Konečne sa moja energia začína dávať do poriadku a už aspoň na chvíľku dokážem vyliezť z tela a začínam cítiť kontakt s anjelmi (Otec dodržal slovo a nastavil ma aspoň na rozpoznávanie Gabriela, keď už nikoho iného 😕 ). Tak to teda využívam na krátke šamanské cesty – zaspím, ešte než sa dostanem na svoje silové miesto, ale už si dokážem okolo seba vykonštruovať aspoň svoju vstupnú bránu, lesík. A tak sa chodí do lesa.

Minule som sa tam poriadne dobehla. Po dlhom čase som dokázala vybudovať lesík. Celá nadšená som si ho preciťovala a pozerala sa do korún stromov oproti belasej oblohe. Na jednom konári som objavila kukučku. A čo urobím ja, baba bláznivá? Zachovám sa ako malá šracka: “Kukučka, kukučka, zakukaj mi – koľko rokov si ešte požijem?” Ľudia – nezaujíma ma to. Nezaujíma ma to tak priepastne ako máločo iné… Ale vidím kukučku a musím sa spýtať.

A milá kukučka sa rozkukala a kuká, kuká, kuká, kuká… a ja rátam a rátam a rátam a rátam a uniká mi pozornosť. Dvanásťkrát. “Kukučka, neblbni, to predsa nechcem! Snáď mi nechceš povedať, pre prežijem Mačičky?!”

A kukučka sa rozrehotala a vraví mi, že ona mi kukala možnosti, nie skutočnosť. Že ak ma zajtra zrazí auto, lebo som bola blbec nepozorný, je to moja voľba – ale možnosť bola iná.

Keď som to rozprávala Tine, smiala sa, že prečo mi kukučka nepovedala hneď číslo. A vtedy mi došlo: ja som od nej očakávala, že bude kukať. A ona kukala. Keby som mohla požiť ešte 150 rokov, kuká dodnes. 😕

Včera som sa zasa vybrala do lesíka. Tentokrát to bolo oveľa bohatšie – prvýkrát v živote som ňuchala vôňu tlejúceho lístia. Zasa som šmírovala po stromoch, ale kukučky nikde. Zato v diaľke v poraste som zbadala krásneho jeleňa s mohutným parožím. Pobrala som sa k nemu a po ceste som sa čudovala, ako vliezol do toho pomerne hustého lesa, že veď mu vetvičky musia kmásať parožie… Bol veľký, vysoký a jeho hlava bola obrovská. Mal nádherné oko s hladkými, hustými riasami, také pokojné a mierne. Chvíľku som ho hladkala a spýtala som sa ho, či mu les neprekáža kvôli parohom. Odpovedal, že sa v ňom vie pohybovať.

Potom som sa zachovala oveľa rozumnejšie ako u kukučky a spýtala som sa ho, čo sa od neho môžem naučiť. Povedal mi, že je sila, sloboda a život na jednej a zraniteľnosť a smrť na druhej strane. Išlo to cez obrazy, takže možno budem trochu zmätočná: Videla som ho na lúke medzi srnkami, krásneho, mocného a neohrozeného, ako sa prechádza na hranici tieňa a svetla. Potom som videla hlaveň poľovníckej pušky, ako naňho mieri a zabíja ho. A potom sa zasa prechádzal so srnkami po lúke.

Jeleň mi vysvetlil, že to patrí k životu. Poznamenala som, že my im robíme veľmi zle, ale jeleň povedal, že robíme len to, čo musíme – že naše správanie máme dané a v povahe a on nám to nezazlieva. Že rovnako aj on sa správa tak, ako musí, a keď ide po tráve a zašliapne mravca, tiež robí len to, čo má v povahe.

Potom sa ma spýtal, či sa bojím smrti. Mala som problém nejako rozumne odpovedať – nebojím sa svojej smrti, ale bojím sa prázdnoty a bezmocnosti, ktoré sa mi spájajú so smrťou blízkych. Nevedela som teda, či odpoveď je “áno” alebo “nie”, môj pocit bol “nie”, ale viem, ako si dokážem sama v sebe premenovať pocity z “bojím sa” na “nebojím sa” a tak som odpovedala, že sa smrti bojím. Na to sa jeleň zasmial a upozornil ma, že ale viem, že práve som zaklamala?

Začal mi aj vysvetľovať, prečo som zaklamala a že v podstate sa smrti nebojím (už predtým mi vravel, že smrť neexistuje, len prechod medzi formami energie, a ukázal mi to aj cez krásny obraz; keď ho poľovník zastrelil, časť jeleňa padla na zem a časť sa ako svetlo pohybovala po lúke ďalej), ale to už mi do postele vliezol Lassiter a parádne mi poskákal po krížoch, čím ma vytrhol zo sústredenia a vrátil do reality.

Ďalšie veci, ktoré odzneli alebo boli aspoň pomyslené a neviem ich zaradiť: že sila a slabosť sa prelínajú a každá sila so sebou nesie slabosť a zraniteľnosť; že ak chce byť človek nezraniteľný a dostáva svoju silu na vyššiu úroveň, dostáva tým na vyššiu úroveň aj svoju zraniteľnosť, lebo obe úmerne narastajú; že zraniteľnosť je len lipnutie na súčasnom stave a priečenie sa prechodu do iného stavu/situácie; že strach so sebou rovnako nesie ne-strach a ak nevieme presne pomenovať strach, tak potom ho možno necítime, ale z nás reaguje niečo umelo vovychovávané.

Zdá sa, že ma téma smrti predsa len zaujímala viac, ako som si uvedomovala. 🙂

Mimochodom, kedysi som si robila šamanskú cestu do budúcnosti a dostala som sa do roku 2023 alebo 2025. Nejako by to vychádzalo. 😛 Možno v budúcom živote alebo v cudzom tele; mne už stačilo. 🙂