„Aj keby hneď bola moja duša vsadená do tmy, aj tak sa vznesie do dokonalého svetla, pretože príliš som miloval hviezdy, než aby som sa bál noci.“
Bola som v Tme a bola som v Svetle. A jedno som sa naučila – v bode, kde je tma najtemnejšia, začína to najjasnejšie svetlo, aké si vie človek predstaviť. Takže cesta do Tmy je v konečnom dôsledku cesta do Svetla – treba len doraziť na koniec Tmy a nezastať na polceste.
Inými slovami: cesta do Svetla vedie cez Tmu. A cesta Svetlom vedie do úsekov Tmy. Je to, ako keď ideme slnkom zaliatou alejou. Stromy hádžu tieň a medzi nimi je slnko. Ak sa nám tieň nepáči, stačí len pridať do kroku. Nie bedákať, ale pridať. Doslova i prenesene.
Bola som v Nebi a bola som v Pekle. Nebojím sa ani jedného, ani druhého, pretože ani raz to nebola náhoda. Ak som sa z Pekla dostala raz, dostanem sa odtiaľ hocikedy znova. Ak som sa do Neba dostala raz, dostanem sa tam hocikedy znova.
Mám tú schopnosť – predviedla som si to.
Keď som v Temnote, nastavím jej tú svetlú časť zo seba, aby mi ukazovala cestu. Každá Temnota má svoje hranice a niekde končí. Je jedno, akým smerom sa pustím – každá Temnota raz končí. A každé Svetlo je prerušované Temnotami. Báť sa vkročiť do Temnoty značí nikdy sa nedostať na druhú stranu, do nového (a možno lepšieho) Svetla.
Takže ak treba, aby som prešla Temnotou, tak ňou jednoducho prejdem a oči budem upierať na to Svetlo, kvôli ktorému ňou prechádzam.
A báť sa budem zajtra. 🙂
Pridaj komentár