala? Mojmu to naposledy pri takych zachvatoch kasla zaberalo.
Páči sa miPáči sa mi
Áno, odkedy si o tomto použití písala, tak to často praktizujem pri oboch pri kadečom 😀 Tentokrát to ale ani nechcel, celkovo dotyky mu vadili, ako tak kašľal.
Skúšala som všetko možné: ponopono, FO, Otec, Anjeli, zámer zistiť, čo je vo veci a čo mu pomôže (samozrejme niekoľko dní mal už aj všetky lieky a zhoršovalo sa to). Dnes pri komente od Sun som pochopila, že to bol už asi kŕč a boj s “B”.
Čo mu ale potom pomohlo, chcela som pomocou manuálu zistiť liečbu a zrazu som vnímala také frekvencie (akoby solfeggio, alebo čo), sama som bola akousi frekveciou, ktorá sa šírila v kruhoch a v strede len intenzívne svetlo. A tak som nejakú dobu “vibrovala” a keď som precitla, vedela som, že už bude lepšie. Tú noc prespal celú a druhý deň kašľal asi už len 20%. No a každý deň sa to zlepšuje.
Zvláštne, pri ich alergiách mal už viackrát takéto záchvaty, ale tentokrát ma to akosi viac zobralo možno aj vďaka debate “všetko je jedno”, keď pri každom zakašľaní som v duchu naozaj až kričala “nie je mi to jedno!” Veľa súvislosti, ktoré sa s týmto odohrali ešte nechápem, ale okrem iného, keď som chcela vedieť , čo by mu mohlo pomôcť, tak som vnímala vetu z jedného článku, čo som tu nedávno čítala: “Niet lieku pre fakty života” Čítala som ho dosť pasívne, nerozmýšľala som vtedy nad tým.
Páči sa miPáči sa mi
mhm, myslim ze rozumiem a ta veta mi tam uplne pasuje. Samozrejme ze ti to nemoze byt jedno. Asi si podvedome na seba nejak tlacila ze by ti to malo byt jedno, ked si potrebovala az kricat. Tiez vnimam rozdiel medzi tymi moznostami A a B co popisuje Hela, ale pravdupovediac, vedela by som sa dostat do rovnakeho krca aj v tom volim si A. Jedina schodna cesta pre mna je asi “neviem ako si zvolim” a ukludnit sa tym ze aj ked nie vzdy ale minimalne niekedy sa da vybrat nanovo.
Páči sa miPáči sa mi
Sun, to je krásne! Takto mi je to naozaj jasnejšie, aj to “A” a “B” je výstižné
pridavam sa k tomu duhovymotyl…
Páči sa miPáči sa mi
Vyborny je tento clanok. Uz vcera som ho citala 2x… no a dnes mi prisla lekcia. Nezvladla som to 😦 som z toho trosku smutna.
“Dnes už viem, že aj tú emóciu potrebujeme. Bez nej nie sme “kompletní”. Ale potrebujeme ju nie ako nášho vládcu, ale ako náš nástroj poznávania a prežívania, ktorý používame vtedy, keď ho chceme použiť, nie keď to nami práve myká… Lenže na to, aby ste ovládli svoje emócie, asi potrebujete chvíľu “necítiť”. Aspoň u mňa to bola prechodná etapa, počas ktorej sa z emócií odstránila ich prudkosť a nutkavosť. A to je, myslím, ten stav “všetko je jedno” – keď sa môžem rozhodnúť, či vezmem situáciu osobne a zareagujem emotívne alebo nie. A vodítkom pre rozhodnutie je, čo energeticky získam, ak vezmem emotívne, a čo energeticky získam, ak emotívne nevezmem. No a to, čo mi prinesie viac, to použijem. (Alebo sa bezuzdne nasrdím 😉 , ale nezanechá to na mne stopu. Toto bezuzdné nasrdenie je tiež jedna z etáp na ceste k “všetko je jedno” a volá sa “strata ľudskej formy”. Strácame obmedzenia, máme vysokú energiu ale ešte ju nevieme dosť dobre usmerňovať – a tak všetko, čo robíme, robíme superextraintenzívne. Aj to nasrdenie. 😛 )”
No somnou ta emocia dnes riadne hecla. Niekedy sa podari,aby boli emocie pod kontrolou, ale ak je tam “silny popud” resp. nieco zrejme co povazujem za osobne dolezite, tak zidem do emocionalne vybuchu 😦 trapi ma to. Lebo este aj v tej emotivnej reakcii si dokazem uvedomit, ze to co robim nie je v poriadku, ze by som mala reagovat inak – takze nutkavost… kurnik
Sun myslis si,ze to uz mas uplne vyriesene? Ze uz ked to raz vies,ze uz sa Ti to nezopakuje, aby si “vhupla” do streho reaktivneho programu? resp. ze si nebudes vyberat,ale zareagujes ….neviem ako to presne povedat. zareagujes “pudovo”?
Co to znamena ta strata ludskej formy? No ja som dnes tak vybuchla,ze mam pocit,ze som miesto tej ludskej dostala zvieraciu.. 😦
Ja sa tak trochu za to hanbim. Ze na jednej strane riesim duchovno, citam o tom roky rokuce, snazim sa to pochopit, snazim sa to zit a aj po rokoch usilia mi pride situacia, ktora ma doslova prekvapi samu ako dokazem zareagovat.
Páči sa miPáči sa mi
“Duhovy motyl, to FO drzanie si mu neskusala? Mojmu to naposledy pri takych zachvatoch kasla zaberalo.”
Co je to za techniku “FO drzanie”?????????
ani ked som náramne tuho rozmýšľala, neprišla som na to a to som si myslela, ze som v oblasti liecitelstva naramne uvedomela…… 😀
Páči sa miPáči sa mi