Narazila som na jeden nepríjemný vedľajší účinok toho, keď sa človek začína oslobodzovať od duality. Je to niečo, čomu hovorím “stav beztiaže”.
Predstavte si kozmonauta niekde vo vesmíre, ako sa vznáša v svojej kozmickej lodi. Nevie poriadne, kde je “hore” a kde je “dole” – dokonca ani vo vzťahu k svojej vlastnej pozícii, pretože aj tá sa sústavne mení.
Skúste sa ho spýtať, či stojí. Nebude vám vedieť odpovedať. Ešte stále bude vedieť, či “drží”, ale s tým “státím” bude mať problém. Nie preto, že by nemal potrebný cit v nohách, ale preto, že obvyklá ľudská definícia “státia” sa stala bezpredmetnou.
No a späť na Zem a do duality. V dualite sa vieme dosť dobre orientovať. Vieme, kde je “hore” a “dole”, pretože je to pre všetkých viac-menej rovnaké, len Austrálčania ešte stále chodia po hlave, ale my ich snáď prevychováme.
Takisto je to s ľudskými emóciami (v zmysle citov, teda toho, čo práve preciťujeme). Vieme, či sme napálení, vieme, či sa tešíme. Ako to vieme? Pretože si spomenieme, aké je “byť v pohode” a podľa toho, nakoľko sme od toho vzdialení, zisťujeme stupeň našej napálenosti. Alebo naopak.
Vieme, čo je dobré a čo je zlé. Vďaka týmto pólom vieme urobiť o veciach úsudky, ktoré potrebujeme na prežitie.
Ale keď začnete podrobnejšie skúmať jedno aj druhé, keď nasadíte “jemnejšiu optiku”, odrazu zistíte, že nie je len čierna a biela, ale že ešte medzi týmito dvomi je nesmierne množstvo odtieňov sivej… Idete o úroveň nižšie: z roviny prejavov na rovinu príčin.
Z roviny polarizácie (duality) na rovinu zjednocovania (spoločnej črty).
Vovnútri začínate veci vnímať oveľa prepojenejšie a máte problém presne pomenovať, čo je čo, pretože začínate postupne vidieť obe strany mince – to dobré v tom zlom, to zlé v tom dobrom a nespočetné množstvo odtieňov medzi týmito dvomi.
Navonok ešte stále žijete v svete protikladov a oddelenosti a jednoznačných priradení. Kedysi ste vedeli veľmi presne povedať, nakoľko nahnevaní ste a či sa s tým dá niečo robiť. Dnes už viete povedať len toľko, či cítite nejakú vnútornú podráždenosť a či vám je natoľko nepríjemná, že ju potrebujete riešiť. Vnútorne ste svet protikladov a oddelenosti už totiž opustili.
A jedného dňa pozriete na milovanú osobu a spýtate sa: “Milujem ťa ja vôbec ešte?” Odpoveď neviete, pretože to, čo cítite, je také rozdielne od toho, ako ste určovali zamilovanosť kedysi, že pre to nemáte slov…
Medzičasom ste totiž stratili protipól.
Potiaľto hovorila moja mentálna energia. Teraz vôľová (a fyzickopocitová): Začínate sa cítiť, akoby ste vnútorne vyhoreli. Neblčíte, nemetáte blesky, neprskáte, nevybuchujete. Intenzívne bodové zážitky zmizli.
Cíti sa to, ako keby ste vnútorne zomreli.
Na druhej strane: nie je vám zle. Ste v pohode, veci vás bavia, niekedy otravujú. Keď príde niečo otravné, na okamih sa vaše vnútro vzprieči, no potom sa uvoľní a nechá to všetko pretiecť bez toho, aby to na vás zanechalo stopu.
Kedysi sme sa bedlivo sledovali, či sme dostatočne “pozitívni”.
Teraz sledujeme svet okolo seba a snažíme sa namodelovať si, čo sa deje a bude diať.
Je to ako ten stav beztiaže. V ruke držíte banán a pcháte si ho do úst, ale neviete, či pritom stojíte. Ten pocit nie je ohrozujúci ani nepríjemný; je len nezvyklý. Nikto nás v škole neučil vysporiadať sa so stavom beztiaže. Nikto nás neučil žiť bez prudkých emocionálnych poryvov a výkyvov. Všetci do nás hučali, že sa máme “cítiť dobre”. Nikto nám nepovedal, že “cítiť sa dobre” je v konečnom dôsledku veľmi podobné na “necítiť”.
Keď toho na mňa bolo priveľa, pýtala som sa Gabriela, čo sa to práve so mnou deje, a on mi odpovedal, že sa postupne dostávam do svojho stredu.
Nikto mi nepovedal, že v strede je “vyrovnanosť” a tá sa cíti ako “obveselená ľahostajnosť”.
A tak teraz neviem, čí zadok mám nakopnúť. 😦
Ba dokonca ma už ani nezaujíma, kto za to môže – len nech už si na to čo najrýchlejšie zvyknem, pretože ten pocit je taký… neobvyklý.
Ak chcete, napíšte, ako to prežívate a cítite vy.










Povedz svoj názor